Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
Pairing: SS/HP

Varovanie: slash/ posledná kapitolka prvej minisérie!

Venované: Suellen, ZJTrane, Patolozke, Nadexy, Kaliope, Mononoke a Lady Corten :)
Iba hobby III.


Štadión bol plný a praskal vo švíkoch. Usporiadatelia zvolili veľmi dobrú lokalitu, ďaleko od muklovských obydlí, čo bolo iba výhodou. Tentoraz nehrozilo žiadne prezradenie a určite nie pochod smrťožrútov so zlatým klincom predstavenia na záver, a to s vyčarovaným temným znamením svietiacim na oblohe ako diablova večernica. Nakoniec, bolo už pár rokov po vojne.

Výhodou bolo aj to, že v tejto oblasti nezvykli muklovia táboriť a na rozdiel od svetového pohára v metlobale, ktorý sa konal pred pár rokmi, nepobehovalo tu toľko čarodejníkov poobliekaných ako pajácov, ktorí si prosto v obchodoch kúpili to, čo sa práve nosilo. I keď to znamenalo, že si na seba chlapi obliekali dámske sukne a tvrdili, že sa jednoducho neprezlečú, lebo sa im páči, ako im to luftuje určité partie.

Údolie Derwentských tovární bolo na túto príležitosť ako stvorené. Nachádzalo sa v Derbyshírskom kraji a názov dostalo podľa moderných pradiarní bavlny založených Richardom Arkwrightom v osemnástom storočí. Podstatné však bolo, že muklovia túto oblasť už dávno nevyužívali. Aj to si na ministerstve mágie veľmi dobre zistili a overili, keď si boli obhliadnuť viacero lokalít vhodných na usporiadanie takéhoto podujatia. A rozhodli sa práve pre toto miesto.

Preto nikomu nemohlo prekážať, ak si za hlbokým lesom asi dva míle odtiaľ na planine začali usporiadatelia stavať štadión. Trvalo dva týždne, kým bolo všetko hotové a pripravené na príchod hostí i divákov.

Nezabudlo sa na nič. Stánky so suvenírmi, rôzne bufety so sladkým, či slaným jedlom, ošetrovňa. Zabezpečenie miesta pracovníkmi ministerstva pred náhodnými muklovskými turistami. A napokon, dva rozľahlé stany pre amatérskych hráčov metlobalu, domácich i hostí.

ssSssSssSss

Všetci čakali, až sa konečne začne hrať. V tú neskorú októbrovú sobotu bolo síce pod mrakom, ale na dážď to našťastie nevyzeralo.

Severus sa na svojom mieste sediac medzi mladým Jasperom z jednej strany a Minervou McGonagallovou z druhej iba nespokojne zahniezdil. Ale musel uznať, že to, že celý profesorský zbor dostal lístky na tento exhibičný zápas medzi amatérskym aurorským tímom Anglicka a Rumunska bola skvelá príležitosť ako si oddýchnuť po náročnom začiatku školského roku. Riaditeľka im síce neprezradila dôvod ani meno človeka, ktorý ich takto prekvapil, ale na tom napokon nezáležalo. Aj žiaci dostali voľno a väčšina z nich v doprovode rodičov sedela na tribúnach.

Miloval ten šport. Sám ho síce nehral, ale dokonale ovládal teóriu, vedel lietať – dokonca aj bez metly a rozhodne nie pomocou čiernej mágie – a vedel naspamäť všetky finty, ktoré používali aj profesionálni hráči. Tento zápas sľuboval nevídané dobrodružstvo. Zvlášť preto, lebo v rumunskom tíme bude hrať určite Traian Nolescu, najlepší auror Rumunska a ako počul, aj najlepší odrážač. Nikdy nič neminul.  

Okrem toho, ďalšou výhodou bolo, že príde na iné myšlienky. Aspoň v to dúfal...

Od toho dňa, kedy sa vrátil z obchodu madam Malkinovej sa to s ním iba zhoršilo. To, čo sa dialo v tej skúšobnej kabínke bolo donekonečna opakujúcou sa nočnou morou, ktorú mu jeho podvedomie neustále podsúvalo a pripomínalo celú tú búrku protichodných pocitov, ktoré ním vtedy zmietali. Cítil sa ako orechová škrupinka na rozbúrenom mori. Stačila jediná silná vlna v podobe neprístojného snu a pohľadu zelených očí, aby ho dravý vír stiahol pod hladinu besniacich, spenených vôd. Nečudo, že sa zakaždým budil spotený, nepokojný a s takou erekciou, akú si nepamätal ani z mladších čias.

I tak sa však naňho hneval. Ako si ten strapatý nepodarok mohol dovoliť obrátiť mu hore nohami nielen život, ale navyše i šatník?!

Ešte i teraz ho striaslo pri spomienke, keď nadvihol veko krabice a zočil tie farby.

Dobre, s odstupom času musel uznať, že sa tam biela i čierna - ako si želal - vyskytovala, ale v prevažnej menšine. Biele boli jedine jeho bavlnené košele a čierne nohavice klasického strihu. Habity a saká boli farebné. Teraz, keď tak nad tým uvažoval, napadlo ho, že vďačí svojej šťastnej hviezde za to, že mu Potter nevybral niečo horšie. Pokojne mohol voliť horčicovú žltú, vínovo červenú alebo nejakú desivejšiu a bizarnejšiu, napríklad broskyňovú alebo lososovú farbu šiat. Za to by ho asi zniesol zo sveta, keď sa to nepodarilo tomu Hadiemu ksichtu.

Slivková fialová doplnená tmavou atramentovou a alpskou zelenou sa dali... zniesť.

Keď si kontroloval objednávku u madam Malkinovej, iba ho ubezpečila, že mu dodala presne to, čo si objednal. Už menej isto sa ho opýtala, či je spokojný, a keď napokon po dlhej chvíli iba prikývol – bál sa otvoriť ústa, aby z nich nevypustil niečo hanlivé týkajúce sa jej služieb – žena sa usmiala a prisľúbila, že nabudúce sa mu bude venovať výhradne sama a ešte raz sa ospravedlnila za svoju indisponovanosť.

Takže Severus sedel na svojom mieste a vôbec nepôsobil rušivo ako temný mrak v záplave farieb, ale prekvapivo s ňou splynul. Filius v modrom habite, Pomona v žltom, Jasper v sivom a Minerva v hráškovo zelenom. Vlastne, musel pripustiť, že bol spokojný. Aspoň Minerva bola určite. Pochválila ho a ani ostatní profesori nešetrili slovami obdivu na jeho nový zjav. Strih vlasov bol vynikajúci, šaty mu padli ako uliate. Problém videl len v tom, že nevedel ako prijímať ich komplimenty a popravde, najradšej by sa im vyhol širokým oblúkom. A s radosťou. Nemusel by si pripadať ako troll v obilnom poli.

Pottera od toho večera nestretol. Nanešťastie...Alebo, na jeho šťastie?

I tak sa však jednostaj neprestal zaoberať otázkou, čo to malo všetko znamenať. Najprv ho stretne u holiča, potom u krajčírky. Ak by bol paranoidný, čo nebol, povedal by, že ho ten mladík sleduje. Ale taktiež to mohla byť úplná zhoda náhod. Veľmi hlúpych náhod. Potter preňho ostával záhadou. Z praktických princípov sa oňho, ani o jeho život – pracovný, či osobný – nezaujímal. Logicky dospel k záveru, že je lepšie zabudnúť, ako sa masochisticky a zbytočne týrať.

Preto netušil, čo sa s ním stalo, kde sa zamestnal, s kým žil, kto bol jeho partnerom... Nezaujímalo ho to. Aspoň takto sa mohol utešovať, keď mu už nič iné nezostávalo.

ssSssSssSss

Josh Garwood, nový vedúci oddelenia Čarodejníckych hier a športov sediaci v čestnej lóži spolu s ministrom mágie Anglicka a Rumunska i s niekoľkými spolupracovníkmi z oboch krajín vstal, priložil si k hrdlu prútik a zvolal: „Sonorus!“ Preplneným štadiónom sa jeho zosilnený hlas šíril ako burácavá ozvena aj do tých vzdialenejších tribún, kde sedeli nedočkaví diváci.

Nasledoval krátky príhovor, kde všetkých srdečne privítal a zdôraznil, že finančný príspevok z turnaja pôjde do fondu na podporu rodín poznačených tragédiou vojny. Diváci nadšene tlieskali a kričali. Na obrovskej svetelnej tabuli práve zmizol aj posledný reklamný nápis – Weasleyovské výmysly a vynálezy – pobavenie zaručené! Vzápätí sa na nej objavilo ANGLICKO:0; RUMUNSKO:0.

Severus to sledoval celkom nevzrušene, zatiaľ čo jeho kolegovia prejavovali nadšenie za celý čarodejnícky národ, ktorý sa tu tak svorne zišiel. Mávali vlajočkami, ktoré boli očarované tak, že vyhrávali ich štátnu hymnu. On iba sedel a stoicky sa prizeral celému tomu dianiu.

Hneď na to začal pán Garwood predstavovať maskotov jednotlivých krajín. Severusova tvár ostala na pár okamihov poznačená obavami, ale našťastie, nestalo sa nič zlé. Rumuni so sebou nepriniesli nič, čo by aj vzdialene pripomínalo upírov, ale na druhej strane, nemyslel si, že priviesť so sebou asi tridsať Bludičiek je práve bezpečné. Pre istotu sklopil pohľad, kým tie mihotavé svetielka ukončili svoje vystúpenie. Pobadal, že asi jemu jedinému sa mu podarilo ostať ako tak pri zmysloch. Ostatní vyzerali viac ako len trochu omámene. Spamätali sa, až keď Bludičky zmizli.

Následne ohlásili maskotov anglického tímu a na štadión pricválal Jednorožec, ktorý predviedol ukážkový súboj s okrídleným Pegasom. Krásne divadlo.

Keď odcválali, Garwood ohlásil meno rozhodcu. Bol ním Patrik Trane z Čiech, uznávaný člen Medzinárodnej metlobalovej asociácie.

Dalo by sa povedať, že Severus v šoku zamrzol až vo chvíli, keď zbadal na svetelnej tabuli anglické družstvo, ktoré zo šatní vyštartovalo na svojich metlách v jednom šíku hneď po hosťujúcich rumunoch a Garwood potvrdil to, čo jeho zrak neomylne zachytil. Nepomohol ani všehľad, ktorý si následne priložil k tvári a očami zablúdil k sýto šarlátovým dresom.

Meditým sa zoradili do radu a ostali visieť vo vzduchu, čakajú, kým rozhodca zapíska a dá pokyn k hre.  

Bol tam, medzi nimi a...

... díval sa priamo na ich tribúnu a ... naňho?

Severus odtiahol všehľad od svojej tváre, ale takto zas nevidel nič. Hráči na metlách sa vznášali vysoko vo vzduchu.

Znova sa zadíval cez všehľad.

A mal dojem, že šalie.

Musel! Určite. Inak by bol nútený myslieť si, že ten Potterov pohľad a úsmev patria skutočne jemu. Že je to on, komu vysiela ten vrelý pozdrav.

Nemal kedy čas vyčítať z jeho tváre viac, pretože do vzduchu sa vzniesol rozhodca hneď za loptami, ktoré vystrelili z debny.

Hra sa začala.

ssSssSssSss

Severus musel uznať, že je skutočne na čo sa dívať. Bol to napínavý a vyrovnaný zápas medzi rumunským aurorským družstvom Transylvánskych netopierov a anglických Londýnskych pegasov.

Nebol jediný, kto nadšene tlieskal, ale bol jediný, kto nepísal a nekričal, a jediný, ktorí sa zdržal akýchkoľvek nepatričných excesov. Mal dojem, že na to už mal svoj vek. Odhliadnuc od Minervy, a zvyšku kolegov, ktorím to bolo zjavne srdečne jedno a neviazane sa zabávali.

Neľutoval, že si to s pozvaním predsa len rozmyslel. Hoci sa zdalo, že na začiatku má anglický tím prevahu, lebo už viedol 50:0, rumuni v priebehu nasledujúcich minút túto mienku vyvrátili a za krátky čas skóre vyrovnali.

Mal možnosť vidieť Hawksheadovu útočnú formáciu i Porskovov manéver, po ktorom dal anglický triafač Eaton Quick gól a skóre sa zvýšilo na 70:60.

Severus vedel o metlobale ozaj dosť. Rumunskí triafači boli vynikajúci, ale ani o tých anglických nemohol tvrdiť opak. Čudné, lebo táto hra mu vôbec neprišla ako hra amatérskych družstiev poskladaná z aurorov jednotlivých krajín. Mal dojem, akoby sa díval na profíkov.

Hra bola čoraz tvrdšia a surovejšia. Niektorí hráči boli zranení po útoku dorážačky, ale stále ostávali v hre. Všehľad si musel občas nastaviť tak, aby mohol vidieť niektoré udalosti v spomalenom zábere a nepripravil sa tak o podstatný detail.

Minerva prenikavo vykríkla, keď tesne okolo nich presvišťala vzduchom dorážačka a Severus si uvedomil, že sleduje Pottera, ktorý sa znova niekam ženie na svojej metle pred svištiacou strelou, ktorá ho nasledovala ako navádzacia strela s úmyslom trafiť ho. Červenočierny habit za ním divoko vial, ale jemu to bolo jedno. Vyhol sa dorážačke, ktorú vypálil Zamfrin a odrazu si to namieril priamo k zemi.

Rumunského stíhača mal v závese tesne za sebou. Severusovi to došlo. Vronského obranná finta. Dosť nebezpečný manéver, ale Potter bol dosť šibnutý na to, aby ho neváhal použiť už ako študent na Rokforte. Rumunský stíhač sa len tak-tak neocitol rozpleštený na zemi. A hoci stihol ubrzdiť, nezvládol sa vyhnúť zrážke so stenou, zatiaľ čo Potter sa bezpečne vzniesol znova medzi oblaky.

Vždy vedel, že ho baví lietanie. Bolo to na ňom vidieť od prvej chvíle, kedy držal v ruke metlu. A hru si dokonale užíval. Tie zelené oči žiarili ako drahokamy. Pohyboval sa vzduchom s nevídanou obratnosťou a eleganciou. Ľahký ako pierko, rýchly ako šíp. Nepolapiteľný!

Odrazu rozhodca vykríkol: „Faul!“ Neuniklo mu ako mladý rumun Codrin atakoval Portterovú, keď do nej zámerne vletel.

Padol ďalší gól. Rumuni viedli 90:110. Anglický tým vyrovnal a o chvíľu trafili obruč znova. Ale i rumunom sa darilo.

Severus videl ako Pottera zasiahla dorážačka do ruky, ale zrejme stihol uhnúť. Iba sa zamračil a vyletel vyššie.  

Severus sa teraz díval priamo do jeho sústredenej tváre. Zelené oči jastrili po okolí a hľadali tú malú okrídlenú loptičku. Všimol si, že rumunskému stíhačovi zatiaľ narýchlo ošetrili ruku i hlavu. Znova vysadol na svoju náhradnú metlu vo chvíli, keď sa Potter spustil o čosi nižšie. Nahol sa bližšie k rúčke metly a vydal sa za ohnivou strelou, ktorú zbadal poletovať okolo jednej z tribún.

Rumunský stíhač sa nevzdával. Zrýchlil a zdalo sa, že Pottera dolapí. I on zbadal strelu, ale tá zrazu zmenila smer. Na chvíľu im zmizla z dohľadu a diváci hromadne zatajili dych, keď Potter vystrelil ako šíp smerom k jednej z tribún.

Severus z nich nespúšťal pohľad. Ale prečo sa mu zdalo, že letia k nim? Zložil si všehľad a ustrnul v pohybe. Ozaj leteli priamo k nim. Obaja stíhači sa načahovali po loptičke veľkosti vlašského orecha, v snahe získať ju a vyhrať túto hru pre svoje družstvo.

To tiché trepotanie krídel začul priamo pri svojom uchu... a stŕpol.

Strnul na mieste. Všetko ostatné sa udialo tak rýchlo, že sa nemal šancu uhnúť prv ako ho ktorýsi z hráčov zvalil na zem. Výkrik okolo sediacich sa zmiešal s krikom publika.

Potom sa mu pred očami zatmelo. Ucítil váhu cudzieho tela na svojom vlastnom a zrýchlený dych neďaleko svojho ucha.

V ušiach mu stále hučalo. Otvoril oči, len aby zbadal zelené dúhovky strapatého tmavovlasého mladíka neďaleko svojej tváre. Krvácal z natrhnutého obočia i rozrazenej brady.

„Rád vás vidím, profesor,“ zamrmlal zadychčane skôr, než z neho konečne zliezol a s rukou vystretou nad hlavou víťazoslávne zvýskol.

Píšťalka rozhodcu zapískala a ukončila hru. Na svetelnej tabuli sa objavil nápis: Rumunsko: 150, Anglicko: 170.

Severusovi prebehlo mysľou jediné: Toto mu nedarujem!

ssSssSssSss

Harry bol ponorený do oslavujúceho davu ako kreveta v kokteile. Každý mu chcel potriasť rukou, alebo sa ho aspoň dotknúť. Musel pripustiť, že je to nadmieru únavné. Chcel jediné. Nechať si ošetriť tú tržnú ranu v ľavom obočí i na brade a rovnako dúfal, že mu rýchlo ošetria i ranu na predlaktí pravačky. Nebolo to nič vážne, ale štípalo to ako čert.

Keď sa konečne dostal pod sprchu, mal v sebe aj pohár ďatelinového piva, ktorý si musel dať so spoluhráčmi na prípitok a aj od smädu.

Stále k nim doliehal burácavý pokrik divákov a dozvuky nadšeného skandovania.

Obliekal sa a cítil každý sval na tele. Vedel, že zajtra bude ťažšie vstať z postele, ale myšlienky na to mu vytesnil z hlavy obraz Snapa natiahnutého pod ním. Sedel na ňom obkročmo, vlastne na ňom takmer ležal!

Och, ten ma zabije! preblesklo mu mysľou.

Pre ten triumfálny a riskantný kúsok sa rozhodol v zlomku sekundy. Bol tak blízko ich tribúny a stačilo natiahnuť ruku, aby tú malú, zlatú potvoru chytil. Ale ona ubzikla a ako naschvál ostala visieť vo vzduchu priamo pri jeho tvári. Nemysliteľné. Pobadal, že jeho rumunský kolega pribrzdil metlu. Došlo mu, ako ľahko by mohlo prísť k zrážke, ale on, ktorý sa ocitol za ním, keď ho Coran posledných pár metrov od tribúny predbehol, urobil čosi nevídané.

Videl šok v tvárach sediacich profesorov. Všetci okrem neho sa mu vyhli z cesty. Ešte aj Minerva sa riadila pudom sebazáchovy. Nepostrehol však jeho rozšírené zorničky a bledú tvár, ktorá naňho vyjavene hľadela. Díval sa len a len na tú zlatú strelu. Zoskočil z metly v sekunde, keď sa ocitol za zábradlím tribúny. Stačilo už len natiahnuť ruku a niekde pristáť.

A pristál priamo na ňom.Obkročmo.

To, že narazil tvárou do drevenej lavice bolo odrazu nepodstatné.

Sprvu mal dojem, že mu vyrazil dych, lebo Snape pod ním vyzeral ako mramorová socha. Nedýchal. Ale potom prudko vydýchol a nasal do pľúc vzduch, keď sa snažil pozviechať.

Harrymu sa uľavilo až v momente, keď sa bledé viečka zachveli a muž naňho pozrel. Usmial sa naňho. Nemohol tomu zabrániť. Rovnako ako nemohol zabrániť tomu potešeniu, keď ho tam na začiatku hry uzrel sedieť. V duchu to nazval čistou eufóriou.

Prial si vyhrať. Kvôli nemu. Aby videl, že už nie je takým hlupákom a idiotom, za akého ho mal. Aby videl, že dokáže viac ako zapĺňať noviny. Prial si z celého srdca, aby ho ten muž videl konečne v inom svetle. Takého, aký bol. Dospelý muž, čarodejník, ktorý sa nezľakne žiadnej výzvy.

Boh mu pomáhaj, ale zamiloval sa... A toto zistenie nebolo ani zďaleka také hrozné ako myšlienka na to, že u toho muža nikdy nebude mať ani len šancu.

ssSssSssSss

Oslavy pokračovali v plnom prúde. Všetky stánky na planine boli obsadené, odvšadial bolo počuť štrngot mincí ako podivnú zvonkohru, keď sa plnili kasy spokojných predavačov. Rumunskí a anglickí tím aurorov sedel vo veľkom bielom stane, družne sa spolu bavili, pili a jedli do sýtosti. Boli prítomní aj zástupcovia jednotlivých ministerských úradov i samotní ministri mágie. Kingsley Shacklebolt s manželkou, ako aj Constantin Vrancoveanu s manželkou Ileanou.

Harry dopil pivo a ospravedlnil sa s tým, že sa potrebuje nadýchať čerstvého vzduchu. Vyšiel von. Zatiahnutá obloha, kde- tu potrhaná odhaľovala inak hviezdne nebo. Vtedy si čosi všimol.

Laň.

Krásna, strieborná, akoby zhmotnená z mesačného svitu a utkaná z hmly. Dívala sa naňho veľkými očami, potom sa otočila a vykročila preč. Nasledoval ju. Veľmi dobre vedel, komu patrí. A asi aj to, čo znamená.

Ale pripustiť si, že by s ním chcel ten muž hovoriť? A potom mu prebehol mráz po chrbte. Zastal. Čo ak... čo ak ho chce odlákať len preto, aby ho zaživa stiahol z kože kvôli tomu, čo mu tam hore na tribúne vyviedol? Ešte mal v živej pamäti ten záber na svetelnej reklame, keď znova a znova dopadal do jeho lona a načahoval sa po ohnivej strele. On to tak síce nevnímal, ale pokojne sa mu muž mohol chcieť pomstiť za to zosmiešnenie.

Obrnil sa proti takým scestným myšlienkam. Prečo by ho pre merlina teraz chcel zahlušiť kvôli takej taľafatke, keď ho celé tie roky štúdia na Rokforte chránil?

Pretože teraz si ho zosmiešnil pred dvoma národmi? Ozval sa mu v hlave varovný hlások.

Nereagoval naň.

Laň sa rozplynula v šere noci. Spoza tmavého mraku vykukol mesiac a strieborným svitom ožiaril planinu. Stany, veseliacich sa ľudí i kolegov nechal za sebou. Les, ktorý sa pred ním rozprestieral vyzeral zlovestne. Ale nie tak, ako pár očí, ktorý ho prepaľoval.

Severus Snape vyšiel z tieňa stromov. V ľavej ruke zvieral prútik. Stál na mieste s mierne rozkročenými nohami. Kiež by mu mohol vidieť do tváre. Kiež by tu bolo viac svetla.

Harry naprázdno prežrel a uvažoval, či toto nebola druhá chyba toho večera. Za prvú si rýchlo pripísal ten atak na profesora.

„Dobrý večer, profesor Snape,“ pozdravil úctivo napäto očakávajúc, čo sa bude diať.

Snape sa pohol bez slova. Pristúpil bližšie, ale stále bol skrytý v tieňoch lesa.

Harrymu vyschlo v ústach. Mal pocit, že by mal niečo povedať. Preťať to ťaživé ticho.

„Je mi ľúto, že som vás na tej tribúne...“

„Čo?!“ vyštekol odrazu Snape. „Že ste ma zosmiešnil pred stovkami ľudí?!“

Harry prikývol. Ľutoval svoj čin úprimne, ale odmietal pokorne sklopiť zrak. Z toho už vyrástol. Miesto toho mu uprene hľadel do tváre v snahe preniknúť tmu.

„Neplánoval som to,“ povedal na svoju obhajobu pevným hlasom.

Snape tľoskol jazykom. „Isteže. Svätému Potterovi sa odpustí všetko, však?“

Harry sa zamračil.

Počul ako Snape čosi zašepkal a z konca prútika vystrelila guľa. Vyletela im nad hlavy a ostala visieť vo vzduchu, aby osvetlila nielen ich, ale aj malý kruhový priestor, v ktorom sa ocitli.

A Harry mal dojem, že sa mu sníva...

Snape stál oproti nemu, v tom fialkovom habite vyzeral úžasne a... díval sa naňho... inak. V tej prísnej tvári vôbec nebolo poznať ničivý hnev. Ani stopa po nenávisti. Rezignoval? Skôr sa mu v tvári zračilo zahanbenie? Ale prečo! A údiv? Rešpekt? Čo tie emócie vyvolalo? Čo ho vôbec donútilo neschovať ich tak, ako to vždy robieval?

Muž skĺzol pohľadom po jeho postave a on sa podvedome zachvel. Ozaj v tých čiernych zorničkách zachytil tú sotva postrehnuteľnú túžbu? Rovnakú ako spaľovala jeho?

Snape si povzdychol.

„Takže... ani holič, ani krajčír?“ poznamenal zamyslene.

Severus si uvedomil, že to mal predsa vedieť. Potter a holič? Musel padnúť na hlavu, ak si čo i len na zlomok sekundy vážne myslel, že je to jeho skutočná profesia. O asistentovi krajčírky nehovoriac. Jasné, veď vždy túžil byť aurorom, nie?

Lenže Severus noviny nečítal. Nie od vtedy, ako o ňom začali písať ako Dumbledorovom miláčikovi, za ktorého sa na súde prihováral Chlapec, ktorý prežil a novinári začali špekulovať, aký je medzi nimi vzťah. Čo je skutočnosť a čo fikciou. Keď vtedy padla konšpirácia o mladíkovej zamilovanosti do svojho profesora, spálil noviny mihnutím oka. A o Pottera sa nemal prečo zaujímať. Za múrami Rokfortu bol absolútne izolovaný od vonkajšieho sveta a Šikmú uličku navštívil len vtedy, keď potreboval doplniť svoje prísady.

Teraz si uvedomil, že by si bol prial pravý opak...

V duchu sa za takú naivnú myšlienku vyhrešil. Nechcel si dovoliť voči nemu žiaden podradný prejav slabosti. A už vôbec nie telesnej. Na dnes sa už i tak strápnil vďaka nemu dosť. Stačilo. Okrem toho, riadil sa rozumom. A ten velil na ústup. Tak prečo tu stál ako tvrdé Y?

Ale i tak sa počul hovoriť:

„Vlastne som si spomenul, že som vám za celé tie roky nepoďakoval, keď ste na súde vypovedali v môj prospech,“ riekol, hľadajúc cestu von z tejto situácie.

Najradšej by sa bol nakopal! Na čo sa sem vlastne trepal a na čo ho sem lákal!

Na čo?! Myseľ mu ihneď predostrela farbistý obrázok Pottera opretého o strom a žobrajúceho o ďalšie bozky, o ďalšie láskanie...

Potriasol hlavou. Čierne pramene vlasov sa vo svetle tej žiarivej gule zaleskli. V Harrym to vyvolalo chuť načiahnuť sa a zaboriť do nich prsty.

Nakoniec iba omámene prikývol. „Ne... nemáte za čo ďakovať. Som rád, že som mohol byť užitočný.“

Severus naňho ostražito pozrel. Všimol si lesklé oči. Vábivo vlhké pery, také plné, tak zmyselne krojené...

Musel preč.

Odrazu sa Potter pohol, drzo narušiac jeho osobný priestor. Naklonil sa k nemu a on nebol schopný ani pohnúť brvou. Stuhol a zmrzla mu aj krv v žilách. Srdce spravilo parádny premet a potom sa rozbúšilo ako šialené.

Potterova tvár bola len milimetre od tej jeho.

Harry neplánovane a celkom spontánne chcel pobozkať Snapa na líce, lenže muž v poslednej sekunde natočil tvár inak a...

... ich pery sa stretli. Komusi unikol vzdych. V sekunde, keď sa o seba ich ústa jemne obtreli, preskočila ničivá iskra globálnych rozmerov. Obaja ako na povel pootvorili pery, aby mohli jeden druhého pohltiť v tom najvášnivejšom, najzmyselnejšom a najlačnejšom bozku všetkých čias. Obaja túžili získať prevahu, obaja túžili po niečom viac, po niečom, čo by ich naplnilo ako nič iné.

Keď sa od seba napokon po chvíli zdesene odtrhli, ani jeden z nich nechápal, čo sa vlastne stalo a hlavne - prečo sa to skončilo?!

Severusa osvietilo ako prvého, Harrymu sa oči vyjasnili o stotinu sekundy neskôr.

Ctihodný profesor elixírov sa otočil a mal v úmysle zdupkať do tieňov lesa v snahe zachovať si tvár a predstierať, že ten čin nie je jeho zbabelým útekom.

„Počkajte!“ zavolal za ním Harry a on sa zastavil, akoby to bolo na hlas vábenia sirény. Prižmúril oči a stisol pery. Stále namáhavo oddychoval, ruky sa mu chveli.

Harry riskoval. Už neraz. Ale teraz mal konečne dojem, že toto mu za to stojí! Nadýchol sa a spustil: „Ja... chcel som sa opýtať, či by som vás... Môžem vás pozvať na večeru?“ opýtal sa Harry a čakal na odpoveď so žalúdkom stiahnutým do jednej hrče. Jeho tráveniu to rozhodne neprospelo.

Muž sa k nemu neveriacky otočil. Jeho líca mali stále rozkošný ružový nádych, pery mierne napuchnuté a stále vlhké od jeho bozkov. V očiach sa zrkadlil číry šok.

„Ak... ak je tu čo i len nepatrná možnosť, že vás priťahujem...“ koktal Harry ako nevyzretý školák, akoby nikdy predtým nebalil muža, po ktorom túžil, „rád by som...“

Nedokončil.

Snapovo obočie sa zdvihlo v ukážkovom a dobre známom výsmešnom geste. Čierne oči sa nebezpečne zaleskli.

„Rád by ste čo?“ zopakaoval po ňom nepatrne zhrubnutým, temnejším hlasom Snape. Harrymu znel ten hlas sladko ako tmavý lesný med, ako vábnička.

Severusove čelo zbrázdila vráska, keď sa zamračil. „Vy to myslíte vážne?“ opýtal sa z časti prekvapene, z časti stále v pomykove.

Harry prikývol a opatrne sa naňho usmial. „Rozhodne.“

A znova to povýšenecky nadvihnuté obočie.

Harry očakával, že ho vzápätí zosmiešni, či na fleku prekľaje, ale nestalo sa. Mužovi myklo kútikom úst. Pristúpil k nemu bližšie, vystrel ruku a dotkol sa jemne jeho hojacej sa brady. Nadvihol ju a prinútil ho pohliadnuť mu rovno do očí. Sklonil sa k nemu, akoby pre bozk, ale nestalo sa.

„Skúste ma teda zviesť...“ zapriadol, „ak to dokážete, Potter.“

Potom ho pustil a zmizol v tieňoch lesa. K Harryho ušiam sa doniesol večerným vánkom akurát tak zvuk premiestnenia.

„Skúste ma zviesť?“ zopakoval po ňom šeptom ako vo sne. Bolo to skutočne to, čo počul? Severus mu veľkoryso ponúkol šancu?

Harry nadšene zvýskol a v duchu sa spokojne zastrájal: „Do konca roka budeš môj!“

Koniec prvej minisérie!

ssSssSssSss


Ak ste čakali znova nejaké netradičné hobby, asi som vás sklamala, ale toto bolo jasné ako facka. Metlobal je metlobal, no nie?

Nová s názvom: Skús ma zviesť!

sevicekX.png
harousX.png
sevicekX.png
12.05.2013 18:55:42
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one