Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
Pairing: Harry a Severus

Varovanie: slash, sex


Venovanie: Jedine Sue, pre ktorú bola táto malinka písaná a s jej láskavým dovolením ju dnes zverejňujem. Prajem pekné sviatky (my máme napríklad strašne upršané, ale aspoň už nesneží :D) a príjemné čítanie!!!

Keď sa pohľad čierny ako smola skrížil s tým zeleným, akoby sa stretli dva ostré meče v neľútostnom súboji. No nebol to on, kto navyše tresol po stole zaťatými päsťami v bezmocnom prejave hnevu. Nie. On bol ten, kto sa iba zdrvujúco mračil a ten, ktorý rozhodne nehodlal ustúpiť.

„Nemôžete mi to zakázať!"

„Čerta starého, že nemôžem! Buď sa podvolíte, alebo s vami z pozície riaditeľa školy zruším zmluvu. Dostanete okamžitú výpoveď a berte jed na to, že neostane iba pri slovách," vyriekol chladným hlasom, z ktorého poväčšine ostatným prebehol po chrbte mráz.

Ostatným. Nie však jemu. Jemu nikdy...

„Čo robím v čase svojho voľna je iba moja vec a vás do toho nič!"

„To sa teda pekelne mýlite! Nedovolím, aby ste narúšali tunajšiu morálku svojím nehanebným správaním, Potter! Tá vaša mizerná sláva vám stúpla do hlavy natoľko, že sa nedokážete ovládať?!" osopil sa naňho.

Cítil, ako sa mu žilami spolu s krvou rozlieva po tele spravodlivý hnev. Vedel, že má plné právo soptiť. To, čo sa stalo a navyše pred zrakmi študentov bolo nehanebným narušením školského poriadku, a dávalo mu posvätné právo ho napomenúť. A z pozície, ktorú zastával to samozrejme urobiť musel. Na druhej strane si uvedomoval tú pálčivú prímes, ktorá sa prelínala s jeho hnevom a povzbudzovala ho viac, než by si bol pripustil. Nebolo v jeho silách zabrániť tomu, aby prestal fučať ako rozzúrený býk v aréne, keď zbadá červené súkno. Trvalo to už pridlho. A čím viac sa to naťahovalo, tým menej sa stával voči svojim pocitom odolným.

Potter mu venoval ďalší nasrdený pohľad. „Lenže ja som to ne-"

Nadvihol obočie a vychrlil prúd prchkých slov skôr, ako stihol mladší muž vôbec dopovedať. „Znova sa chcete vyhovárať? Znova sa chcete vyhnúť kárnemu napomenutiu?"

„Nie!" odsekol mu ponurým hlasom mladší muž. „Ale..."

„Takže nie je pravda, že je to už tretí raz, čo som si vás dal predvolať, Potter? Mám vám pripomenúť tie predošlé priestupky, o nič menej hanebnejšie ako tento? Miesto toho, aby ste si sypali popol na hlavu a uvedomili si nevhodnosť svojho pohoršujúceho správania sa tu spupne priečite, i keď obaja vieme, že neprávom."

„Nie je moja vina, že sa na mňa bez varovania vrhol!" vybuchol Harry, červený v tvári ako škrot. Samozrejme, nemal na mysli nikoho iného ako školského inšpektora, ktorý sa s ním rozlúčil veľmi svojským a navyše nežiaducim spôsobom.

Snape sa vzpriamil a spražil ho povýšeneckým, i posmešným pohľadom, čo spôsobilo, že sa Harry zahanbil ešte viac. „Samozrejme," prskol mu jedovato do tváre. „To si stále tak namýšľate? Skutočne mi chcete nahovoriť, že tí vaši amanti vám jednoducho nemôžu odolať kvôli tej vašej domnelej príťažlivosti? Že vás túžia napojiť Amortenciou, aby ste boli spitý láskou k nim? Že vás túžia dostať pod kliatbu Imperius, len aby ste im vyplnil všetky ich tajné túžby?"

Mladík šokovane i pobúrene odstúpil od riaditeľovho stola. „Ako ste..." nenachádzal slov a pritom ho chcel zasypať poriadnou spŕškou nadávok, lebo to bolo to, čo by si bol naozaj zaslúžil. Urazil ho a ponížil v tej znôške viet najhoršie, ako len mohol. Ochromil jeho myseľ a zašliapol jeho hrdosť do prachu zeme.

„Tá vaša nenávisť voči mne nemá konca však?" podarilo sa mu vysúkať spomedzi suchých pier. Jazyk sa mu lepil na podnebie, ruky sa zmenili na ľad a klesli pozdĺž tela. Pravda bola niekedy bolestivá, ale toto poznanie ho... zdrvilo.

Riaditeľ ho uzemnil tým svojím povestne chladným pohľadom. Jeho nekompromisné slová ťali do živého bez štipky zľutovania s mladým profesorom. „Potter, toto bolo moje posledné varovanie! Ďalší priestupok a očakávajte výpoveď."

Sadol si späť do svojho pohodlného kresla a natiahol sa po zvitky pergamenov úhľadne uložené v pravom rohu stola. „Môžete ísť! Na čo ešte čakáte?!" zrúkol netrpezlivo.

Harry naňho chvíľu neprítomne civel. „Celý život ste ma nenávidel," riekol ticho, „prečo by som mal dúfať v akúkoľvek zmenu, však?" Harry zaťal zuby, sánka mu stuhla.

Odišiel. Dvere na riaditeľni tresli tak, že sa zachveli všetky obrazy na stene.

Severus stŕpol a počkal, kým sa jeho pracovňa utíši. I portréty svorne mlčali. Iba jeden na druhého zazerali a uvažovali, čo také sa mohlo prihodiť, že Severus hrozil vyhadzovom Harrymu Potterovi. Albus, ktorý vždy a do všetkého strkal s neskonalou obľubou ten svoj všetečný nos tentoraz chýbal.

Severusovi to bolo jedno.

Nebolo mu však jedno to, čo musel riešiť. Vedel už pred rokmi, že ak prijme jeho žiadosť o miesto profesora Obrany, nevyhne sa problémom. Vedel to! Priam to cítil v kostiach, ako podivnú veštbu vpletenú do vlastného kostného tkaniva.

Prečo len bol taký pochabý?

Prečo, prečo! Sakra, veď on to veľmi dobre vedel!

Vstal a prešiel do vedľajšej, oveľa menšej komnaty. Zastavil sa až pri striebornej tácke položenej na malom štvorcovom stolíku, kde mal pár fliaš obľúbeného alkoholu, ktorý si dopriaval iba pri veľmi výnimočných príležitostiach.

A toto bola rozhodne jedna z nich. Vypil obsah pohára na dva hlty a znova si dolial. Tentoraz prešiel s plným pohárom k oknu. Zadíval sa na rozsiahle pozemky školy a jeho temný pohľad preletel i ponad Zakázaný les.

Dopekla! Zahriakol sa v duchu. Prečo sa len nedokázal ovládať? Ale kedy sa mu to pri ňom podarilo? Keby si mal spomenúť a poukázať aspoň na jediný pokus v ich pohnutej, dramatickej minulosti, hľadal by márne.

V jednom mal Potter pravdu. Skutočne ho celý život nenávidel. Pripomínal mu jeho najväčšieho nepriateľa tak veľmi, až mal občas pocit, že pred ním nestojí Harry, ale samotný James. Rovnako arogantný, rovnako povýšenecký, rovnako bohémsky. Muž, ktorému azda patril celý svet.

Prečo to tak nemohlo ostať aj naďalej?! Prečo sa teraz musí sužovať tými podivnými pocitmi, ktoré mu robia zo života peklo a nútia ho, aby sa správal absolútne nemožne?!

Nikdy, nikdy, nikdy predtým sa nesprával ako idiot! Tak prečo do kotla teraz?!

Oprel sa čelom o okno, zatvoril oči a prial si, aby tak nevybuchol. Prial si, aby sa nestal svedkom toho nechutného divadla. Možno potom by nereagoval tak prehnane. Možno by sa potom necítil tak úboho, tak... nechcene... tak neviditeľne.

Ale iste. Prečo by sa malo čokoľvek zmeniť k lepšiemu? Veď jeho osud sa dokonale postaral o to, aby mu obrátil svet hore nohami už toľkokrát... Prečo by to malo byť teraz inak?

Do vienka dostal nielen nepekný orlí nos a pritenké pery, ale aj bledú pokožku. Ani jeho povaha sa nedala označiť práve za znášanlivú. Navyše, povolanie, ktoré si vybral mu predurčilo chodiť po svete s mastnými vlasmi a zažltnutými prstami. Boli to nedostatky, s ktorými sa naučil žiť. Hoci až úzkostlivo dbal na osobnú hygienu, preslávil sa ako umastený profesor Snape, ktorému sa za chrbtom vysmievali aj hradné myši.

Nebol bezchybný a vedel o tom. Spravil pár zásadných rozhodnutí, ktoré trpko oľutoval a mal dojem, že ich neodčiní ničím, iba oddanou službou proti zlu, a možno svojou smrťou. Lenže jeho osud s ním nehral čistú hru. Nechal ho žiť. Iba mu zmenil karty potom, čo ich prefíkane zamiešal.

Po vojne, hneď ako sa zotavil ho menovali za riaditeľa školy. Minerva sa tohto postu zriekla a súhlasila jedine s tým, že pre ňu bude česť, ak bude môcť ostať na poste zástupkyne riaditeľa. Mala dojem, že mu to dlhuje.

V tom čase mal ešte od Pottera pokoj. Hoci občas niekto niečo utrúsil a on napínal uši, aby zachytil i tú najnepodstatnejšiu správu.

To sa však skončilo, keď sa pred tromi rokmi ukázal v jeho riaditeľni dotyčný človek so žiadosťou o prijatie do zamestnania. Severus musel uznať, že ho vtedy omráčili hneď dve veci. Jeho mužný zjav, a aj tá žiadosť.

A oba boli príčinou jeho nepokoja, a jeho nočných môr, pred ktorými nenachádzal úniku ani počas bdenia, ani počas spánku.

Problém bol iba v tom, že toto nevedel napraviť. Nevedel napraviť seba! Občas ľutoval, že nie je postavený z rovnakého mechanizmu ako vreckové hodinky, ktoré sa skrývali vo vrecku jeho saka. Potom by možno stačilo vymeniť jedno maličké, ozubené koliesko a... bolo by všetko v poriadku.

Ale takto?

Nevedel ako prestať cítiť to, čo cítil a nevedel, ako dosiahnuť to, po čom... túžil.

Pošúchal si koreň nosa medzi prstom a ukazovákom, a dopil svoj nápoj. Aby prestal myslieť na taľafatky, vrátil sa a zamestnal sa prácou.

oooOOOoooOOOooo

Bolo už po polnoci, ale on stále korzoval popred krb a uvažoval nad svojou bezútešnou situáciou. Dnes to pokašľal na celej čiare. Chýbal už len ten povestný krôčik, aby ho Snape skutočne vyrazil. A kvôli čomu?!

Odfrkol si a prehrabol rukou dlhé vlasy. 

Ako mu mal pre Godricka dokázať, že nič z toho, čo sa dialo nezavinil úmyselne ani jedinký, jeden raz?! Zdalo sa to neriešiteľné, lebo Snape ho odmietal počúvať, nech už by boli jeho argumenty akokoľvek pravdivé. Na druhej strane ho aj chápal. Ako riaditeľ mal svoje povinnosti a musel zakročiť, ale toto sa mu zdalo veľmi prísne, a hraničilo to s absurditou. Bolo to priam neobvyklé. Neurobil predsa nič, za čo by sa mal hanbiť! Nemohol za to, že sa ten chlap naňho vrhol ako zmyslov zbavený! Horšie bolo, že to prísny riaditeľ považoval za také vážne, aby to s ním musel riešiť.

Pre Merlinovu bradu, ako s obyčajným nespratným školákom!

Pôvodné pokarhania sa tak zakaždým strhli v poriadnu hádku. Ale prečo by sa mal poddávať, keď bol nevinný?! Prečo by mal kloniť hlavu, keď preto nemal ani najmenší dôvod?

Bol taký zamyslený, že nevnímal ani tiché, melodické preberanie strún, ktoré napĺňalo jeho komnaty upokojujúcou melódiou.

Márne... bol príliš rozrušený. Aj ona si to všimla.

„Prečo sa trápiš, pane môj? Prečo máš v srdci nepokoj?"

Harry sa otočil za tým ľúbezným hlasom a ako námesačný prešiel k úzkej poličke z čerešňového dreva, kde stál jeho vzácny skvost.

Harfa bola odvekým znakom kráľov a jedným z najstarších hudobných nástrojov vôbec. Írsko ju malo dokonca vo svojom štátnom znaku. Keď mu ju Dumbledore pred rokmi dával s tými šibalskými iskričkami v nezábudkových očiach, porozprával mu príbeh o Odvážnom čarodejníkovi Jankovi a fazuli, ktorý ukradol nielen tú harfu, ale i mešec peňazí, a zlatú sliepku zlému vládcovi, obrovi Kyrrovi z kráľovstva nachádzajúceho sa vysoko medzi oblakmi. Preto obri neznášajú čarodejníkov do dnešných čias a o harfe nikto nikdy nepočul. Na Rokfrot ju priniesla Brigita Bifľomorová, ktorá ju zdedila po svojich predkoch.

„Ach, Selína moja," oslovil ju nežne a opatrne pohladil ukazovákom drobné tielko, ktoré k nemu naťahovalo rúčku. „Znova sme sa pohádali."

Tie nežné, hnedé oči mu venovali chápavý pohľad plný súcitu. Strieborné kadere hustých vlasov sa zavlnili pod jeho dychom rovnako, ako ľahulinké pavučinkové šaty ružovkastej farby, keď sa k nemu načiahla i druhou rúčkou, aby sa dotkla jeho líca.

„To, čo sa ti teraz javí ako stratené, môže mať hlbšie siahajúce korene," šepla nežne a stiahla sa. Sklonila hlávku a zopla rúčky vedno. Struny jej tielka smutne zabrnkali clivú melódiu.

„Veru sa nemýliš. Ten muž ma nenávidí od okamihu, kedy ma prvý raz zočil. Je to prastará história," povzdychol si. „Dúfal som, že sa po tom všetkom, čím sme spolu prešli niečo zmení. Asi som dúfal márne."

Povzdychol si a ona zatrilkovala: „Prezraď Selíne, čo sa stalo. Čo vás tentoraz rozhádalo?"

Sklonil hlavu. Nemal chuť o tom hovoriť s nikým. A už vôbec nie so svojou malou a zvedavou zlatou harfičkou, ale potreboval si vyliať srdce.

„Neváhaj, priateľ môj a prezraď, aký ťa zmára srdcabôľ," vyzývala ho jemne, keď postrehla jeho váhanie.

Opäť si povzdychol. Privolal si kreslo, aby sa doň usadil. Sklonil hlavu a zopäl ruky v lone. „Do Rokfortu zavítal školský inšpektor. Riaditeľ mi dal za úlohu previesť ho po škole a byť mu po ruke. Vyzerá to tak, že si inšpektor vyložil jeho slová doslovne. Najprv trúsil iba nevhodné narážky, potom to skúšal náhodnými dotykmi a napokon ma pobozkal. Videl to nielen riaditeľ Snape, ale aj zopár študentov. Takže už sa na mne baví celá škola a riaditeľ ma chce kvôli tomu vyhodiť."

Harfička znova vylúdila pár ihravých tónov a o čosi veselšie zanôtila: „Určite to nemôže byť až také zlé. Len nepekný zážitok, na ktorý sa rýchlo zabudne."

Harry pokrútil hlavou. „Kiež by si Selína mala pravdu. Ale ja o tom pochybujem. Severus zúril. Veľmi zúril. Ešte som ho takého nezažil. Vyzeral, akoby ma najradšej preklial na mieste."

„Keď som ho pred tromi rokmi žiadal o miesto profesora, veril som, že ma uvidí konečne v inom svetle a ocení moje kvality. Už nie som to zbrklé dieťa, ktoré ho nevie doceniť. Vážim si ho a obdivujem. Prečo neprejaví aspoň trochu ústretovosti aj on?"

„Severusa pohlcuje vlastné trápenie a preto každú hádku s tebou preženie!" zanôtila spevavo.

Harry jej venoval skúmavý pohľad. „Ako to vieš?"

 Pokrčila útlučkými plieckami. „Všeličo sa ku mne donesie a vidím, že táto situácia ďalší odklad neznesie."

„Čo tým chceš povedať, Selína?" Nemal rád tieto jej prorocké a absolútne záhadné odpovede. Nikdy nevedel, na čom je.

„Riaditeľ v noci takmer nespáva a len veľmi málo jedáva. No nie nenávisť mu rozpaľuje krv. Skôr, než za ním pôjdeš, zamysli sa prv..." odvetila tajomne a potmehútsky sa naňho usmiala. Ešte i žmurkla.

Godrick, keby len tušil, čo mu tým chcela naznačiť! Nemal práve náladu vhodnú na jej záludné hádanky. A tak jej len poprial dobrú noc a ona jemu sladké sny.

Pobral sa do postele.

oooOOOoooOOOooo

Ráno ho vypravila zlatá harfa z komnát novou melodickou odrhovačkou. „Oči otváraj, nastraž uši, aby si zachytil šepot i toho, kto zaryto čuší. Vnímavý pohľad ti občas väčšmi napovie, ako nechcený dotyk vtieravý. Ak budeš všímavý, prekvapenie sa zaručene dostaví!"

No kto by pochopil, čo tým myslí?!

A hoci sám netušil prečo, a zdalo sa mu to možno trošku bláznivé, a možno detinské, začal sa jej radou zaoberať, a napokon riadiť. Nikdy predtým nebol extra všímavý a občas bol ku svojmu okoliu dokonca slepý i hluchý. Zvlášť vtedy, keď mal jeden z tých svojich krušných chvíľ. Aj to bolo iba preto, lebo túžil po láske väčšmi, ako po čomkoľvek inom a premýšľanie nad tým, ako dosiahnuť ten vysnívaný cieľ ho odpútavalo od všetkého ostatného. Ale i tak nemal šťastie, lebo láska sa mu vyhýbala širokým oblúkom.

Na rodinu šťastie veru nemal. Jeho rodičia zomreli skoro a príbuzný z matkinej strany nestáli za reč. Nemali preňho ani vľúdneho slova, nie to čohosi vrelejšieho. Mal síce priateľov, ale tí nemohli nahradiť prázdno v jeho srdci, ktoré pociťoval čoraz väčšmi. V jeho vnútri vznikla čierna diera, ktorá ho pomaly no isto pohlcovala.

Ani jeden vzťah mu nevyšiel. Všetkým, s ktorými sa zoznámil išlo iba o jedno. Priživiť sa na jeho sláve. Dokonca i ženám bolo jedno, že je homosexuál. Posielali mu záplavy listov, sladkých i trpkých vyznaní, kusy spodného prádla a rôzne taľafatky, ktoré jeho domáci škriatok s radosťou pálil v krbe.

Muži sa k nemu správali zdržanlivo. A ak sa už našiel nejaký odvážlivec, ktorý oňho prejavil záujem, bol to presne ten najnevhodnejší typ muža, akého len mohol stretnúť. Niet divu, že sa teda utiahol.

A riaditeľ má toľko drzosti, aby mu vykrikoval rovno do tváre jeho nemorálne správanie? Mohol vari za to, že si bifľomorskí siedmaci spravili posmech z vlastného spolužiaka a očarovali ho tak, aby mu šiel v noci pod okno komnát vyhrávať zamilované serenády? Mohol za to, že s ním inšpektor celý čas nehanebne flirtoval a pri rozlúčke ho vášnivo pobozkal?

Nikomu sa o to neprosil! Nijako ho ani len nepovzbudil! Merlin! Prosto sa jednalo o ďalšieho neodbytného muža! Nič viac...

Ako však riaditeľ vedel, že sa pri rozlúčke s Nevillom priateľsky objali, to mu bolo záhadou... Rovnako i to, prečo ho za to považoval za potrebné pokarhať, keď nešlo o nič viac ako bežné objatie.

Zamračil sa a vrhol skúmavý pohľad ponad profesorský stôl. Prečo si riaditeľ zobral na paškál práve jeho, keď mladý Rover Grove, ktorý asistoval Rolande Hoochovej mu svojím správaním neprekážal? Každý vedel, že mu študentky nadbiehajú a on sa len kúpe v ich oslnivej pozornosti. Dokonca sa povrávalo, že sa s jednou z nich zaplietol.

Ich pohľady sa nečakane znova skrížili. Akoby Snape vycítil jeho záujem... Avšak, tentoraz bol ten čierny pohľad diametrálne odlišný. Zmätený, spýtavý, ale nie zlostný.

Tak dobre, Severus Snape, pomyslel si. Prisahám pri Albusovej bielej hrobke, že prídem na to, čím som si vyslúžil tvoj hnev.

S tým od seba odstrčil tanier s nedotknutou večerou a vrátil sa do svojich komnát. Potreboval plán. Sakramentsky dobrý plán!

oooOOOoooOOOooo

Harry si nepamätal, že by blúdil chodbami hradu častejšie za mladších čias, ako v týchto posledných dňoch. Schovaný pod neviditeľným plášťom sa pomaly, no isto stával Snapovým tieňom. Ani po týždni, ani po dvoch však neprišiel na to, čo Snapa trápi. Nehovoriac o tom, že neodhalil pravú príčinu jeho hnevu namiereného proti nemu.

Ale mal oči i uši otvorené. Díval sa a zdalo sa, že si všíma oveľa viac a pozornejšie. Videl rumenieť sa jeho bledú pokožku zakaždým, keď sa im stretli pohľady. Postrehol i to nepatrné zachvenie ruky, keď sa muž snažil čímsi napochytro zamestnať. Jeho tiché povzdychy, keď blúdil po hrade tmavými chodbami ho prenasledovali aj v snoch.

To by však nebolo všetko. Pristihol sa pri tom, že sa mu to jeho prenasledovanie neprieči tak ako spočiatku a dokonca si to ani nevyčíta.

Čím viac času trávil takto potajme a v absolútnej tichosti v jeho spoločnosti, prichádzal iba na to, že ten muž je rovnako osamelý ako on. Že sa mu jeho spoločnosť nebridí, že obdivuje jeho mierne zahnutý nos. Páčilo sa mu i to veľavravné gesto, keď nadvihne svoje tmavé obočie. Všimol si, že tie tenké pery sú jemne krojené a postava pod habitom a sakom s tisíckou gombíkov nie je v skutočnosti kostnatá. Odhalil o ňom za pár dní viac, ako za sedem rokov počas svojich štúdií.

Toho muža skutočne niečo trápilo... Ale nemal to šťastie, lebo nech robil čo chcel, neprišiel na koreň tej záhady ani po ďalších siedmich dňoch.

Jeho milá harfička húdla dookola iba to svoje a rozhodne mu to nepomáhalo. Jedna hádanka nasledovala druhú, no rozuzlenie bolo v nedohľadne.

A po pár ďalších dňoch spravil tú hlúposť, že sa Severusovi prosto vkradol do spálne. Selína ho síce varovala, ale on to nebral na vedomie.

oooOOOoooOOOooo

Hodnú chvíľu sa nepohol ani vzduch v miestnosti. Snape šiel spať neskoro. Bolo takmer pol druhej v noci, keď odostlal posteľ a začal sa vyzliekať.

Harry sledoval ako jeho prsty pracujú na tých početných gombíkoch so zatajeným dychom. Sledoval s nahlúplym výrazom v tvári, ako sa pred ním nič netušiaci muž postupne odhaľuje a s hrôzou si uvedomil, akú to uňho vyvolalo odozvu. Bál sa však pohnúť, aby sa neprezradil. A tak tam len stál, sotva dýchal, srdce mu búšilo tak, že mal dojem, že to Snape nemohol nepočuť, a trpel ako kôň, lebo v napnutom penise mu od vzrušenia bolestne pulzovalo.

Díval sa ako mužovo dlhé, ladné telo vkĺzlo do perín, aby si ľahol na brucho a rukami objal vankúš. Mal z pekla šťastie, že pred tým užil pár kvapiek niečoho, čo mu veľmi pripomínalo elixír proti nespavosti. Keď si bol istý, že muž spí, nasal do pľúc poriadnu dávku vzduchu, z ktorého sa mu až zatočila hlava. Chytil balanc a opatrne pristúpil k posteli.

Skontroloval označenie malého ružového flakónika a skutočne. Bol to elixír proti nespavosti. Stiahol si z hlavy kapucňu neviditeľného plášťa a prv než si uvedomil, čo robí, natiahol k nemu ruku. Prsty ľahúčko skĺzli pozdĺž chrbtice a zastavili sa na krížoch, kde bol zvyšok tela zakrytý perinou. Jeho pokožka bola ako zamat. Hladká a jemná, s jemnou vzorkou jaziev i menších jazvičiek.

Nerátal však s tým, že sa to naoko spiace telo preberie a pretočí v posteli na chrbát. Nerátal s tým, že sa naňho uprie ten obsidiánový pohľad a on skamenie na mieste.

„Harry," vydýchol omámene muž a dokonca vystrúhal úsmev. Uvoľnený a krásny úsmev, z ktorého mu zamrelo srdce. „Rušíš môj spánok," prehovoril hlbším tónom, z ktorého Harryho síce mrazilo, no tentoraz veľmi, veľmi príjemne. Tiež mu napadlo, že je ten elixír buď po expirácii, alebo naňho už jednoducho nezaberá. „Aspoň takto môžeš byť so mnou," hovoril ospalým hlasom. „Sny sú to jediné, čo mám."

Harrymu to došlo. Severus sa nachádzal niekde medzi spánkom a bdením. Myslel si, že sníva. Že sa mu prisnil on! Vydýchol si a zvažoval svoje možnosti. Odísť? Alebo ostať a...

Potom sa priam nechrabromilsky uškrnul. Prečo to nevyužiť vo svoj prospech? Kedy sa mu naskytne druhá taká šanca?

„Veď sa vídame i počas dňa," oponoval mu Harry.

Severus sa iba uškrnul. „Sotva vieš, že existujem."

„To nie je pravda a ty to vieš," káral ho a vôbec mu neprekážalo, že prešli od vykania k tykaniu. „Povieš mi, čo ťa trápi?"

Severus sa naňho ospalo zadíval. „Myslel som, že to vieš. Zakaždým ti to vyčítam, ale ty si taký nevšímavý," pokrútil hlavou a privrel viečka. Dlhé, tmavé mihalnice sa dotkli vysokých lícnych kostí.

„Možno som, ale ver mi, že sa snažím. Čo však môžem vybadať, keď si skúpi na akýkoľvek náznak?"

Znova to pokrútenie hlavou. Tmavé vlasy zašušťali na vankúši. „Nemôžem," odvetil priškrteným hlasom.

„Prečo? To ma skutočne tak nenávidíš?"

„Nenávidím jedine seba," hlesol skoro plačlivo. „Už len preto, čo cítim. I preto, že to nedokážem zmeniť. Neviem, ako tomu zabrániť..."

Harry sa zamračil. Čoraz viac mu to nedávalo zmysel. Jedine, že by... Zelené oči zahoreli ešte zvedavším plameňom, keď v ňom skrslo isté podozrenie. Naozaj by mohla byť pravda to, čo sa mu snaží nahovoriť?

Čo mu teda odpovie? A prv ako sa stihol hlbšie zamyslieť, vyšlo z neho: „Tak to nemeň," pošepol, čím vyvolal u muža akýsi bezduchý úsmev.

„Ale ja musím, Harry," zamrmlal sotva počuteľne Snape. „Nemôžem ti to spraviť... Nie som... dosť... dobrý. Nie... pre..."

Zaspal.

Harrymu chýbalo veľmi málo, aby sa načiahol a poriadne ním nezatriasol. Potreboval počuť zvyšok. Potreboval...

V prvom rade dýchať! A prinútiť srdce zvoľniť to zbesilé tempo, inak hrozí, že mu zlomí hrudnú kosť a vyletí von z hrude ako splašené vtáča.

V tom sa zarazil. Jeho zreničky sa rozšírili a oči otvoril dokorán rovnako ako i ústa.

Pochopenie sa dostavilo ako blesk z jasného neba!

oooOOOoooOOOooo

„Nad čím hútaš, priateľ môj? Znova chceš spraviť po svojom, stoj, čo stoj?"

Otázka zlatej harfičky ho prebrala z hlbokého zamyslenia. „Nie," odvetil. „Tentoraz asi nie."

Bola to pravda. Odrazu bolo všetko až krištáľovo jasné, ako hladina Čierneho jazera za krásneho slnečného dňa.

Vošiel si prstami do vlasov a zahryzol si do pery hútajúc, ako so získanými informáciami čo najlepšie naložiť.

oooOOOoooOOOooo

Na druhý deň si dal priniesť raňajky k sebe. Našťastie, bola sobota a určite nikomu nebude chýbať. Aj tak si trochu prispal kvôli tomu ponocovaniu.

Keď jedol hrianky natreté jahodovým džemom, uvažoval, aké by to bolo, keby...

Potriasol hlavou asi siedmy raz za sebou, čo ho prepadli tie myšlienky a hodil nedojedenú kôrku hrianky na tanierik. „Láskavý Godrick, na toto nemám!" zaúpel nahlas.

Predstava, že by tvoril... že by mohol tvoriť pár s tým mužom bola taká fatálna, až ju nevládal ani zniesť. A predsa ho rozochvela, a prinútila nielen stiahnuť jeho útroby ako v slastnom kŕči, ale posiala jeho pokožku zimomriavkami.

Tisíc ráz sám sebe vyvrátil domnienky, prebral získané fakty a vyhodnocoval ich stále dookola. Ale nech sa na to pozeral z akejkoľvek stránky, nejestvovalo iné vysvetlenie. Ak totiž nebola príčinou ich sváru nenávisť, tak potom ostávala jediná možnosť. Ale... žiarlivosť?

To sa riaditeľovi nepodobalo. Prečo by muž ako Snape žiarlil naňho?!

Sadol si do kresla a zadíval sa do horiaceho ohňa v krbe. Ako bolo možné, že ho prichytil zakaždým „prehreškom?"

Vari ho sledoval?

A čo mu to vtedy prskol do tváre? Niečo v tom zmysle, že si namýšľa, že je príťažlivý? Že ho muži túžia napojiť Amortenciou, že ho túžia dostať pod kliatbu Imperius, aby im splnil všetky tajné túžby?

Merlin, kde na to ten chlap chodí!

Pošúchal si čelo. Toto bol veľmi dobrý spôsob, ako si privodiť bolesti hlavy. Rozoberať Snapa a jeho podivné argumenty, s ešte podivnejším správaním.

Pokúsil sa na to pozrieť jeho očami. Imperius. Snape predsa vedel, že naňho tá kliatba nemá žiaden účinok, tak prečo práve tá? Zvraštil obočie.

„Jedine... ak by som si myslel, že zvyškom tej vety narážal skôr na seba," uškrnul sa. „Kto vie, aké sú jeho tajné túžby?" zamrmlal, a potom sa zamračil znova. Vstal a postavil sa pred zrkadlo v spálni. Prebehol po svojej postave kritickým pohľadom.

„Naozaj si myslí, že som príťažlivý?"

Na tvár mu sadol mrak, keď si spomenul ako muž ospalo mrmlal, že mu to nemôže spraviť, že preňho nie je dosť... čo? Dobrý?

Myslel tým skutočne to, keď sa s ním bavil azda prvý raz v živote úprimne, mysliac si, že je iba jeho snovým preludom?

Sklonil hlavu a šepol. „Potrebujem čas, aby som si utriedil myšlienky, pocity..."

Nevidel ako jeho harfička nešťastne zalomila rukami a prevrátila očami. „Na čo mrhať časom? Bež za srdca hlasom!"

Teraz prevrátil očami Harry. Fakt múdra rada. Ale nenechám si urvať hlavu. Čo ak som si to všetko vyložil zle? Stále existuje i táto varianta.

Z úmorného hútania a hľadania východiska zo svojho pálčivého problému ho vyrušilo zaklopanie na dvere komnát.

Šiel otvoriť.

A stuhol na mieste.

Snape!

Muž natiahol ruku a nie práve jemne ho odstrčil z cesty. Vošiel dnu a prehľadával miestnosť za miestnosťou, kým nenašiel, čo hľadal. Zohol sa, aby sa načiahol po jemnučkej tkanine, ktorú chvíľu iba mlčky mädlil medzi prstami.

„Riaditeľ?" ozval sa Harry, ktorý medzi tým zavrel dvere a v zlej predtuche muža sledoval. Podvedome sa pripravoval na to, že sa medzi nimi strhne najhoršia zo všetkých búrok.

Severus sa bleskovo otočil a šmaril mu neviditeľný plášť priamo do tváre. „Ste so sebou spokojný, Potter? Neponížili ste ma už dosť?!"

Harry prehltol otázku, ktorá sa mu tlačila na jazyk: „Ako... ako ste na to prišiel?" Miesto toho zvolil: „Ja, že som ponížil vás?"

Snape hrdo vypäl hruď a spražil ho pohľadom. „Iste! Pýtať sa budem ja!" odvrkol. „Prečo ste to spravil?" ozval sa nízko posadeným hlasom.

Harry si povzdychol. Odložil plášť bokom a pozrel naňho. „Chcel som poznať dôvod tej vašej nezmyselnej nenávisti. Nič viac. Myslím, že po všetkých tých rokoch som na to mal právo."

„Preto ste považoval za potrebné vkradnúť sa i do mojej spálne?"

„Áno. Dúfal som, že sa niečo dozviem," odvetil Harry úprimne.

Snape si odfrkol. „Idiotská, horlivá odvaha!" zamrmlal a otočil sa mu chrbtom. Prešiel ku krbu, chvíľu doň bez slova civel, akoby nad čímsi uvažoval a potom sa k nemu obrátil späť. Vybral z vrecka zvitok pergamenu a podal mu ho.

Harry vytreštil oči. Výpoveď?! To nie! Za čo?! kričalo všetko v ňom. Len kvôli tomu, že sa mu pre zmenu vkradol do spálne?! Neprijme to!

„Tak si to už vezmite, do kotla!" zahrmel Snape a netrpezlivo pred neho natrčil ruku.

Harry sa zatvrdil a odvrkol: „Nie!"

Severus odlevitoval zvitok na konferenčný stôl a chystal sa odísť.

„Takže, takto to skončí?" zaskočili ho Harryho slová. Ruka s ožltnutými prstami ostala visieť na kľučke dvier.

„Prosím?" obrátil sa k nemu Snape.

„To je to, o čo vám po celý čas išlo? Dostať ma preč miesto toho, aby ste čelil sám sebe a vlastným citom?! Aké jednoduché a aké zbabelé..."

„Mlčte!" zrúkol Severus. „O mojich pocitoch nič neviete!"

Harry zaťal ruky v päsť. „Ale ba! A čo, ak áno!"

„Potter, neprovokujte, neviete, s čím sa zahrávate..." zaznelo varovné zavrčanie.

Harry si to odmietol všímať. Nepostrehol ani preľaknuté brnkanie zlatej harfy. „Ojojoj, bude boj!" zapišťala. „Schovaj sa, kto môžeš, tým dvom nepomôžeš!"

„Neviete nič iné, len sa mi vyhrážať? Viete, nikdy som vás nepovažoval za zbabelca, ale zdá sa, že by som to mal prehodnotiť, riaditeľ," vyslovil uštipačne s dôrazom na posledné slovo.

„Potter..."

Harry sa strojene rozosmial. „Viete, skutočne ste poriadny zbabelec. A to by som od dvojitého agenta veru nečakal. Postavil ste sa Albusovi i Temnému pánovi, ale mňa sa bojíte? Mňa? Alebo vo vás vrie strach z toho, čo ku mne v skutočnosti cítite?"

Severus ho ostražito sledoval. Harry sa k nemu blížil krôčik za krôčikom a napokon ho ďobol do hrude. Severus so sebou cukol, chrbtom narazil do dverí a stisol pery. Na malý moment privrel oči a snažil sa, veľmi sa snažil ovládnuť. Rozšírené nozdry sa mu chveli a z uší div nesyčala para.

„Čo vám vadí viac? Že ste nenávidel Jamesa a milujete jeho syna, alebo vás štve iba to, že hlúpy Potter odhalil vaše tajomstvo?"

Jeho dych sa zrýchlil. Díval sa do tých zelených očí a s úľakom zistil, že tá tvár je priblízko na to, aby...

„Zba-be-lec!" vyhláskoval mu ironicky priamo do tváre.

Severusa nevedelo nič tak vytočiť, ako toho hrubé obvinenie. V nasledujúcej sekunde zdrapil Pottera surovo za tričko a zahrmel: „Ja nie som zbabelec!"

Opovrhnutie mladého muža bolo priam hmatateľné. Jeho pohľad vyzýval a zároveň prezrádzal, že neverí, že sa Severus na niečo zmôže.

Harryho úškrn sa prehĺbil. Aj tak už nemal čo stratiť. Zvitok pergamenu, ktorý mal spečatiť jeho osud sa váľal na konferenčnom stolíku.

No mýlil sa.

Severus zavrčal a vrhol sa na jeho ústa.

Prekvapený Potter sa zmohol na chabý odpor, ale on mu pohotovo vykrútil ruky za chrbát a zároveň si ho pridržal tesne pri sebe. Bleskovo sa s ním otočil a váhou vlastného tela ho prišpendlil k dverám, pri ktorých doteraz postával.

Harry si pomyslel, že ten muž ozaj nie je žiadne vrece kostí a už vôbec nie nevábna vychrtlina.

Následne ostal prekvapený Severus, pretože Potter jeho dychtivé bozky oplácal s rovnakou vervou a nadšením, akého sa mu od riaditeľa dostávalo.

A Severus neprestával. Jazykom mu vnikol do úst, ktoré plienil s neskonalým pôžitkom, kým z Harryho trička ostávali zdrapy, ako sa silou snažil dostať čím skôr k jeho hladkej pokožke. Chrabromilčanove stonanie zanikalo v Severusových lačných ústach, ktoré mladšieho muža doslova hltali. Ruky horúčkovito blúdili po štíhlom, dobre stavanom tele a snažili sa prebojovať cez posledné vrstvy látok, ktoré ho delili od toho, aby si ho podrobil, prisvojil, vzal...

Harfička sa doteraz dívala iba cez prsty, ale keby mohli jej bledé líčka zrumenieť, ozaj by horeli poriadnou červeňou. „Ajajaj, Selína, ajajaj, tak toto je už celkom iný čaj! Radšej sa otoč a nedívaj!" šepotala zahanbene sama pre seba a tentoraz jej struny poctivo mlčali.

Riaditeľ opustil jeho ústa len so sebazaprením a trochu hrubo z neho strhol nohavice i so spodkami naraz. Obrátil ho chrbtom k sebe a zahryzol si do pery, keď sa okamžite vyklenul proti nemu. Harry sa zadkom roztúžene obtrel o jeho slabiny a zavzdychal.

Severus uvoľnil svoj pulzujúci penis z väzenia vlastných nohavíc, ktoré sa mu stali pritesné a zamrmlal efektívne relaxačné kúzlo, ktoré bolo namierené na jeho análny otvor. Potter zhíkol, ale ani sa nepohol, keď ho chytil za boky a navádzal svoj penis do tej tmavej, dychtivej štrbiny.

„Prosíííím..." mrmlal zastretým hlasom, keď sa doňho Severus opatrne vnáral. Starší muž zo seba vydal šokovaný výdych, keď ten oblý, pevný zadok proti nemu mocne prirazil.

Severus sa k nemu nahol. Jeho hruď presne kopírovala Harryho chrbát. Ruka prekĺzla popod ľavú pažu a objala vzdúvajúci sa hrudník. Prsty našli zdurenú bradavku a jemne ju treli. Ústa sa obtreli o ucho.

„Takže, ako to bolo s tým zbabelcom?" zašepkal mu chrapľavým hlasom do ucha a prirazil.

Z tých mäkkých úst, ktoré boli teraz zmyselne navreté od jeho lačných bozkov sa vydral iba nový ston. Harryho ruka sa načiahla dozadu a preniesla na jeho zátylok, aby si ho pritiahla k ďalšiemu bozku. Och, ako mu rád vyhovel. Kopulačné pohyby zosúladil s rytmickým vnikaním jazyka do jeho úst.

Netrvalo dlho, aby vyvrcholili.

Obaja dychčali.

Severus mu zubami jemne zahryzol do pleca a jazykom ochutnal potom orosenú pokožku.

„Ak mi teraz povieš, že to ľutuješ, prekľajem ťa," zamrmlal stále udýchane Harry a úkosom naňho pozrel spod závoja vlastných tmavých vlasov.

Severus mu ich nežným gestom odhrnul zo zrumenenej tváre. Jeho oči ho prezradili. Chcel to spraviť.

Harry si povzdychol a obrátil sa k nemu. Cítil sa malátne, ale nesmierne šťastne. Vládu nad jeho telom prebrali endorfíny.

„Neurobím to, ak si to nepraješ," vyslovil napokon pokorne stále kompletne oblečený riaditeľ a venoval mu uprený pohľad.

Harryho pery sa roztiahli do spokojného úsmevu, keď si premeriaval jeho hriešne pôsobiaci výzor. Sako i košeľa rozgajdané, nohavice povolené, penis visiaci z roztvoreného zipsu, ktorý sa pod jeho pohľadom znova preberal k životu.

Vzal ho za ruku a viedol na trochu vratkých nohách za sebou. „To je dobre, pretože toho musíme ešte veľa prebrať."

oooOOOoooOOOooo

Naozaj toho stihli prebrať neúrekom.

No zásadne v Harryho posteli.

Harryho prsty pretancovali Severusovým nekonečným radom gombíkov, jemnosťou oblečenia, ktorú porovnávali s hodvábnosťou smotanovej pokožky. Skúmal jej pružnosť a strategicky mapoval každú piaď. Prstami, ústami, jazykom...

Ochutnával ho, sal, hrýzol a snažil sa ho priviesť na pokraj šialenstva, kým by pod ním nevzdychal a nepriznal porážku.

Harry sa musel pousmiať nad svojím malým víťazstvom. Vtedy doňho vnikol a ukázal mu, čo je preňho v skutočnosti dobré...

oooOOOoooOOOooo

Severus ležal v zmotaných perinách. Prsty jeho pravačky kĺzali bezmyšlienkovite po opálenej pokožke... Harryho Pottera.

Mladík si iba spokojne vzdychol a obrátil sa k nemu. Nahý a hriešne krásny...

„Stále trváš na tej výpovedi?" opýtal sa ho s vážnou tvárou.

Severus sa zamračil. „Ak myslíš tú poslednú hádku, len som... blafoval," priznal farbu.

„Mám na mysli ten zvitok pergamenu," odvetil.

Severus naňho pozrel a stiahol ruku. „Ten je od inšpektora. Požiadal ma, aby som ti ho osobne predal, lebo sa mu jeho pošta vracia späť neotvorená."

„Ach," hlesol a zamračil sa.

Severusa sa odvrátil. „Ak si ho chceš prečítať, tak..." už vstával, ale Harry ho zadržal a okamžite priľahol.

„Ani náhodou. Dnes mám celkom iné plány ako čítať hlúpe listy od nejakého trkvasa," zamrmlal s ústami nebezpečne blízko jeho pier.

Severus sa rozochvel. „Smiem vedieť, čoho sa týkajú? Alebo... koho?" ozval sa priškrteným hlasom, keď si Harry ukradol kratučký bozk a stehnom naschvál zavadil o jeho mužnosť.

„Myslím, že to veľmi dobre vieš, riaditeľ," odvetil a dal mu pocítiť váhu, i vzrušenie vlastného tela.

oooOOOoooOOOooo

Na konci školského roka:

„Naozaj si si myslel, že ťa odmietnem?" čudoval sa Harry, kráčajúc po boku svojho milenca rokfortskými chodbami.

„Je to také nepochopiteľné?" ozval sa muž. „Pozri sa na nás dvoch. Sme tak rozdielni, ako len môžeme byť. Keď nás vidia spolu, stále sa neprestávajú čudovať. Vieš, že si myslia, že som ťa očaroval?"

Harry sa uškrnul. „Od teba by som očakával skutočne všetko," doberal si ho veselo.

Severus nadvihol obočie. „Vieš, že som to istý čas aj zvažoval?"

Smiech sa pretavil v spokojný úsmev. „Naozaj?"

„Iste. Uvažoval som, že ťa omámim Amortenciou a unesiem. A pomilujem tak a toľkokrát, kým mi nebudeš zobať z ruky," zastrájal sa.

„Hm, počíta sa aj zobanie z pupka a zlizovanie šľahačky z bradaviek a..."

Severus nedokázal potlačiť povzdych. „Harry, niekto ťa môže začuť!" vyčítal mu zastretým hlasom.

„Pokojne, len nech vedia, že si môj!" zvolal a jeho hlas sa rozľahol v ozvene prázdnou chodbou.

Z riaditeľovho hrdla sa vydral chrapľavý smiech. Strhol svojho partnera do objatia a vtisol mu bozk na pery. „Neodškriepiteľne!"

Vkĺzli do vnútra jeho komnát a Severus sa zarazil. „Kde je Selína?"

Harry sa iba tajomne pousmial. „Povedzme, že som ju daroval niekomu, kto isto neskôr ocení jej dobré rady."

oooOOOoooOOOooo

Na parapete okna starobylého sídla sa zniesla biela snežná sova. Váhou balíčka, ktorý niesla nebola práve nadšená a vzrušene húkala nad tým podareným pristávacím manévrom, ktorý zvládla bez väčšej ujmy.

Zaťukala zahnutým zobákom na okno a počkala, kým adresát otvorí.

„Hedviga, čo si mi doniesla?" opýtal sa zvedavo vysoký, tmavovlasý muž a prevzal si od nej poštu. Dal sove sušienku a trocha vody prv, ako odletela do noci s tichým húkaním.

Neville otvoril balíček a pískol. „Páni, veď to je zlatá harfa!" zvolal natešene a ihneď jej spravil čestné miesto na jednej z mnohých políc.

Selína si zívla a napravila si trochu dokrkvané šaty. Hneď potom si premerala svojho nového majiteľa skúmavým pohľadom a usmiala sa.

Koniec

sevicekX.png
12.05.2013 20:04:48
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one