Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
Pairing: SS/HP

Varovanie: slash (krásnych desať strán :D )

Venované: ZJTrane, Suellen, Patolozke, Nade, Sanasami, aMaji, kaliope, Mononoke a Lady_Corten.
Skús ma zviesť I.


Nikdy by si nebol pomyslel, že to mladé telo môže byť také vláčne, a že môže tak intenzívne reagovať na jediný jeho dotyk. Ústa, ktoré si znova privlastnil boli sladké a šťavnaté ako jahody. Sal ich a vychutnával, nevediac sa ho nabažiť. Tušil, že by to mohlo byť takého, ale sila vlastných pocitov ho zasiahla ako ničivá búrka.

Mladé, pružné telo sa k nemu vzrušene tislo, akoby s ním túžilo splynúť, ponoriť sa doňho.

Zastonal.

Skúmavé ruky skĺzli z jeho pliec na chrbát, hladili, láskali a mapovali každý kúsok jeho bledej kože posiatej jazvami a tie zmyselné ústa ich jednu po druhej posievali bozkami. Cítil sa ako uctievaná pohanská modla. Nikdy predtým si nepripadal tak výnimočne. Nikdy predtým necítil také vzrušenie. Zalievalo ho od korienkov tmavých vlasov až po špičky prstov na nohách.

Len jemu bol schopný dovoliť všetko. Všetko, po čom túžil. Len jemu jedinému bol schopný prejaviť toľkú dôveru. Vedel, že on by sa mu nikdy nevysmial. Ani kvôli jeho priveľkému nosu, ani kvôli zjazvenému telu, ani kvôli tomu, ako šialene túži práve po ňom.

Zamiloval sa.

Trvalo to síce istý čas a on sám musel pre ten cit dozrieť. Pripustiť si, že jeho duša ešte stále žije. Že nevyschol ako kvet v púšti. Bolo nesmierne príjemné vedieť, že mu žilami stále prúdi tá horúca, mladá krv, že jeho túžba dokáže vyrásť do takých výšin, že telo sa môže rozochvieť pri takej pozornej starostlivosti, ktorú mu venuje jeho milenec... 

Keď naňho zdola hľadeli tie zelené oči, trblietajúce sa v mihotavej žiare sviec, takmer sa mu podlomili kolená. Strapatý mladík sa naňho iba zmyselne usmial.

„Tak čo? Zaberá to moje zvádzanie?“ opýtal sa prerývaným, zachrípnutým hlasom.

Severus nepatrne prikývol.

Ich sex bol divoký a pretkaný takou vášňou, že to ledva dokázal zniesť.

Odrazu sa strhol. Zažmurkal do tmy a zaostril. Pretrel si oči a nespokojne zastonal. Bolo ohromne potupné zistiť uprostred noci, že ho stravuje ďalší z tých snov, ktoré sa opakovali s takou precíznou pravidelnosťou. A že miesto mladého, štíhleho tela zviera až kŕčovito svoju vlastnú prikrývku, teraz celú skrkvanú a zúfalo sa o ňu obtiera bolestne vztyčeným údom, ktorý prahol po uvoľnení.

Do kotla! zaúpel v duchu a pretočil sa na chrbát. Jeho penis stál stále ako stožiar. Skĺzol rukou do partií bažiacich po jeho pozornosti, aby si pomohol. Po pár zručných ťahoch mu ruku i brucho pokropila spŕška lepkavej šťavy. Neočistil sa. Ostal tak ako bol, nehybne ležiac na posteli. Na strope svojej spálne pozoroval tieňovú hru, ktorú tam vrhal oheň z kozuba.

Boli to už takmer dva týždne, čo sa videli naposledy. Štrnásť prekliatych dní od vtedy, čo sa videli po tom exhibičnom zápase. Tristotridsať šesť hodín trápenia a márneho túženia po niečom, čo bolo evidentne iba preludom v jeho vyprahnutej mysli.

Prečo len bol taký naivný? Prečo si vôbec dovolil myslieť, že by niekto ako on, po ňom túžil? Že by oňho vôbec prejavil ten najnepatrnejší záujem? Vari potratil všetok zdravý rozum?!

Znechutený sám sebou privrel oči. Nie, to nemohla byť pravda. Všetko iba zveličil. Nemohol vidieť v jeho očiach túžbu... Musel ho oklamať vlastný zrak!

Ach, Merlin, kedy tak ohlúpol? To ten bozk! Ten bol všetkému na vine. Kvôli tej krátkej chvíľke neustráženej slabosti sa dostal priamo na cestu tohto pekla.

Keby tomu tak totiž nebolo, Potter by sa určite už dávno ozval. Dva týždne bol dostatočný čas na to, aby niečo urobil. On hodil rukavicou... a Potter ju nezdvihol.

Nemohol sa mu čudovať. Prečo by ho mal ten mladík chcieť? Odhliadnuc od toho, aký mali vždy... komplikovaný vzťah, vyzeral...

No, povedzme si úprimne, súťaž o najsexi čarodejníka roka by určite nevyhral a skončil by ďaleko na konci i za tým posledným chudákom.

Bolo na čase prestať dúfať v niečo, čo sa nikdy nesplní. Nebol už mladým chlapcom, aby sa cez také čosi nedokázal preniesť. Zvládne to. Je to len ďalšia... rana, ktorú mu neľútostný osud uštedril. Tak mu treba! Nemal byť taký bláznivý rojko!

sssSSSsssSSSsss

Harry sedel za stolom a díval sa na prospekty tých najvyberanejších reštaruácií sveta, kde kuchári dokázali predviesť také kulinárske umenie, že by si oblízali všetkých desať. Napokon si povzdychol a zložil si hlavu na stôl. Bol totálne zmätený!

Ale mohol za to, že chcel, aby to bolo jedinečné? Muž, ako bol on si nezaslúžil predsa niečo podpriemerné alebo podradné.

Trvalo mu to však pridlho. Tá jeho nerozhodnosť sa mu pomaly stávala chorobou! Trápila ho vo dne, v noci.

Dostal jasnú výzvu, ktorú s nadšením prijal. Hoci by si nikdy prv nebol pomyslel, že sa mu niečo také môže prihodiť. Jeho život bol celý akýsi domotaný a postavený na hlavu. Vyrastal u ľudí, ktorí ho nemilovali, za svoj prvý skutočný domov považoval starý hrad, pracoval ako auror, ktorý sa venuje netradičným záľubám a navyše sa zamiluje do muža, ktorý by mal byť ako jeho partner absolútne ten  najnepravdepodobnejší kandidát!

Veľmi dobre vedel, že fyzická príťažlivosť nie je všetko. Je to len chémia, ktorá vám pomúti hlavu a prinúti srdce búšiť silnejšie a rýchlejšie po istý čas. Ale keď vytriezviete a zadívate sa na svoj objekt túžby objektívne, keď si zložíte ružové okuliare, ktoré vám na nos nasadil roztopašný amorček, začnete vidieť nedostatky a všetky chyby, ktoré vám na tom druhom prekážajú.

Problém bol v tom, že Harry o tých chybách dávno vedel. A nepovažoval ich za chyby. Chápal správanie toho uzavretého muža azda lepšie ako starý riaditeľ. Páčil sa mu i napriek tomu. Tiež ho obdivoval. A neváhal to vykričať do sveta. Pretože on si zaslúžil všetok obdiv a úctu sveta! Stal sa preňho hrdinom. O jeho činoch sa dozvedel síce neskoro a dlho ho považoval za svojho nepriateľa, ale nebol hlúpy, aby to neuznal a ani slepý, aby nevidel, ako dobre teraz vyzerá. A mohol pokojne povedať, že ten muž sa mu páčil čoraz viac. Nehovoriac o tom, že sa mu v jeho prítomnosti podlamovali kolená. A nebolo to od strachu.

Severus Snape bol stelesnením jeho túžob a nielen tých sexuálnych. Bol jeho hrdinom. Bol všetkým, čo chcel získať.

Tá jeho výzva bola ako voda na mlyn.

Skúste ma zviesť...

Harry to rozhodne plánoval urobiť. Otázne bolo, ako začať...

Iste, pokojne by mohol nakráčať do Rokfortu a tlačiť mu kareláby do hlavy dovtedy, kým by mu nepodľahol. Hoci by si to vyžadovalo všetok bystrý um, pretože Severus bol rozhodne inteligentný muž. Tiež by ho mohol niekam pozvať a pomilovať tak, že by to ten tmavovlasý prízrak Rokfortských žalárov nerozchodil. Mohol mu nechať po nociach vyhrávať zaľúbené serenády, mohol ho zahrnúť zamilovanými listami, mohol urobiť čokoľvek, ale...

... ale to všetko sa mu nezdalo primerané tej vznešenej výzve. Toto chcelo niečo... celkom iné. Severus nebol tuctový muž. Bol výnimočný a ako taký si zaslúžil i výnimočný prístup. Lenže čo?!

Oheň v krbe zozelenal a do obývacej izby vkročil Zabini. Oprášil zo seba nonšalantne zvyšky popola a pozrel naňho. Jeho tmavé obočie sa spýtavo nadvihlo, keď ho tam zbadal natiahnutého na stole.

„Ahoj, Blaise,“ pozdravil ho Harry, keď sa konečne zdvihol opäť do sedu.

Zabini zatiaľ prešiel k stolu a zvedavo si obzeral jednotlivé prospekty reštaurácií.

„Ahoj,“ odzdravil a ukázal na znôšku letákov. „Niekam sa chystáš?“

Harry pokrútil hlavou, potom pokrčil ramenami.

„Tak potom? Plánoval si vziať Hermionu niekam von? Pretože dnes je len a len moja,“ upozorňoval ho o niečo vyšší muž.

Harry nedbalo mávol rukou. „Nie, neplánoval.“

„Tak potom prečo tu máš...“ stíchol a Harry si uvedomil, že mu to konečne došlo aj bez toho, aby mu niečo, čo i len naznačil. „Ty máš konečne rande?!“ opýtal sa tak nahlas, ako to len jeho hlasivky dovolili.

U Harryho tým vyvolal jedine nesúhlasný, zamračený výraz tváre.

„Merlin, Potter! Už som sa obával, že ostaneš na ocot! Kto je to? Poznám ho?“ vyzvedal, nevšímajúc si pohoršený pohľad bývalého spolužiaka.

„Do toho ťa nič,“ odsekol Harry.

„Nebuď škrob, nikomu to nepoviem! Prisahám!“ žobronil Blaise a uprel naňho svoje modré oči.

Harry sa iba uškrnul. „Asi tak, ako si nikomu nepovedal, že som gay?! Čo som ti mimochodom stále neodpustil.“

Blaise sa zatváril kajúcne. „Za to som predsa nemohol. Keby som bol tušil, že ten debil Jared po tebe v tom bare vyštartuje len preto, aby sa zviditeľnil...“ sklapol a iba sa naňho chvíľu mlčky díval. „Fakt som si myslel, že má o teba úprimný záujem. Len som ti chcel dohodiť niekoho, kto nemá o koliesko menej. Trochu som sa prerátal,“ mykol plecami.

Harry si povzdychol. „Aj tak ti nepoviem, o koho ide. Nepochopil by si to. Ani Hermiona to zo mňa nevytiahla.“

Blaise teraz už ozaj vyvalil oči. „Nie?“ Zvyčajne si tí dvaja totiž hovorili všetko. Harry bol prvý, komu povedala kto za ňou páli a nedá jej pokoj. Najprv jej poradil pár dobrých fínt na kliatby, ale keď ho neodradilo ani to, povedal jej, že za skúšku nič nedá. Keď už bol taký neodbytný...

„Povedz mi teda niečo, čo mi prezradiť môžeš,“ požiadal ho trochu rezignovane, ale ešte nie tak celkom s flintou zahodenou v žite.

Harry sa naňho zadíval a chvíľu študoval jeho tvár, zračiacu sa rýdzim očakávaním. Zvedavosť z neho len tak sršala.

„Dobre. Niečo, čo ti môžem prezradiť je, že je slizolinčan,“ odpovedal.

Blaise zahvízdal. „To fakt?“

Chvíľu boli obaja ticho, potom odrazu Blaise vykríkol: „Je to Malfoy! Vedel som to! To, ako ste sa vždy naťahovali, to nebolo len tak! Ale myslel som si, že je na baby...?“

„Nie je to on!“ vyviedol ho Harry rýchlo z omylu.

„Nie?“

„Nie,“ odvetil Harry pokojne. „On je... trochu starší a rozhodne to nie je nadutý hlupák ako Malfoy.“

Zdalo sa, že Blaise chvíľu v mysli preberá vhodných kandidátov. „Dobre, vzdávam to. Ak ma ubezpečíš, že to nie je Flint, dávam ti svoje požehnanie, nech je to ktokoľvek!“ riekol teatrálne, vstal od stola a vtisol mu bozk na vrch hlavy, čo Harryho rozosmialo.

„Si blázon!“ vykríkol v salve smiechu.

Blaise Zabini sa iba zazubil. „Viem. Je to súčasť môjho šarmu. Inak by som ju asi nikdy nezískal. Poviem ti, všetky tie kvety a listy, a darčeky, čo som jej naposielal... Keby som tušil, že bude stačiť jedna vlastnoručne uvarená večera, aby som obmäkčil jej srdce...“ pokrútil nad tým hlavou. „No fakt je, že nič z toho neľutujem. Získal som ju, či nie?“

Vtedy vošla do obývacej izby Hermiona a obaja uznanlivo zahvízdali. Mladá žena sa usmiala. V krátkych červených šatách s decentným výstrihom a odhaleným chrbtom, s vlasmi vypnutými na temene hlavy vyzerala úchvatne.

„Blaise má pravdu, Harry. Dostal ma na tú najchutnejšiu večeru na svete,“ riekla, keď k mladíkovi pristúpila a on ju so širokým úsmevom objal.

„Si tá najčarovnejšia čarodejnica na tejto zemi,“ riekol a ona sa zapýrila. Dovolila, aby ju krátko pobozkal a napokon ju odviedol ku krbu.

„Maj sa, kamoško,“ pozdravil ho.

Hermiona mu poslala vzdušný bozk a upozornila ho, aby na ňu nečakal. Čo jej spoločník ocenil bozkom na krk, kým obaja nezmizli v plameňoch.

Harry sa za nimi chvíľu bezradne díval, potom mu čosi napadlo.

Spásonosný nápad, ktorý prišiel akurát v čas.

sssSSSsssSSSsss

Severus nemohol uveriť vlastným očiam. Keď sa v to piatkové ráno pred neho zniesla na stôl vo Veľkej sieni snežná sova, nebolo pochýb o tom, kto mu ju posiela. Respektíve, nepochyboval tom, od koho je ten list, ktorý má pripevnený na nôžke.

Rozmotával ho s mierne trasúcimi sa prstami. Bol si vedomý zvedavých pohľadov nielen od študentov, ale aj od svojich kolegov. Dúfal, že sa pri tom nečervená. Obálka mu vkĺzla do rúk, akoby vedela, že patrí výlučne jemu. Sova odletela preč.

Odsunul od seba tanier a zakúzlil Tempus. Mal ešte pár minút k dobru, kým sa mu začne prvá hodina s tretiakmi. Dopil kávu na jeden poriadny dúšok a vstal od stola s takmer nečujným ospravedlnením, sprevádzaný desiatkami spýtavých pohľadov, až kým nezmizol za dverami siene.

Ponáhľal sa do svojich komnát a preklínal všetky tie schody, ktoré musel zdolať. Keď sa za ním konečne zabuchli dvere, ostal stáť na mieste ako primrazený a iba mlčky civel na list, prepaľujúc ho pohľadom. Ľutoval, že nemá schopnosť vycítiť jeho obsah. Bol pozitívny, alebo negatívny? Prečo mu písal? Neodvážil sa ho odmietnuť tvárou v tvár? Nemal odvahu povedať mu do očí, že to vzdáva?! No... nedozvie sa, kým list neotvorí.

Obálku doslova rozškubal. Nikdy predtým sa nechoval takto iracionálne.

Roztvoril list a neuvedomil si, že pri jeho čítaní zadržiava dych, až kým si po jeho prečítaní nevydýchol.

„Profesor Snape,

bol by som nesmierne rád, keby ste prijali moje pozvanie na dnes večer. Budem Vás čakať o ôsmej pri Rokfortskej bráne.

S pozdravom,

Harry Potter.

P.S.: Formálne oblečenie bude postačujúce.“

Nikdy predtým sa mu deň nevliekol takým slimačím tempom. Akoby niekto naschvál všetky hodiny v Rokforte očaroval. Popravde, upodozrieval ducha Zloducha z nejakej neplechy, ale bol to len klam.

Jeho vnútro horelo nedočkavosťou. Celý deň premýšľal a uvažoval nad tým pozvaním. Čo preňho ten vetroplach pripravil? Ako sa potrápi s tou výzvou? Čo si naňho vymyslel? A prečo mu to do šľaka trvalo tak dlho?!

Formálne oblečenie, prskal v duchu, keď sa znova obzeral v zrkadle. Nie, že by bol taký narcis, ale chcel urobiť dojem. Hoci by to nepriznal. Chcel zapôsobiť a chcel byť pre mladíka prosto príťažlivý. Nevýhodou bola síce tvár a zjazvené telo, ale ako kladné plus by sa dali rátať široké plecia, pôsobivá hruď, ktorá sa zužovala k štíhlemu pásu a úzkym bokom, nehovoriac o dokonale oblom zadku a silných stehnách. Aspoň niečo, s čím mohol byť ako – tak spokojný. Hm, ak by mal byť detailistom, ani jeho mužnosť nebola na zahodenie. Ak sa tak nad tým zamyslel, rozhodne mu mal čo ponúknuť.

Večeral v súkromí svojich komnát. Kávu. Pre stiahnutý žalúdok by do seba nebol schopný dostať nič iné. Nervy spoľahlivo pracovali. Ako švajčiarske hodinky.

Mal skutočne rande? Merlin! Také čosi infantilné sa mu nepritrafilo dobrých tridsať rokov! Alebo... žeby o niečo viac?

Bolo mu to fuk! Zakúzlil Tempus, aby si overil, či nebude meškať. Nechcel meškať, ale nechcel byť ani nejako extra dochvíľny. Nechcel pôsobiť ako nedočkavý mladíček, ale ani ako niekto, komu je tá schôdzka ukradnutá. Lebo to rozhodne nebola!

Bolo o päť osem. Dosť na to, aby na seba natiahol sako a zdolal nielen schody vedúce zo žalárov, ale i rokfortské pozemky. Nemal by sa teda omeškať o viac ako päť minút. Ďalší pohľad do zrkadla a vykročil z komnát.

sssSSSsssSSSsss

Celú cestu sa modlil, aby to nebol nejaký podlý trik. Potter si z neho pokojne mohol aj vystreliť. Asi by tú hanbu neprežil. Keby zistil, že sa s ním mladík iba kruto zahráva, zlomilo by ho to viac, ako odmietnutie Siriusa Blacka pred rokmi.

Neuvedomoval si, že má rázny a rýchly krok. Takmer to vyzeralo, že sa k tej bráne ženie ako víchor. Keď míňal hájnikovu chalupu, v ktorej sa svietilo, spomalil a v duchu si vynadal. Už z diaľky zbadal malé svetielko vychádzajúce zrejme z konca jeho prútika... Srdce sa mu rozbúchalo, dlane zvlhli.

Zahryzol si do pery a snažil sa upokojiť.

Je to len obyčajná schôdzka. Nič sa nestane. Potter ťa nevtiahne do vášnivého objatia ani do spaľujúceho bozku, len čo ťa uvidí, dohováral si v duchu. Prudko vydýchol nahromadený vzduch z pľúc a znova sa o čosi pokojnejšie nadýchol.

Kým došiel k bráne, pôsobil tak ako vždy. Nedostupne, uzavreto. Jeho tvár neprezrádzala nič.

sssSSSsssSSSsss

Harry ho zbadal prichádzať a musel uznať, že ani na jednej zo všetkých tých schôdzok, ktoré stihol absolvovať sa mu srdce nerozbúchalo tak prudko. Ten muž ho dokázal znova raz ohromiť. Vyzeral priam zničujúco fantasticky!

Sledoval, ako k nemu kráča vlažným, nevzrušeným krokom. Otvoril bránu a zastal si pred neho. Ten zostrih vlasov, tie šaty... tie uhrančivé oči! Harry sa nedokázal držať spiatky. Pozdravil ho tak, ako najlepšie vedel. Celé jeho telo ho zdravilo a vítalo, a bola v tom vari všetka vrelosť sveta.

V momente vtiahol prekvapeného muža do vášnivého objatia a do nebezpečne spaľujúceho bozku, len čo ho uvidel. Odmenou za ten čin mu bolo tiché zastonanie, ktoré mu odoznelo v ústach, keď sa ich jazyky o seba lačne obtreli. Chutil opojnejšie ako sladká ambrózia! Harry vedel, že sa tých bozkov nikdy nepresýti. Nikdy...

Keď sa od neho po hodnej chvíli odtiahol, videl, ako Severusovi svietia oči. Muž mal prsty ponorené v jeho strapatých vlasoch, pery stále vlhké, opuchnuté a mierne pootvorené. Dýchali, akoby práve ubehli aspoň desať míľ.

„Rád vás vidím, profesor,“ zašepkal priamo proti tým rozkošným ústam a nosom sa obtrel o ten jeho.

„Potešenie je na mojej strane, pán Potter,“ riekol Severus a veľmi dúfal, že mu hlas neznel roztrasene. Keď si uvedomil, že má prsty stále zaborené v jeho hustých vlasoch, vyslobodil ich a odstúpil od neho, hoci s obavou, že sa mu rozleje blahom pri nohách na kolomaž.

„Môžeme teda vyraziť?“ opýtal sa ho Harry, načahujúc sa za jeho rukou. Zovrel ju v dlani vo chvíli, keď Severus prikývol.

Odmiestnili sa.

sssSSSsssSSSsss

„Versaillské záhrady?“ vydýchol s úžasom Severus, keď pristáli v severnej časti rozľahlých, majestátnych záhrad.

Harry spokojne prikývol. Kým nezbadal v mužových očiach to prekvapenie, nebol si istý svojou konečnou voľbou. Nechcel iba ohúriť. Musel ohúriť a zviesť... To bolo jeho plánom.

A jeho prvý bod bol sčasti splnený. „Poď,“ riekol jemne a stále ho držiac za ruku viedol záhradami.

Severus sa díval pred seba i vôkol, obdivujúc farebnú improvizáciu jesene. Vedel si predstaviť, aké muselo byť toto miesto čarovné v lete, alebo na jar, keď tu kvitlo nespočetné kvantum vysadených kvetov a zurčalo to množstvo všakovakých fontán, ale i v tomto období malo čosi do seba. Cenil si to o to viac, že tu bol s mužom, po ktorom túžil. Harry ho viedol cestičkami vysypanými bielym štrkom, pomedzi živé ploty, až napokon pokynul hlavou a on uvidel kus skúpo osvetlenej plochy. Ak chcel mladík navodiť intímnu atmosféru, rozhodne to dosiahol.

Uprostred malého kúska záhrad obkoleseného živým plotom ležala na zemi rozprestretá deka s prúteným košom, z ktorého vytŕčala fľaša. Mohol iba hádať, čo iné sa skrýva v jeho vnútri.

„Sadneme si?“

Severus prikývol a zaujal miesto na kraji deky. Vyhrievanej deky. Potter prezieravo použil ohrievacie kúzlo, vďaka čomu určite neprechladnú.

Sedel tam, trochu nesvoj a díval sa, ako mladík vyťahuje z koša jednu dobrotu za druhou. Pečeného bažanta, kúsky bieleho pečiva, koláčiky plnené rebarborovým džemom. Dal si záležať, aby to nielen dobre vyzeralo, ale aj chutilo. Severus ho sledoval s nemým očarením, ktoré z neho vyžarovalo.

Jedli, dívali sa na seba a lahodné sústa zapíjali bielym vínom.

Za celý ten čas nepreriekol žiaden z nich ani slova. Až keď si otreli ústa a v rukách im ostali iba nedopité nápoje, Harry si ľahol na bok, podložil si rukou hlavu a usmial sa.

Severusovi pri tom pohľade poskočilo srdce. Takmer dostal závrat a bol rád, že sedí na zadku. Keďže nechcel pôsobiť skľúčene, ani škrobene, napodobnil ho a rozhodol sa, že ten pohľad ustojí. Stále bol na ťahu Potter.

Pohľad síce ustál, ale nedokázal dlhšie mlčať.

„Večera bola vynikajúca,“ riekol tak ticho, že to vyznelo skoro ako šepot.

Ten zelenooký démon jeho snov sa iba usmieval a pohárom krúžil okolo svojich plných pier. Odpil si a položil pohár medzi nich.

„To ma teší,“ odvetil konečne.

Severus sklopil zrak a zamračil sa. Takto si to jeho zvádzanie rozhodne nepredstavoval. Začalo to síce celkom dobre, ale... To vzájomné civenie na seba malo byť všetko, na čo sa dnes zmôže?! Musel priznať, že ho Potter sklamal. Rozhodne čakal aspoň nejakú zmysluplnú konverzáciu...

„Ako ti to ide v škole?“ opýtal sa Harry, čím Severusa úprimne prekvapil.

Severus zažmurkal. „Myslíš tým vyučovanie?“

Mladík prikývol.

Severus našpúlil ústa. „Poznáš to. Nový príval tupých hláv. Nič extra.“

„Niekto s mojím alebo Nevillovým talentom?“ nútil ho pokračovať Harry.

Severus sa na moment zamyslel. „Hm, možno Fawcetová, ale do Longbottoma má ďaleko. Teba by však dokázala zatieniť.“

Harry sa uškrnul. „Čím? Drhnutím kotlíkov na trestoch?“

I Severus sa pousmial. „Ona aspoň vie, kde hľadať bezoár,“ uzemnil ho, na čo sa Harry zatváril ublížene. Odrazu sa posadil a kývol Severusovi. Ten mu venoval iba ostražitý pohľad, ale i on sa posadil.

„No len poď, nehryziem,“ pobádal ho a ukázal na svoje nohy. Musel sa zdržať, aby nevyslovil aj to, čo sa mu tislo na jazyk - zatiaľ.

Ak Severus správne pochopil, mal si zložiť hlavu do jeho lona. Celkom nevinné, no dôverné gesto. Žeby sa rozkýval? Čo tým sleduje?

Poslúchol.

Ľahol si na chrbát a hlavu zložil do jeho lona.

Harryho prsty prešli ľahúčko po jeho čele, aby mu odhrnuli ofinu. Chvíľu sa len tak prehŕňal prameňmi lesklých čiernych vlasov, potom prstami skĺzol k čiernemu obočiu, poláskal líniu krivého nosa, obkrúžil pery...

Keď sa naňho Severus zadíval, znova zistil, že sa iba usmieva. A išlo ho z toho poraziť.

Odrazu mu z čista-jasna pošteklila nos známa, sladká vôňa a o ústa sa obtrel zamatový povrch zrelého, letného plodu.

Pootvoril pery a s chuťou sa do nej zahryzol. Jahoda poláskala jeho chuťové poháriky. Nasledovala ďalšia a ďalšia. Z nasledujúcej si odhryzol najprv on a Severus bol nútený dívať sa na to, ako sa tie ústa pootvorili, špička jazyka sa vysunula, aby sa na ňu položil konček jahody. Biele zuby z nej odhryzli a zvyšok ponúkli jemu. Túto zjedol s ešte väčším pôžitkom ako tie predošlé.

S ďalšou sa Harry zahral prefíkanejšie. Nechal ju pohladkať Severusove ústa, a keď sa do nej chcel muž zahryznúť, uhol s ňou. Severusa to donútilo nadvihnúť sa. Ale aj tak si na jahode nepochutil. Harry si z nej odhryzol a jazykom si oblízol pery.

Spokojne zavrnel, keď sústo prehĺtal a potom naňho pozrel. Ďalšiu menšiu jahodu si vložil medzi zuby a vyzývavo naňho pozrel.

Severus prižmúril oči. Ten si snáď z neho robí žarty! Alebo skúša, kam je až schopný zájsť? Naklonil sa k nemu a ústami si ten zvyšok ukoristil pre seba.

Keď prehltol, Potter sa k nemu naklonil a oprel sa čelom o jeho čelo. Spôsobilo to, že sa mu zastavil dych.

„Chcem ťa spoznať tak ako ťa nikdy, nikto predo mnou nespoznal Severus. Chcem ťa celého... Presne takého, aký si. Len takýto sa mi páčiš...“

Tie slová boli zrejme akýsi druhom zaklínadla, pretože Severus ostal sedieť ako uhranutý a nebol schopný spustiť z neho oči. A potom si ho Potter jednoducho vzal. Naklonil sa pre bozk, ktorý ho zbavil všetkého uvažovania. Pojašené myšlienky sa utopili v blízkom Grand kanály.

Potterovo telo ho pod sebou pochovalo ako lavína a on sa odovzdane položil na deku. Hrialo, tislo sa k nemu a spôsobovalo mu príjemnú tiaž, ktorú nedokázal vo svojich po ňom bažiacich snoch tak precítiť. Bozkával ho, vdychoval doňho život, oberal ho o vôľu, o sebaovládanie... Keby ho v tej chvíli Potter požiadal o čokoľvek, Severus by mu to splnil bez mihnutia oka. Len aby neprestal... aby pokračoval.

Aby to, čo povedal, myslel vážne...

Harryho dobyvačný jazyk skúmal jaskyňu Severusových úst a bojoval o nadvládu s jeho jazykom. Napokon sa mu dostalo pozvania a on ho rovnako rád opätoval. Ich ústa sa navzájom hltali.

Keď sa Potter odrazu náhle odtrhol, Severus vydal nezrozumiteľné: „Humf!“

Stále na ňom však ležal. Akoby z neho ani nechcel zliezť. No jeho pohľad, ktorý sa pomaly vyjasňoval vravel čosi iné.

„Veľmi dúfam, že sa ti tento malý piknik páčil, a že prijmeš moje pozvanie aj nabudúce. To, čo som ti dnes povedal, i keď uznávam, že toho bolo málo a rozhodne nie je na vine moja nedostatočná slovná zásoba,“ uškrnul sa a pobozkal ho na koniec nosa, „som všetko myslel smrteľne vážne. Musím ísť. O pár minút musím byť v úrade. Dnes mám nočnú.“

Severus ho počúval a v duši sa mu napriek všetkému rozlievalo príjemné teplo.

Myslel to vážne... Myslel to vážne!

Harry sa znova k nemu sklonil a tentoraz bol bozk, ktorý mu vtisol na pery ľahký ako pohladenie vánku v slnečnom dni.

„Už teraz sa teším na naše ďalšie stretnutie,“ povzdychol si, keď sa z neho opatrne zdvíhal.

Severus sa posadil. V tvári stále omámený výraz. „Ďakujem, za tento večer...“ bolo všetko, čo zo seba dokázal dostať.

Mladík sa pousmial. Evidentne mu to stačilo. Odmiestnil sa.

Severus tam chvíľu ostal sedieť, keď pomaly prichádzal k sebe. Uvedomil si, že kôš s jedlom je tiež fuč. Ostali tam iba nedojedené jahody a deka, na ktorej sedeli...

Vstal, vzal do ruky jedno i druhé, vrhol posledný pohľad na záhrady, zhasol svetlá a odmiestnil sa tiež.

Keď si líhal do postele s miskou jahôd, uvažoval nad celým priebehom večera.

Bolo fajn, že Potter netlačil na pílu. Severus si to vážil. Síce ho vyzval, aby ho zviedol, ale keby to Potter bol spravil na ich prvej schôdzke, nevedel, či by ho to skôr neodradilo. Predsa len, bol zo starej školy a nejaká tá galantnosť a gavalierstvo sa akosi podvedome očakávalo.

Vlastne... s vývojom dnešného večera bol nadmieru spokojný. Potter bol síce málovravný spoločník, ale ak už niečo povedal, stálo to za to. Tých pár slov pohlo celým jeho svetom. Zbúrali ten starý položený na vratkých základoch neistoty a pekelnej samoty, aby mohli postaviť úplne nový...

Odhryzol si z jahody a oprel si hlavu o vankúš.

„Harry Potter,“ šepol, „obrátil si mi život hore nohami...“

Konečne sa to niekomu podarilo!

Pokračovanie nabudúce...
sevicekX.png
harousX.png
12.05.2013 18:57:32
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one