Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
Pairing: DM/HP

Varovanie: slash/žiadne

Venovanie: Pre Tamias!

Môj prvý songfic :)
Preklínam

(Janek Ledecký - Proklínám!)


Prázdnej byt je jako past, kde růže uvadnou

Potisíci čtu tvůj dopis na rozloučenou.

Píšeš, že odchádzíš, když den se s nocí střídá

Vodu z vína udělá, kdo dobře nehlídá.

~*~*~*~

Pretočil sa v prázdnej posteli a rukou naslepo zašmátral vedľa seba. Keď si uvedomil, že miesto bolo prázdne a studené, zažmurkal, pretrel si oči a otvoril ich s myšlienkou naňho.

Dohasínajúci oheň v kozube iba kradmo osvetľoval druhú polovicu dvojlôžkovej postele. Vedel, že ak zaborí tvár do nadýchaného páperového vankúša... už ho neucíti. Nezachytí ani najjemnejší tón vône pokožky jeho tela. Ale nemohol si pomôcť. Presne tak ako i každú noc doteraz.

Natiahol svoje dlhé štíhle telo tak, aby križovalo i prázdnu stranu postele a zovrel v náručí vankúš, akoby to nebola iba obyčajná necitlivá vec.

Spomedzi pier sa mu vydral tichý povzdych presiaknutý trpkosťou uboleného srdca.

Nemal si na to už dávno zvyknúť? Bolo to viac ako šesť mesiacov, čo nepatril do jeho života. A on tápal. Nejedol, nepil, prestal hýriť. Chodil ako telo bez duše.

Ale to mu ho nevrátilo.

Chápal ho. Teraz už áno. Už to nebol iba naivný chrabromilčan, čo zakaždým jeho prešľapom dúfal v zázrak, ktorý sa nikdy nestal.

Nie. Teraz bol tým naivným bláznom on, lebo dúfa v zázrak, ktorý sa zrejme nikdy nestane.

~*~*~*~

Píšeš:

Proklínám, ty tvoje ústa proklínám

Tvoje oči ledový

V srdci jen sníh

Sám a sám ať nikdy úsvit nespatříš

Na tvoje ústa mříž oči oslepnou

Ať do smrti seš sám

~*~*~*~

Koľkokrát ho prosil? Koľkokrát mu dohováral a koľkokrát sa s ním kvôli tomu hádal? Draco by to nedokázal zrátať na prstoch oboch rúk.

Ale nikdy, nikdy naňho nevytasil prútik.

Ich vzťah bol ako anglické počasie, málokedy jasný a slnečný.

Prosby i hádky boli na dennom poriadku. Draco sa jeho prosbám iba smial, hádky ignoroval. Vedel, ako ho získať, ako upokojiť... ako účinne umlčať. Jeho zaručený recept sa často osvedčil, no nemal dlhodobú záruku.

Potter ho preklínal, to áno, ale iba slovne, neškodne. A toto Draco dokázal bravúrne zvládnuť. Keď si privlastnil tie zmyselné pery a zamkol ich v bozku, tirády, ktoré sa z tých úst sypali na jeho hlavu okamžite ustali. Telo napäté ako struna zvláčnelo. Už nezáležalo na ničom. Existovali len oni dvaja.

Aj keď mu medzi tými bozkami občas s napuchnutých pier uniklo: „Preklínam tie tvoje ústa. Prečo ti nedokážem odolať? Nie som dosť silný...“

Ani raz sa mu neozval. Nestretli sa ani len hlúpou zhodou náhod. Neodpovedal mu na listy. Nerozlúčil sa, keď ukradomky opúšťal ešte pred svitaním ich byt.

Ostal tam po ňom iba krátky list, pár slov, ktoré dnes už vedel odrecitovať spamäti a vôňa, ktorá z obliečok v jeho veľkej posteli postupne celkom vyprchala.

~*~*~*~

Tvoje oči jsou jak stín a tvář den když se stmívá

Stromy rostou čím dál výš a pak je čeká pád

Sám s hlavou skloněnou, všechny lásky budou zdání

Potisíci čtu tvůj dopis na rozloučenou

~*~*~*~

Jar sa zmenila v horúce leto, leto v upršanú jeseň. Zo stromov opadalo lístie, zem zamŕzala, chystajúc sa na príchod zimy.

Všetci sa naňho dívali ako na blázna. Aj v práci si o ňom pošuškávali a ťukali si prstami po čele s výrokmi: „Šiblo mu!“

Bola pravda, že bol bledší, chudší a bez života. Nič ho nebavilo. Mal pocit, akoby stratil zmysel života. To novembrové ráno to jeho priateľ už nevydržal.

„Draco, do kedy sa chceš kvôli nemu zožierať? Nevráti sa. Zmier sa s tým a začni znova žiť!“

Pozrel naňho svojimi striebornými očami. Svetlo, ktoré v nich niekedy tak jasne žiarilo už dávno pohaslo. Odvrátil od neho pohľad. Kedysi to tak nebolo. Nie.

Predtým by Draco jeho pozvanie do baru bez váhania prijal, zbalil by tam toho najkrajšieho chlapa a rozdal by si to s ním pokojne aj na špinavých toaletách. Kedysi...

Teraz mu Theove pozvanie prišlo ako našepkávanie hada, ktorý ho chce zlákať na cestu vedúcu priamo do pekla.

Priateľ naňho nespokojne zagánil. Theo v ňom dokázal čítať ako v otvorenej knihe. I teraz dokázal jeho odpoveď vytušiť skôr ako mu pozrel do očí.

Frustrovane zavrčal a tresol rukami po stole. „Vidíš, že ti za to nestojí! Zabudni naňho!“

Draco vstal od stola a otočil sa mu chrbtom. Miesto toho, aby vydal aspoň hláska siahol po konvici s kávou a nalial si trochu. Dal mu tým jasne najavo, čo si o tom myslí.

Theo iba znechutene potriasol kučeravou hlavou. „Fakt nechápem, o čo ti ide. Najprv si sa k nemu správal ako k špine a teraz trucuješ, lebo si stratil obľúbenú hračku?!“

Odišiel a zanechal ho tam osamote so svojimi myšlienkami. Oprel sa čelom o stenu a tresol po nej zovretou päsťou demonštrujúc tak svoju absolútnu bezmocnosť.

Prečo ho nik nechápal? Netrucoval, ani netúžil byť stredobodom pozornosti. Harry mu iba príšerne chýbal.

Nič viac, nič menej.

Príliš neskoro mu došlo, čo preňho ten muž vlastne znamenal. A ako veľa...

~*~*~*~

Píšeš:

Proklínám, ty tvoje ústa proklínám

Tvoje oči ledový

V srdci jen sníh

Sám a sám, až nikdy úsvit nespatříš

Na ústa mříž, oči oslepnou

Ať do smrti seš sám

~*~*~*~

Sedel v kaviarni a cez okno neprítomne civel do zasneženej ulice. Ľudia sa hmýrili v hustých davoch a rozšafných hlúčikoch. Všade bolo plno, všade vládol čulý hurhaj. Neznášal predvianočný zhon.

Celý uplynulý mesiac po ňom pátral. Najprv si myslel, že sa mu úmyselne zapiera, ale ako sa zdalo, Grimmauldovo námestie zívalo prázdnotou. Ani v Brlohu sa neschovával, to si overil zopár nocami strávených sledovaním toho domca na stračej nôžke.

Ale Harry nebol ani v inom hoteli v meste.

Napokon sa pokúsil dostať aspoň nejakú informáciu od jeho nadriadeného.

„Pán Potter je momentálne mimo Anglicka. Samozrejme, pracovne. Robí na prípade, ktorý podlieha prísnemu utajeniu. Preto iste chápete, že vám nemôžem poskytnúť viac informácií.“

Dracovi viac-menej odľahlo. Znamenalo to, že sa mu bývalý milenec nevyhýba ako čert krížu. „Neviete mi povedať aspoň to, kedy sa približne vráti?“

Vedúci aurorov iba mykol plecami. „Ak všetko pôjde podľa plánu, do Vianoc by mohol byť späť. Ale viete, ako to chodí.“

Vedel.

„Draco, ty ma vôbec nevnímaš! Synak, čo sa s tebou deje?“ staral sa Lucius s tvárou poznačenou obavami.

Draco si pretrel unavenú tvár a venoval otcovi ospravedlňujúci pohľad. „Prepáč, otec. V poslednom čase zle spávam.“

Lucius si ho premeral skúmavým pohľadom a po chvíli vyhlásil: „Stretol som Theodora.“

Draco zaúpel a sklopil pohľad. Čakal to, čo zvyčajne. Ponosy na to, aký život vedie, reptanie nad tým, že má prevrátený hodnotový rebríček a dobré rady nad zlato, že by sa mal zamyslieť nad tým, čo od života vlastne chce a mal by si konečne stanoviť svoje priority. Lucius mu viac ako desať rokov sústavne prízvukoval, že nemá žiaden životný cieľ.

Jeho hlas však ostával viac vľúdny ako mentorský, viac otcovský ako Malfoyovský. „Theo si o teba robí obavy a musím priznať, že tvoja matka sa tiež strachuje. Ale ja... povedzme, že by som to celé nevidel v takých čiernych farbách. Vieš, vlastne... som na teba hrdý.“

Draco naňho šokovane pozrel. V očiach rovnako sivých ako boli tie Luciusove svietila jediná otázka – Čože?!

Lucius sa smutne pousmial. „Vieš, že som z tvojho vzťahu s Potterom nebol práve nadšený, vzhľadom k tomu, že tvoja sexuálna orientácia vylučuje vyhliadky na to, že sa nikdy nedočkáme tvojho potomstva. Ale asi by som mu mal vlastne poďakovať. Zmenil si sa a musím konštatovať, že rozhodne k lepšiemu.“

Draco utopil svoj pohľad v šálke čiernej kávy, no najradšej by sa zmenšil na veľkosť muchy a skočil by tam po hlave.

„Nechcem, aby si si myslel, že ma tvoja... strata teší,“ pokračoval Lucius a dúfal, že je dostatočne citlivý, a že našiel vhodné slovo na vyjadrenie. „Úprimne ma mrzí, že ťa Potter opustil,“ dodal Lucius a zdalo sa, že to naozaj myslí smrteľne vážne.

Navyše mu Lucius prikryl ruku svojou dlaňou, akoby ho chcel utešiť.

„Za všetko si môžem sám, otec. Bol som... príšerný!“

K údivu zaznamenal, že bol konečne schopný vysloviť tú hroznú pravdu nahlas. Zaslúžil by si prekliať tou najhoršou a najodpornejšou kliatbou, na akú by si len Harry spomenul. Ale on ho nikdy ani len neudrel. Hádali sa, ale nikdy mu nevmietol do očí ani len to, že je obyčajný kurevník. Samozrejme, to označenie by naňho trefne sedelo, ale... on ho nikdy nenazval ani lumpom, či všivákom a už vôbec ho nepočastoval prívlastkom slizolinská fretka!

Prečo mu to došlo až teraz? Vôbec si ho nevážil? Bral, čo mu bol taký ochotný dať a nevnímal, že mu vlastne dáva úplne všetko.

Dával mu seba samého. A čo on? O na to kašľal.

Ale čo ostalo Harrymu...?

Tak také je to mať zlomené srdce? pomyslel si skrúšene a znova mu dal v duchu za pravdu, keď sa ho mladý muž rozhodol opustiť.

 Draca vytrhol z vlastných úvah otcov hlboký, sýty hlas. „Takého to som ťa už nezažil celú večnosť, synak.“ Na moment sa odmlčal, akoby zvažoval, či je v takom stave, aby ho mohol nechať samého.

Zakúzlil Tempus a siahol pestovanými prstami do náprsného vrecka drahého a kvalitne ušitého saka na mieru. Vylovil odtiaľ zopár mincí a položil ich na stôl.

„Musím ísť. Ale rád ti dám jednu radu, ak ju prijmeš.“

Draco naňho váhavo pozrel.

„Prestaň sa ľutovať a vzchop sa! Pamätaj, sám si strojcom vlastného šťastia – a,“ odmlčal sa, aby dodal slovám pravú váhu, „Malfoyovci sa nevzdávajú. Nikdy!“

Draco sa letmo pousmial. „Ďakujem.“

Lucius mu položil ruku na plece a povzbudivo ho stisol. „Radi ťa s mamou kedykoľvek uvidíme, vieš to, však?“

Draco prikývol s dojatým úsmevom.

~*~*~*~

Píšeš:

Proklínám, ty tvoje ústa proklínám

Tvoje oči ledový

V srdci jen sníh

Sám a sám ať nikdy úsvit nespatříš

Na ústa mříž, oči oslepnou

Ať zústaneš sám

Sám a sám ať nikdy úsvit nespatříš

Na ústa mříž, oči oslepnou

Ať do smrti seš sám

~*~*~*~

Postával na chodníku pred domom, v ktorom býval. Vedel, že je tam. Na prízemí sa svietilo. Konečne. Mal pocit, akoby sa svetlo nádeje zažalo i v jeho srdci.

Z oblohy sa znášali veľké chumáče snehu. Pokrývali okolie i jeho vlasy a plecia. Mysľou mu prebleskli slová ako odvahaMalfoyovci sa nikdy nevzdávajú. Napriek tomu bolo tých posledných pár krokov k jeho dverám najťažších.

Ako ho prijme? A spraví to vôbec? Po tom, ako sa k nemu správal... Po tom, ako mu naposledy vmietol do tváre tie hrozné slová – A čo čakáš, Potter? Ja som ti nikdy nič nesľúbil!

Bodaj by mu vtedy radšej zdrevenel jazyk! Bodaj by sa bol spamätal skôr! Bodaj by si vážil to, čo mal!

Ale on nie! On bol posratý Malfoy! Sebecký mizerák Draco Malfoy s anjelsky krásnou tvárou, ktorý si myslel, že niektorí z jeho mnohých milencov zabudli na to, kým bol. Že niektorí z tých prízemných úbožiakov preňho bude lepší ako bol Harry...

Prerátal sa.

Spomenul si na tie týždne, keď mu z očí strhli ružové okuliare. Po tom, čo ho opustil Harry sa iba tak – námatkovo – opýtal prvého, s ktorým sa ocitol v tmavej uličke pár nocí po ich rozchode, či by si nemohli vzájomne lepšie spoznať.

Muž, ktorý dovtedy usilovne pracoval s tvárou pritisnutou v štrbine jeho zadku sa odtiahol a opýtal sa, ako to myslí. Draco pokrčil ramenami. „No, vieš, nie, žeby som si nevážil, čo tam dole robíš, ale nemohol by si mi o sebe niečo povedať?“

Chlapík, ktorý sa asi volal Matt naňho začudovane pozrel. Potom vstal a rýchlo si zapol povolené nohavice.

„Kam ideš?“ vyzvedal prekvapený Draco.

Muž ho ignoroval. „Sorry, kámo,“ zamrmlal prv, než vypadol. „Toto ja nemusím.“

To by bolo ešte prijal v pohode. Bol to iba prvý, na ktorého to skúsil a ten zjavne netúžil po vážnom vzťahu. Ale keď ušiel ďalší a ďalší, začali sa ho zmocňovať obavy. Napokon mu ktorýsi povedal, že taký ako on sú dobrý iba na jedno. Toto už fakt zabolelo. Jeho ego dostalo úder pod pás.

A teraz tu stál, poprášený snehom a premrznutý. Bol pripravený vziať šťastie do vlastných rúk. Stisol pery a posmelil sa v duchu. Pravda bola, že nemal čo stratiť. Mohol iba získať.

Vykročil a o chvíľu už búchal na dvere ozdobené vianočným vencom, cez ktorý sa vinul nápis na zlatej stuhe: „Šťastné a Veselé,“ hobi bol už Silvester.

Otvoril mu. Ale ten smaragdový pohľad nebol ani trošku škokovaný, že ho vidí stáť na prahu svojich dvier. Akoby vedel, že celý čas číhal na druhej strane ulice.

„Ahoj,“ pozdravil Draco a hoci by najradšej sklopil zrak ako zbitý pes, pristihol sa pri tom, že naňho civie ako na svätý obrázok a nedokáže od tej nádhernej tváre odtrhnúť oči. To nič, že nebol oholený a už vôbec mu nevadilo, že mal pod očami kruhy. Bol... nádherný.

„Ahoj, Draco,“ zamrmlal hlboký hlas, ktorý znel síce smutne, ale zapôsobil ako dlho odopierané pohladenie. Rozochvel ho a takmer ho obral o krvopotne pozbieranú odvahu.

Zelené oči sa naňho upreli s tichým záujmom. Mlčal. Nepýtal sa na dôvod jeho návštevy, ale ani mu nezabuchol dvere pred nosom. Už to bolo samo o sebe pozitívnym znakom.

„Mrzí ma to,“ dostal zo seba, i keď to znelo nejako priškrtene. „Viem, že na tom už nič nezmením, ale chcel som, aby si vedel, že to ľutujem.“

Tmavá hlava sa naklonila na stranu a oprela sa o veraje dverí. „Čo presne ťa mrzí? Že sme spolu... žili? Že sme...“

Nestihol dopovedať, nech už chcel vysloviť čokoľvek. Jeho ruka sa bleskovo natiahla k tým plným perám, aby mu zabránila vysloviť čokoľvek podobné. Ale zároveň rovnako tak rýchlo uhla, keď si uvedomil, čo spravil. Ale počuť tie slová z jeho úst bolo... hrozné!

Harry neuhol, hoci mohol. Iba sa mu nepatrne rozšírili zorničky a jeho telo stuhlo.

Draco mu pozrel pevne do očí a pokrútil hlavou. „Nie, nie toto. Toto nebudem ľutovať nikdy vo svojom živote. Nikdy, Harry. Ja...“ na moment sa odmlčal a uhol pohľadom, „Bol si to najlepšie, čo ma kedy stretlo a mne je ľúto, že som sa k tebe správal tak odporne. Nezaslúžim si, aby si mi odpustil, ale...“

„Nezaslúžiš?“ opýtal sa tlmene hlas, ktorého zvuk mu rozvibroval všetky nervy v tele. „Tak prečo si potom tu?“

Draco uhol očami. Prečo bol tu? Už-už otváral ústa, aby mu odvetil, keď ho predbehol niekto iný.

„Harry? Chladne ti čaj!“ ozvalo sa odkiaľsi a Draco zdrevenel.

Privrel viečka tak tuho, ako to len išlo a stisol nielen pery, ale aj ruky v päsť. Mal to vedieť! Mal si to uvedomiť!

Muž ako Harry Potter nemôže byť predsa sám!

Draco Malfoy! Ty naivný, naivný, naivný sebec!

„Odpusť,“ šepol naposledy a otočil sa. Zbehol po schodoch a zmizol v temnej noci ako gáfor.

Keď sa vtackal do bytu, poriadne cez slzy nevidel. Z úst mu unikol jediný tichý vzlyk a vzápätí vyľakané zhíknutie, keď sa svetlo na chodbe rozsvietilo a Harry sa ocitol priamo pred ním.

Tak ako bol. Iba v hrubých ponožkách a pyžame, na ktorom mal župan. Pozrel naňho mútnymi očami.

„Takže... moje odpustenie je všetko, čo si chcel?“ opýtal sa a Draco nedokázal pochopiť, prečo to znelo tak nejako... sklamane.

„No, ja...“ koktal, nenachádzajúc tie správne slová.

Harrymu ovisli plecia. Povzdychol si a prehrabol si rukou vlasy. Otočil sa a zamieril späť ku krbu. Prv ako zaboril prsty do sypkého prášku, zamrmlal: „Nikdy som sa na teba nehneval. Vedel som, aký si... Rešpektoval som ťa, hoci som dúfal, že ma časom budeš milovať rovnako, ako ja milujem teba a prestaneš sa ťahať s tými ostatnými...“

Hodil prach do krbu a skôr ako vošiel do ohňa bol prudko otočený o stoosemdesiat stupňov späť, aby sa ocitol tvárou v tvár Dracovi.

„Ty... ty ma... Naozaj?“ pýtal sa tak rozkošne zajakávajúc, sivé oči neveriacky vytreštené v bledej tvári. Iba čo sa mu líca jemne rumeneli...

Harry sa nad ním zľutoval. Venoval mu úsmev, ktorý ako dúfal, hovorí za všetko.

Draco sa naňho doslova vrhol. Ovinul okolo neho ruky a objal ho tak mocne, až mladý chrabromilčan zalapal po vzduchu s výbuchom smiechu. Prv ako stihol čokoľvek povedať, Draco sa od neho odtiahol, hoci len na dĺžku paží.

„A čo ten... muž... s tým čajom?“ opýtal sa odrazu, keď si naňho spomenul.

Harry sa pousmial. „Trevor je liečiteľom u Sv. Munga. Požiadal som ho, aby ma prišiel prehliadnuť domov. Niečo na mňa zdá sa lezie...“

Draco si povzdychol. Mal dojem, akoby mu zo srdca padol poriadny balvan. Harry bol jeho... iba jeho.

„Tak to aby si zaliezol okamžite do postele, láska,“ riekol autoritatívne, na čo sa Harry pousmial a naklonil sa k nemu. Oprel sa čelom o jeho. Na perách mu pohrával malý úsmev.

„Tak ma do nej prosím vezmi...“ požiadal zastretým hlasom a strčil mladíkovi ruku pod čierny kabát.

„Ou,ou,ou! Brzdi, srdiečko,“ napomenul ho Draco a chytil ho nežne za ruku. „Na to bude čas neskôr. Teraz si potrebuješ oddýchnuť, užiť liek a...“ Pohladkal ho po líci a usmial sa. „Dúfam, že ti dokážem, že som sa zmenil, Harry. Chcem byť takým mužom, akého si zaslúžiš. Verný, spoľahlivý a hlavne... milujúci.“

Harry musel uznať, že tento oneskorený vianočný darček za to naozaj stál. Hlavne potom, čo si kvôli nemu vytrpel. Ale aj tak prevrátil očami a nespokojne zamrmlal: „No, lenže to milujúci sa rozhodne vylučuje s tým odmietnutím, ktoré si mi ušted...“

Draco ho umlčal bozkom. Konečne spravil to, po čom túžil. Pobozkal ho. Privítali ho rozpálené ústa, v ktorých to vrelo ako v kováčskej vyhni. Ale aj tak to bol famózny bozk.

„Stačí malá záloha?“ opýtal sa Harryho zastretým hlasom a omámený mladík iba prikývol.

„Na chvíľu myslím, že áno...“ odvetil neisto.

Draco si nabral hrsť prachu a posunul ho pred krb.

Vynorili sa uňho v byte. Tam sa postaral o to, aby Harry zaliezol do postele a vypil ohriaty čaj, ktorý mu predtým uvaril Trevor.

Dozrel na to, aby užil Životabudič a prebdel pri ňom celú noc s úsmevom na perách.

Keď sa ráno Harry prebúdzal, Draco ho pozdravil vrelým bozkom na čelo a prianím Šťastného Nového roku!  

„Takže som si to celé iba nevysníval?“

„Nie,“ odvetil Draco mäkko a chytil ho za ruku. „Toto som si vysníval ja, Harry,“ zamrmlal zastretým hlasom.

oooOOOoooOOOooo

Mrazivý január...

Draco venoval svojmu otcovi hanblivý, ale vrúcny pohľad. Harry sedel po jeho boku a trochu sa červenal.

„Ako som vás už informoval, radi by sme vám niečo oznámili,“ začal obradne a s láskou v sivých očiach pozrel na tmavovlasého muža. „Požiadal som Harryho o ruku,“ dostal zo seba napokon a Harry ho chytil za ruku s vrúcnym úsmevom.

„Gratulujem,“ vyhlásil Lucius. „Na to si musíme pripiť!“

Okamžite otvoril šampus a nalial ho štedro do troch pripravených pohárov. Narcissa odmietla. Poprosila si od domáceho škriatka trochu ríbezľového džúsu. Štrngla si s nimi.

Draco si matku premeral spýtavým pohľadom. „Vždy si mala rada šampanské. Ty nebudeš?“

Narcissa sa tajomne usmiala a dotkla sa Luciusovho ramena. Manžel jej ruku zovrel v prstoch a láskyplne pobozkal.

„No,“ začal zdráhavo, „aj mi by sme ti radi niečo oznámili, synak.“

„Áno? Dúfam, že je mama v poriadku?“ uisťoval sa, ale úsmev na matkiných perách určite nesvedčil o nejakej pohrome.

„Samozrejme,“ odvetila a pozrela na Luciusa.

Lucius na ňu stále upieral pohľad plný lásky a nevýslovnej hrdosti. Potom sa otočil k svojmu synovi. „Draco, tvoja matka je v inom stave. A bude to chlapec.“

Nebol. Teda, nebol to len chlapec. Boli to dvojčatá. Uzreli svetlo sveta koncom júna a Draco s Harrym sa stali ich krstnými otcami.

Koniec

dracikX.png
harousX.png
12.05.2013 16:29:58
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one