Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
Pár: Severus/Sirius

Varovanie: slash, násilie, sex

Žáner: romanca/tragédia (výnimočne niečo, čo nekončí dobre - u mňa riadny nezvyk :D )

Nejedná sa o žiadnu novinku, len sťahujem staršie poviedky zo staršej stránky :)
Na úvod ešte asi toľko: Chcela som mať všetky slashovky - i staré - na tejto stránke. Opravou som zabila deň, čo ma trošku štve, lebo som mohla miesto toho písať. A aj tak to nemôžem opraviť, akoby som chcela, lebo by som to musela od základu prerobiť, čo je blbosť. Za nedostatky sa teda ospravedlňujem.

Použité básne sú samozrejme majstra Shakespeara!

oooOOOoooOOOoooOOOooo

Post scriptum

 Školský rok 1977:

Severus sedel v knižnici. Ešte stále bol udýchaný a snažil sa upokojiť. Madam Pinceová naňho zazerala ponad rám svojich kostených okuliarov, až kým si ho napokon neprestala všímať. Severus sa ešte teraz triasol od hnevu. Nemohol pochopiť, prečo mu konečne pre Merlina nemohli dať tí idioti pokoj!

Nikde nemal pokoj. Ani doma kvôli otcovi a ani tu, kvôli tým štyrom hlupákom! Zdalo sa mu, že sám osud je proti nemu a trestá ho za to, že vôbec existuje. A to všetko pre Lily. Už ho párkrát napadlo, že keby ju možno nebol spoznal, nič by sa nestalo a ten kretén Potter by doňho nezapáral. Ale on ju poznal a bol jej priateľom. Vlastne si dlho nahováral, že by mohli byť viac, než to.

Bol to omyl. Lily ho mala rada len ako svojho kamaráta. Nič viac k nemu necítila. Aj to ho zožieralo, hoci to skrýval a snažil sa pred ňou tváriť, že je v pohode.

Nebol. Miatla ho. A tie správy, ktoré dostával už skoro celý rok ho privádzali do šialenstva!

„Do čerta! Čo to má všetko znamenať?!" zahromžil hľadiac na ďalší lístok, ktorý objavil v knihe na mieste, kde mal svoju záložku. Ale vzal ho do ruky a otvoril ho. Bol príliš zvedavý, aby ho len tak odhodil.

„Som, pane mojej lásky nevoľníkom,

ktorého k sebe púta tvoja cnosť.

Posielam ti svoj zdržanlivý výkon -

nájdi v ňom aspoň moju oddanosť.

Je taká hlboká, že márne hľadám

slová - len holý bedár je môj štýl.

Prichýli ho však tvoja duša hádam.

Vďaka, ak ho tvoj esprit ošatil.

Až hviezda, ktorá moje kroky riadi,

si povie „raz mu priazeň venujem"

a otrhanca lásky vyparádi -

možno si zaslúžim tvoj záujem.

Potom ti hrdo lásku vyznať skúsim.

Dovtedy pred tebou len mlčať musím."

Severus civel na papierik a znova a znova ho čítal. Nemohol pochopiť, prečo to Lily robí. Odmieta ho a potom ho zvádza takýmito lístočkami?!

„Jedine, že by to nebola ona," vyslovil nahlas, čo ho napadlo a zložil si lístoček späť do vrecka nohavíc. „No, hádam sa dnes už nič horšie nemôže stať," zahundral, ale netušil ako škaredo sa mýlil. Vďaka svojim kúzlam, za ktoré vďačil tak trochu čiernej mágii, si v ten večer zistil meno toho, kto mu posielal tie lístočky.

Sedel na svojej posteli, s rozloženými básničkami okolo seba. Bolo ich viac ako dvadsať. Niektoré boli kratšie, iné dlhšie, jedny boli poetické viac, ďalšie menej, ale všetky hovorili o láske, ktorú k nemu prechováva v tajnosti ich odosielateľ.

Severus raz v knižnici na tej najspodnejšej polici našiel obrovský poklad. Bola to malá brožúra viazaná v čiernej koži. Vlastne to skôr bola praktická príručka s názvom: Nauč sa tvoriť vlastné kúzla!

Severus neváhal ani na chvíľku. Za tie dva roky si bol schopný vymyslieť pár užitočných kúzel a pár takých, ktoré neboli práve bezpečné. Bol dobrý čarodejník. Bodaj by nie, keď bol Polovičným princom, ako sa s obľubou nazýval. Čudoval sa, prečo ho nenapadlo zistiť si skôr, kto je za tým všetkým.

 Vytiahol z vrecka ďalšiu báseň a priložil ju k ostatným. Namieril na ne prútikom a zašepkal: „Revela parte alternam a nihilo!"

Chvíľu napäto čakal a potom sa vo vzduchu začali črtať jasné svetlozelené písmená vychádzajúce zo samotných básní, žiariac rovnako jedovato ako ten najjedovatejší elixír. Bolo ich presne jedenásť. Meno a priezvisko odosielateľa tých zaľúbených básní sa pred jeho prekvapenými očami utvorili do jedného z mien, ktoré neznášal najviac na svete, hneď po Potterovi.

Stálo pred ním jasne a zreteľne - Sirius Black.

Severus mal dojem, že sa pomiatol. Že sa celý svet postavil na hlavu. Skúsil to kúzlo ešte raz a potom zas, ale nepomohlo to. Stále a znova sa mu ukazovalo len to jedno jediné meno. Nevedel, či je viac sklamaný, ponížený, či nazlostený.

„Ak si si myslel, že ma znova ponížiš, tak to si na omyle!" zachrapčal, škrípajúc zubami. Vrhol sa na tie papieriky ako besný drak a všetky ich roztrhal na franforce. Hneď na to ich spálil, aby po nich neostala ani pamiatka. Ani spomienka na to, že ich kedysi vôbec čítal.

Severus bol ako šialený. Len chodil po izbe premeriavajúc ju krátkymi, rýchlymi krokmi a premýšľal, čo spraviť. Nemohol dovoliť, aby si z neho donekonečna uťahovali. „Odporný, slizký bastard! Úchylák! Buzerant jeden všivavý!" hundral si neustále popod nos nejakú nadávku adresovanú Blackovi.

„Toto si nemal! Draho mi za to zaplatíš, to ti sľubujem!" zašepkal a konečne zastal, hľadiac von oknom na bezmesačnú oblohu. Na jeho tvári sa zjavil krutý úsmev. Už vedel, čo urobí.

~*~*~*~

Sirius sedel v klubovni rozvalený v kresle a civel do ohňa. Celé dva roky sa nemohol zbaviť spomienky, ktorá ho privádzala do vytrženia. Bol ňou omámený, očarený a nechcel sa jej vzdať za žiadnu cenu. Bola len jeho. Jediné svetlo jeho bezútešného života.

Spomenul si na jeden večer pred dvoma rokmi, keď mal namierené do Zakázaného lesa, aby sa mohol voľne túlať vo svojej psej podobe, keď si pri jazere všimol akýsi pohyb. Podišiel bližšie, aby videl, kto to je a čo sa chystá robiť, ale schoval sa tak, aby ten dotyčný nevidel jeho a opäť sa premenil na človeka. Keď prišiel celkom blízko, ukryl sa za strom a videl ako Severus Snape stojí na brehu jazera a zoblieka sa.

„Čo do trolla ten pako stvára!" zahundral a hľadel, ako zo seba zhodil Severus košeľu a rozopínal si nohavice, ktoré si stiahol aj so spodkami. Len čo sa vyzul a zbavil sa aj ponožiek, vbehol celkom nahý do vody.

Sirius naprázdno preglgol. V ústach mu zrazu vyschlo a jeho telom prebehla čudná triaška. Uprene sledoval toho chalana, ktorého nemohol zniesť celých päť rokov a nejasne si uvedomoval, že sa s ním niečo deje. To, že sa mu odjakživa páčili chlapci a nie dievčatá vedel už dávno a starostlivo to skrýval. Naďalej sa hral na veľkého lámača dievčenských sŕdc, no nik nevedel pochopiť, prečo ich všetky nakoniec vždy opúšťal.

Pravda bola taká, že dievčatá sa mu nikdy nepáčili. Sirius sa s tým sám nemohol dlho vyrovnať. Potajomky si kupoval zakázané časopisy a prečítal už veľa článkov o tomto svojom problémčeku. No skúšal to aj s dievčatami. Ale nešlo to. Nepriťahovali ho a vôbec ho nevzrušovali. Bol to zakliaty kruh, z ktorého sa nedalo dostať von.

Uvedomoval si, že ak by sa to niekto dozvedel, bolo by zle. Veď kto by sa s tým chválil? Nevedel si predstaviť, že by mal prísť k rodičom a povedať im: „Ahoj mama, otec, som gay!"

Určite by ho zabili, odsekli by mu hlavu a zavesili by si ju na stenu vedľa tých škriatkovských.

Často preplakal osamelé noci, keď ležal doma v posteli a nemal sa komu zdôveriť. Nemal mu kto poradiť. A hanbil sa za to. Cítil sa menejcenný. Preto sa z neho stal ten drzý a namyslený mladík, akým bol. Vytváral si okolo seba akýsi obranný val, ktorý nik nemohol narušiť.

Až doteraz.

Nikdy by si nebol ani len pomyslel, že Severus Snape je taký... krásny. Bol štíhly, no jeho chrbát bol primerane široký. Nebol vychudnutý, ale pekne stavaný. Úzky pás, rovné boky a ten najkrajší zadok aký len kedy videl! Teraz sa kúpal vo vode, chvíľami sa do nej ponárajúc celý a Sirius sa nevedel dočkať momentu, kedy konečne vyjde z vody, aby ho videl... v celej tej úchvatnej nádhere.

Bol zvedavý, či mu už zarastajú prsia, či má v rozkroku nejaké ochlpenie, alebo či je ešte stále len chlapčaťom. Sirius sa pritlačil ku kmeňu stromu a zastonal, keď sa jeho uväznený penis mykol v zrazu pritesných nohaviciach. Ale nevšímal si to. Pozorne sledoval Severusove ladné pohyby vo vode. Striedanie rúk, keď plával znak, kopanie nôh a špľachot vody. Vlasy, ktoré sa leskli ako tekutá kolomaž. Jeho radostný výkrik rozozvučal v Siriusovom tele všetky strunky nervov.

Toto bola pravá tvár Severusa Snapa?

Siriusovi sa na tvári zjavil zádumčivý úsmev. Zrazu si nevedel spomenúť, čo bolo dôvodom nevraživosti, ktorú k nemu cítil. Len hľadel a kochal sa pohľadom na jeho telo, ktoré objímali priezračné vlny jazera. A potom nastala chvíľa, ktorej sa  nevedel dočkať. Severus zamieril k brehu a on zatajil dych. Jeho prsty sa zaborili do kmeňa stromu tak silno, až sa mu z drsnej vrásčitej kôry polámali nechty. Nevadilo mu to. Aj tak boli ohryzené skoro až do krvi.

Najprv videl len jeho hladkú hruď a tmavoružové bradavky, ktoré na nej trónili. Pokožka sa mu leskla miliónmi kvapiek vody a vôbec nebola taká bledá, ako si vždy myslel. Jeho pupok mal rozkošný tvar lievika. Sirius tlmene zastonal, keď z vody vykĺzli aj jeho úzke boky a vzápätí mu padol ohromený pohľad na Severusovo prirodzenie, nad ktorým sa černeli jemné chĺpky, a ktoré sa voľne hompáľalo medzi jeho štíhlymi nohami.

Nemohol od neho odtrhnúť oči. Bol taký dokonalý, až to bralo dych. Zdalo sa, že príroda ho obdarila na tých správnych miestach. Hľadel, ako sa rýchlo kúzlom osušil, nahádzal na seba šaty a pobral sa pomaly preč. Zastal na vyvýšenine pri jazere a zahľadel sa na hrad, ktorý v zapadajúcom slnku vyzeral ako z rozprávky. Strčil si ruky do vreciek a zmizol Siriusovi z dohľadu.

Sirius sa stále opieral o strom, spoza ktorého sledoval svoj objekt a stále nemohol uveriť tomu, čo videl. A nikdy sa mu nestalo to, čo teraz. Bol vzrušený, o tom nebolo ani najmenších pochýb.

Ale prečo práve on? Prečo akurát Severus Snape?!

Už predtým sa neraz sprchoval s ostatnými chalanmi, ale toto sa mu ešte nestalo. Nikdy predtým ho pohľad na iného chlapca nevzrušil. Tak prečo teraznaňho?

Ale nechcel premýšľať. Musel si uľaviť.

Neváhal, rozopol si nohavice a vyslobodil z nich svoj stoporený penis von. Objal ho nie práve najjemnejšie prstami a dráždil ho dovtedy, kým z otvoru na jeho krvou naliatom žaludi nevystrekli mliečne biele kvapky do spotenej dlane a neorosili i zelenú trávu, ktorá sa týčila do výšky jeho kolien.

  ~*~*~*~

Sirius si vzdychol. Vôbec nepočul Jamesovo volanie. Musel doňho až štuchnúť.

„Do frasa, čo je s tebou? Vari si sa znova do nejakej buchol, či čo?" spytoval sa a zjojkol, keď doňho Lily tiež nie práve šetrne štuchla.

„Možno," odvetil a nechcel to ďalej komentovať. „Čo si chcel?"

„Ideme s Lily do Rokvillu. Posledný útek z Rokfortu tajnou chodbou. Máme po skúškach a mysleli sme si, že by si rád šiel s nami."

„Nie, nechcem byť piate koleso na voze, vďaka. Len choďte. Ja sa zabavím aj bez vás a vy si určite chcete hrkútať. Len by som vám prekážal."

„Tak dobre, ako myslíš," vychrlil so seba spokojne James. Sirius mal vlastne pravdu. Aj tak plánoval byť nalepený na Liline ústa väčšinu času a možno aj viac, ak mu dovolí. A Sirius by mu jeho plány mohol len zhatiť. „Bav sa, kamoško."

Sirius im ledabolo kývol na pozdrav a len čo odišli z klubovne, vytratil sa aj on. Sám.

Včera bol spln a Remus bol ešte stále slabý. Preto si šiel ľahnúť skôr a Peter mu robil spoločnosť. Vlastne mu táto chvíľková samota padla dobre. Do konca školského roka im ostával sotva týždeň. A on to tu mal tak rád. Toto bol jeho skutočný domov.

Nohy ho samé niesli prázdnymi chodbami. Dostal sa až k točitému schodisku vedúcemu do Astronomickej veže. Rád sa díval na oblohu. Už dlho to nerobil. Preto si sadol na zem a s hlavou vyvrátenou dohora premýšľal, čo s ním bude ďalej. Mal vlastný dom po strýkovi a nejaké úspory, ale stále nebol rozhodnutý, či chce byť skutočne aurorom, ako jeho priatelia. Mal dušu dobrodruha a toto povolanie sa mu zdalo byť príliš prízemné. Ale tak sa mu javili všetky normálne povolania.

Keď bol mladší, sníval o kariére hudobníka v skupine Sudičky alebo o šoférovaní Rytierskeho autobusu. Nie o kariére aurora. Siriusa vyrušilo z myšlienok zašušťanie sovích krídel a tiché zahúkanie. Neveľká hnedá sova, jedna z tých školských pristála na jednom z teleskopov a zažmurkala naňho svojimi veľkými okrúhlymi očami.

„Nesieš mi správu?" oslovil ju a vstal, aby jej odviazal z paprčky kúsok pergamenu. Sova hneď nato uletela do noci. Sirius roztvoril lístoček a čítal.

„Viem, že tie správy sú od Teba, Black. Musíme sa pozhovárať. Príď do žalárov dnes v noci o jedenástej. Budem Ťa čakať pri soche jednonohého raracha.

S. S."

„Do Salazara! Ako to len zistil?!" zahundral, hľadiac na stručný obsah správy. Nikto ani len netušil, že on, Sirius Black posiela už skoro celý rok zaľúbené lístočky úhlavnému sokovi svojho najlepšieho priateľa. „Veď som sa pod nich nepodpisoval! Ako sa to teda dozvedel? Do kotla!"

Sedel tam ešte dosť dlho, kým sa rozhodol, čo robiť. Možno práve dnes bola tá správna chvíľa, keď mal šancu odhaliť svoje skutočné city a raz a navždy s ním zakopať vojnový prútik. Bol ochotný priznať svoje chyby a skúsiť sa s ním zblížiť, pretože po tom veľmi túžil. A ak na to prišiel, možno to bude o to ľahšie.

A možno nie...

~*~*~*~

Trvalo mu len pár minút, kým sa dostal z Astronomickej veže do podzemných žalárov. Vedel celkom presne, kde je socha jednonohého raracha. Celé tri poschodia pod Slizolinskou klubovňou a učebňou Elixírov.

Trochu chápal Severusa, že nechce žiadnych náhodných svedkov, no on by si staré mučiarne na schôdzku nevybral. Severus to spravil. Pri soche zbadal akýsi tieň a v domnení, že je to Severus sa bez premýšľania vydal tým smerom, keď sa mu za chrbtom ozvalo: „Mdloby na teba!"

Keď sa znova prebral, prvé, čo si uvedomil bol chlad, ktorý ho ovanul. Chlad a nepríjemné vlhko. Potriasol hlavou a jeho dlhé vlasy sa jemne zavlnili poštekliac ho na šiji. Chcel si utrieť mokré čelo, na ktoré mu kvapkala voda zo škáry v strope, ale prekvapene zistil, že nemôže. Ozvalo sa rinčanie reťazí a on zbadal, že je pripútaný.

„Hej! Kto je tu?" zakričal do pološera, pretože potemnenú sieň osvetľovali len dve zapálené fakle upevnené v držiakoch na stenách. „Toto nie je vôbec vtipné!" Chcel sa otočiť, keď za sebou začul hlboký, krochkavý smiech.

„Vážne? A ja som si myslel, že sa na tom dobre pobavíš."

„Rookwood!" zavrčal Sirius a trhol reťazami, no nemalo to žiaden efekt. Len čo ho viac rozosmial. „Okamžite ma pusť, ty bastard! Ak sa odtiaľto dostanem, zlomím ti väzy!"

„Ale, ale, chlapčekovi sa moja hra nepáči?" opýtal sa sklamane a znova sa rozosmial tým svojím prasačím smiechom.

„To si uhádol. Si celkom bystrý. Prepáč, že som si celý čas myslel, že si sprostý tupec, blondiačik!"

Augustus zovrel päste a prižmúril svoje malé, zlostné očká. Ako len toho idiota Blacka nenávidel! Ešte vždy s ním mal nevybavené účty a preto len uvítal správu, ktorá ho zastihla v jedálni po večeri. Vôbec mu neprekážalo, že je anonymná. Informácie, ktoré v nej našiel boli šokujúce, ale stáli za to. V hlave sa mu zrodil šialený plán na pomstu, ktorý si hodlal patrične vychutnať. A najlepšie na tom bolo, že sa vôbec nemusel trápiť tým, ako, či kde zastihne Blacka nepripraveného. Dostal ho ako dar naservírovaný na striebornej tácni. Už ho stačilo len omráčiť a zaviesť do tejto luxusnej komnaty.

Kým sa Sirius mocoval s okovami, ktoré teraz ako ohyzdné náramky zdobili jeho zápästia a odierali mu pokožku do krvi, Augustus Rookwood, nevysoký chlapec surovej povahy s tvárou zjazvenou po dračích kiahňach a mastnými vlasmi bledo žltej farby sa prehraboval v nástrojoch na príručnom stolci a premýšľal, či nemal Blacka najprv natiahnuť na škripec. Vzhliadol k nemu a uznal, že táto poloha bola viac ako výborná. Mohol si s ním robiť čo chcel. Na stolci mal viacero bičov, v rôznych tvaroch a veľkostiach, ale on jednoznačne siahol po svojom obľúbenom. S tuhou rukoväťou, primeranou hrúbkou a dĺžkou približne dva metre.

Sirius zatiaľ pohľadom hodnotil svoju nepriaznivú pozíciu. Šanca, že by sa dostal z okov bez prútika bola nulová. Bol pripútaný k dvom protiľahlým krátkym stenám s rozpaženými rukami a ako si všimol, bol do pol pása nahý. Jeho čierna bavlnená košeľa ležala na dlážke, pokrčená a váľajúca sa v špine. Do nosa mu udrel pach stuchliny i plesne a zvuky, keď plesnutie biča preťalo vzduch sa mu vôbec nepozdávali. Vlastne sa mu na tejto žalostnej situácii nepáčilo absolútne nič. Vyčítal si, že ak by bol predsa len šiel s Jamesom, toto by sa nestalo. Alebo keby nebol taký pochabý a taký... zaľúbený... nedostal by ten bláznivý nápad priznať sa so svojimi citmi, teraz by nebol v takejto kaši!

Čiernovlasý chlapec stojaci na druhej strane miestnosti, schovávajúci sa za falošnou stenou s kovovou mriežkou a načúvajúci ich rozhovoru sklonil prútik. Teraz oľutoval, že sa mu pokúsil čítať myšlienky. Keby to nebol spravil, bol by si myslel, že si z neho Black prosto vystrelil ako vždy. Ale mýlil sa. A pritom len chcel vedieť, čo si myslí a či trpí, pretože len to ho mohlo uspokojiť po toľkých rokoch ponižovania. A nakoniec sa dozvie, že sa ten všivavý buzerant doňho zaľúbil!

Chcel odísť, keď sa miestnosťou rozľahol bolestný výkrik. Strhol sa a vrhol zhrozený pohľad na Augustusa Rookwooda, držiaceho v ruke akýsi bič, ktorým zasiahol Blacka prvý raz. Toto nečakal. Myslel si, že ho možno zmláti, ale nie to, že ho zbičuje. Jeho prsty oblapili studený kov mriežky tak tuho, až mu obeleli hánky. Nebol schopný pohybu. S hrôzou v očiach sa díval na celé toto divadlo, ktorého bol nechtiac sám autorom.

„Takže sa ti to páči, ty buzerant?" opýtal sa ho hlasom trasúcim sa od vytrženia.

Sirius zaťal zuby, aby znova nevykríkol. Čakal by všetko, ale rozhodne nie sadistického šialenca s bičom v ruke. Na chrbát mu dopadla ďalšia rana, ale tentoraz nevykríkol. Jeho telo sa pod náporom úderu prehlo dopredu.

„Povedal ti už niekto Augustus, že si šialený psychopat?" opýtal sa, drzo ho provokujúc. Nehodlal sa poddať a už vôbec nie zastrašiť, či zlomiť. Hrdosť bola to jediné, čo mu ostalo.

Rookwood sa uškrnul a odhalil svoj žltkastý chrup. „Vieš, že vlastne nie? Si prvý." Rozohnal sa a znova ho udrel. S potešením sa díval, ako mu na chrbte ostávajú červené šmuhy po ranách biča.

„Udieraš ako baba!" precedil Sirius pomedzi zuby a z úst mu unikol tichý povzdych, keď ho znova zasiahol. Bič mu ako had prešiel pod ľavou rukou a bolestivo mu zasiahol nielen bok, ale i bradavku, z ktorej sa mu pustil tenký pramienok krvi.

„Iba sa zahrievam," odvetil Augustus a rozohnal sa k ďalšiemu úderu. Na Siriusovom chrbte pristálo pár ďalších rán, ktoré mu rozťali pokožku a on stále neprestával. Až prišla posledná rana a Siriusovi sa zdalo, že je zo všetkých najsilnejšia. Ale možno to bolo len preto, že mal celý chrbát ako v ohni. Krv z bičom rozdrásanej pokožky ostriekala stenu a zafarbila koniec toho koženého nástroja do červena.

Severus, ktorý sa stále len prizeral s hrôzou v očiach, sotva dýchal. Uvedomoval si, že by mal zrejme zakročiť, ale bol ako zakliaty. Pred očami mal polonahého, zbičovaného Siriusa. Ten sa ledva držal na nohách a rehotajúceho sa Rookwooda, ktorý odrazu odložil bič a pristúpil k svojej spútanej obeti. Jazykom sa dotkol jednej z jeho rán, len aby ochutnal chuť jeho krvi a vzápätí ho začal láskať po celom tele. Vôbec mu nevadilo, že je Black v bezvedomí, či to, že je celý od krvi a stále krváca. Zdalo sa, že ho to ešte viac vzrušovalo. Severus videl, ako si pred ním kľakol a povolil mu opasok na nohaviciach. Počul ako spokojne zapískal a vzápätí naplnili miestnosť jeho spokojné stony.

Sirius sa prebral na to, že ho niekto fackuje po tvári.

„No konečne, ty slaboch," vyštekol Augustus vzrušene a Sirius si zahmlene uvedomoval, že má v rukách jeho penis a nie práve jemne mu ho zviera a dráždi, kĺžuc po celej jeho dĺžke. „Nechcem, aby si prišiel o to najlepšie," zašepkal s perami pri jeho uchu. Bol nadržaný ako kôň.

„Čo ešte chceš... ty hovädo?!" vysúkal so seba Sirius. Už nevládal ani rozprávať. Celé telo mu horelo neopísateľnou bolesťou a predsa mu naň vystúpil studený pot. Zrak sa mu zahmlieval a nohy mu už dávno vypovedali poslušnosť. Pramienky krvi mu stekali nielen dolu chrbtom, ale aj od zápästí k ramenám.

„To hneď zistíš," zasyčal Augustus, kľakol si k nemu a vzal jeho penis do úst. Sirius by sa bol radšej preklial za to, že sa neovládol, a že napriek vynaloženému úsiliu v jeho odporných ústach tvrdol na kameň. Augustus zvieral jeho zadok, hnietol ho a bolestivo stláčal, kým cmúľal a sal jeho penis.

„Za toto mi draho zaplatíš!" zaprisahával sa Sirius. Zavrel oči a azda po stý raz v tú noc zaťal zuby.

„Do čerta, James! Kde si, keď ťa najviac potrebujem!" pomyslel si skrúšene a padol na kolená, keď jeho trýzniteľ povolil reťaz. Spravil to len preto, aby mu mohol svoj malý úd strčiť do úst a užiť si. Bolestivo ho pritom kmásal za vlasy, snažiac sa mu azda dostať až do hrdla. Sirius pocítil v ústach horkú chuť jeho semena, ktoré mu stieklo dolu hrdlom. Napínalo ho z toho. Ešte aj chutil tak ako vyzeral, ako blen!

„Toto ťa vyjde draho!" zopakoval, no bolo to ako hádzať hrach na stenu.

„Naozaj? No, ak sa chceš pochváliť, že som ťa pretiahol, nech sa páči," zasmial sa a prešiel znova k jeho zadku. Plesol ho po ňom a Siriusovi na ňom ostal odtlačok jeho ruky. Prstami mu zašiel medzi polky a bez počkania nimi vnikol do jeho útrob.

Sirius to všetko pretrpel. Až keď ho vzápätí dvakrát po sebe znásilnil, zložil sa.

Sirius sa celý triasol od vypätia a keď ho odpútal, zviezol sa bezvládne na zem. Ten chrapúň doňho ešte zopár ráz kopol a napľul naň. Až potom za sebou zahladil všetky stopy a viac sa neobzrel.

~*~*~*~

Severus vracal. To čo videl, bolo naňho priveľa. Keď sa konečne oprel spoteným čelom o studenú stenu, aby si vydýchol, zistil, že Sirius je tam už sám. Aj on chcel odísť, ale nemohol. Díval sa na zbitého chrabromilčana ako sa snaží pozbierať zo zeme a hneď na ňu i znova padá. Pocit viny v ňom rástol. Chcel ho potrestať, to áno, ale neplánoval ho dokaličiť, ani zabiť. A ani znásilniť.

Prešiel až k Siriusovi a opatrne mu trasúcou sa rukou odhrnul vlasy z čela. Myslel si, že bude v bezvedomí, no mýlil sa. Jeho tmavé oči sa stretli s jeho zafírovo modrými. Neuniklo mu, že z oka sa mu skotúľala slza. Sirius nepovedal nič, ale ten jeho obviňujúci pohľad hovoril za všetko.

„Ja..." hlas sa mu zasekol v hrdle. Len s námahou vykoktal: „Po-pomôžem ti."

A Sirius mu to dovolil. Možno keby nebol taký dobitý a nevládny, aspoň by mu napľul do tváre. Nepochyboval, že za toto môže práve Severus. Ale aj ústa ho boleli a boli opuchnuté z Rookwoodových sadistických bozkov a z toho, keď mu tak nešetrne vrazil svojho vtáka do úst, aby ho prinútil k orálnemu sexu. Teraz bol celkom rád, že mu pomohol aspoň niekto. Hoci aj Severus Snape.

Nemal potuchy kadiaľ ho spolužiak vedie. Bol rád, že mu cez plecia prehodil svoj habit, aby ako-tak ukryl jeho nahotu. Viackrát sa museli zastaviť, pretože nevládal chodiť a bolel ho každý sval. Dokonca i tie, o ktorých doteraz nevedel, že ich má.

Severus zastal pred akousi stenou a niečo zamrmlal. V stene sa nejaký nakýsi priechod, cez ktorý vošli dnu a ten sa za nimi znova uzavrel. Ocitli sa v neveľkej miestnosti s posteľou, jednou skrinkou a malým stolíkom zaprataným knihami, ktoré sa na ňom týčili ako väčšie i menšie komíny. Bolo tu síce trochu vlhko, ale bolo tu čisto.

Zaviedol Siriusa k posteli a ten si veľmi opatrne sadol. Zatiaľ Severus odniekiaľ pričaroval drevenú kaďu a naplnil ju vodou. Pomohol mu do nej vliezť a nechal ho tam máčať sa, kým sa nevrátil s mastičkami a nejakými fľaštičkami s elixírmi.

Vlažná voda mu príjemne chladila telo a uvoľnila napäté svalstvo. Avšak dlho si v nej nehovel. Severus ho donútil vstať, lebo tam zaspával. Dokonca ho zamračene, ale opatrne vyutieral do sucha.

„Ľahni si na brucho, nech ti môžem ošetriť chrbát," šepol nervózne a bol celkom rád, že ho Sirius počúva bez toho, aby trúsil nejaké poznámky. Vybrakoval zásoby madam Pomfreyovej a doniesol aj svoje vlastné zásoby mastičiek.

Nerozhodne zastal pri posteli a chvíľu len nemo hľadel na nahého Siriusa. Zdalo sa mu, že spal. Sadol si na kraj postele a mastičky rozložil pred seba v presnom poradí použitia. Rany mu najprv dôkladne vyčistil, vydezinfikoval a niektoré zacelil pomocou prútika. Potom si nabral do ruky hojivú masť a jemnými, krúživými pohybmi mu ju vtieral do pokožky.

Sirius ticho zastonal a svaly na chrbte sa mu napli. Kým Severus skončil, trvalo to pár minút. Potom mu pomohol posadiť sa a snažil sa zo všetkých síl nevšímať si jeho... erekciu.

„Prepáč," hlesol Sirius ledva zrozumiteľne, ktorý sa teraz červenal ako malá školáčka. Presne ako Severus, ktorý iba prikývol, nevšímajúc si vlastné telesné nepohodlie ako i to, že ho nevedno prečo samého omínajú nohavice.

„Episkey," zamrmlal, mieriac mu na rozťatú peru svojím prútikom, ktorá sa okamžite zahojila. Ošetril mu aj krvácajúcu bradavku a štíhlym prstom mu aj na ňu naniesol vrstvičku hojivej masti. Neušlo mu, že pod jeho dotykom okamžite stvrdla. Neprestal. Hoci si v duchu prikazoval, že by mal. Ale rovnako ho niekto musel ošetriť. Keby to niekto zistil...

Zaplavila ho nová vlna výčitiek.

Jemne sa dotýkal nahého hrudníka a jeho oči temné od vzrušenia nesmelo zablúdili k jeho vzpínajúcemu sa rozkroku. Odkašľal si a silou vôle chcel získať prevahu nad vlastným rozbúreným telom, ktoré ho tak zrádzalo. Keď Blackovi ošetril aj zápästia, spomenul si na ďalšiu ranu. Rád by sa tomu vyhol, ale... nevedel si predstaviť, že by ho mal teraz po tom všetkom odniesť do nemocničného krídla, aby sa oň postarala madam Pomfreyová. Prišli by otázky, vyšetrovanie a samozrejme trest. A to bolo nemožné. Nebol síce vinníkom, ale bol nepochybne spolupáchateľom.

A nehodlal skončiť kvôli nemu vo väzení!

„Ľahni si na znova na brucho," požiadal ho, odtrhnúc oči od jeho širokej hrude i plochého brucha. „Môžeš... môžeš roztiahnuť nohy trochu viac?" vyjachtal celý bordový v tvári.

Sirius sa naňho spýtavo pozrel.

„Krvácaš," vysvetlil a čakala, kým ho poslúchne. Spravil to. Severus nabral murtlapovú masť dvoma prstami a opatrne, celkom pomaly prenikol medzi jeho polky. Chvíľu ho hladil prechádzajúc rozcitliveným stredom, pozorne vnímajúc jeho tiché vzdychy a sám si musel zahryznúť do pery, len aby sa k nemu nepridal. Keď mu vzápätí obkrúžil jeho stiahnutú, opuchnutú dierku, Sirius zakvílil a zaboril sa nechtami kŕčovito do posteľnej plachty.

Veľmi citlivo vnímal Severusove prsty, ktoré naozaj opatrne prenikali do jeho rozboľaveného vnútra. A napriek tomu, že bol dokaličený a vyčerpaný, svoje vyvrcholenie už nedokázal ovládať. Z jeho úst sa vydral zmyselný, chrapľavý ston a Severus sa vtedy rýchlo odtiahol. Vlastne vyskočil z lôžka a cúvol.

 Mohutná hrča v jeho nohaviciach povolila v momente, keď Sirius nahlas zastonal a jeho semeno vystreklo do čiernych treniek. Ušiel odtiaľ. Musel odísť aspoň na chvíľu. Stál opretý rukami o umývadlo a z vlhkej tváre mu stekali kvapky vody. Díval sa na seba, na tvár mladíka, ktorého nespoznával. Ako bolo možné, že sa mu tak páčilo dotýkať sa nahého Siriusovho tela? Vari sa načisto zbláznil? Prečo ho to tak vzrušovalo? Dokonca sa spravil! A stačilo mu na to tak málo! Bol rovnaký ako on? Veď mal rád Lily a páčila sa mu! Čo to teda malo znamenať?! Vedel, že sa k nemu musí vrátiť. Ale najprv si dá sprchu a prezlečie sa do čistých vecí.

A nejaké šaty bude potrebovať aj Black. Vyčistí a kúzlami zacelí tie, ktoré mal oblečené.

~*~*~*~

Keď sa Severus vrátil do miestnosti, ktorú našiel ešte ako prvák na potulkách žalármi, Sirius spal. Deka, ktorou bol zakrytý mu siahala ledva na boky. Stále ležal na bruchu a jeho dych bol celkom pokojný.

Severus si všimol, že rany sa mu pekne zaceľujú. Vyčaroval si kreslo a sadol si doň. Na stolíku nechal horieť jedinú sviecu, ktorá osvetľovala malú miestnosť mäkkým, mihotavým svetielkom. Dlho ho len tak pozoroval a premýšľal o tom, čo spravil a čo sa stalo. Uvedomoval si, že ak by sa niekto akýmsi nedopatrením dozvedel o tom, čo sa prihodilo tomu drzému chrabromilčanovi, skončil by a jeho budúcnosť, o ktorej tak často sníval by sa stala len bezfarebnou machuľou.

 Teraz pochyboval o svojom rozhodnutí ešte väčšmi. Mal si to s ním vybaviť sám a nie do toho zaťahovať toho sadistu. Nebol zbabelec, ako si o ňom mysleli. Nemal rád konflikty. A chcel sa pomstiť. No nie tak kruto. Ešte teraz sa mu chvel žalúdok, keď si premietal spätne celú tú drámu.

Sirius sa zobudil skoro ráno. Prevalil sa na chrbát, zívol a pretrel si oči. Najprv sa zamračil, až potom si spomenul, kde je a prečo.

„Dobré ráno," hlesol Severus previnilo, ale Sirius len čosi zamrmlal. „Doniesol som ti veci. Tvoje..."

Sirius sa pozrel na kôpku čistého šatstva, úhľadne zloženú konča postele. Fľochol pohľadom po Severusovi, ale ten civel kamsi do zeme. Prehovoril, až keď sa obliekol.

„Chrbát sa ti celkom zahojil. V noci som ti rany natrel ešte raz. Neostanú ti žiadne jazvy."

Sirius len chabo prikývol. Chcel odísť, ale slizolinčan ho zastavil.

„Počkaj... ja," nedokončil. Sirius mu skočil do reči.

„Hej! Je to moja vina, viem! Áno, som teplý a to je zlé, však?!" opýtal sa posmešne. „Ak si ma sem ťahal len kvôli tomu, aby ma ten kretén zmlátil a pretiahol, tak sa ti to podarilo, Snape! Blahoželám, konečne si sa mi pomstil!"

Severus vystrelil z kresla červený v tvári a vypenil: „A čo si si do kotla myslel? Že ti skočím do postele? Po tých rokoch ponižovania si si zmyslel, že možno nie som až taký zlý?! Okrem toho, ja nie som ako ty!"

„Nie! To som nečakal!" odvrkol Sirius ostro. „Nie som sprostý... iba naivný! Chcel som sa ti len ospravedlniť! Áno, počuješ dobre! Nie som žiaden anjel, ale chyby si priznať viem!"

„To tak určite!" Severus odmietal veriť tým jeho báchorkám, ktorými ho chcel nakŕmiť. „Prečo si teda nepretiahneš Pottera?! Veď ste najlepší priatelia! Možno by si ho ani nemusel prosiť, aby ti dal!"

Sirius očervenel ako paprika a Severus pochopil. „Ale, pozrime sa. Tak on o tom nevie, však?"

„Chceš mu to povedať?" ozval sa Sirius priškrteným hlasom.

Severus ho chvíľu nechal dusiť sa vo vlastnej šťave a premýšľal, čo spraví. Nakoniec uznal, že už aj tak toho narobil viac ako dosť. „Nie," odvetil napokon.

„Severus, nie si sám, kto to v živote nemá ľahké. Aj ja sa snažím nájsť si miesto v tomto svete. Možno nie som dokonalý, ale kto je? Tak sa mi páčiš, no a čo?! Áno, ty, nie James a nik iný. Len ty! Tie listy boli ozaj odo mňa, hoci je pre mňa záhadou, ako si na to prišiel. Vedz, že som to nemyslel zle. Ani ja nemôžem za to, že som, aký som. A svoje city ovplyvniť nedokážem. Ak to ty vieš, potom ti závidím." Chcel odísť, no v dverách ešte zastal. „O tom, čo sa v noci stalo nikomu nepoviem. Ale ten hajzel si to odskáče!"

A Severus čakal, že si to odskáče rovnako. Nestalo sa...

Za tých pár dní, ktoré sa vídali vo Veľkej sieni a občas na chodbách sa jeden druhému snažili vyhýbať. Avšak ani jeden z nich nikdy nezabudol na to, čo sa v tú noc stalo.

Severus sa po skončení školy pridal k smrťožrútom, ale skoro to oľutoval. A hoci sa pridal na stranu dobra, Potterovcov sa mu zachrániť nepodarilo.

Práve v tom čase nastal veľký zlom aj v živote Siriusa Blacka, ktorého obvinili z brutálnej vraždy svojho starého priateľa a zopár muklov. Nik mu neveril, že to nespáchal on, ale Peter Pettigrew, ktorý sa nevedno kedy pridal na stranu zla.

Sirius bol zavretý v Azkabane a Severus začal učiť ako profesor Elixírov na Rokforte.

Po čase ...

Uplynulo celých desať rokov, kým sa k Severusovi dostal ďalší list. Priniesol mu ho sám Albus Dumbledore, keď bol navštíviť Blacka vo väzení. Povedal mu len toľko, že to bolo jeho jediné a posledné prianie a vyslovil obavu, že to Sirius zrejme neprežije, lebo je na tom veľmi zle nielen psychicky, ale aj fyzicky. Severus sa hneď nato utiahol do svojej pracovne, aby si list mohol v pokoji prečítať.

„Severus,

neviem, ako Ťa mám správne osloviť. Prial by som si, aby na začiatku listu stáli slová - môj drahý - ale stavím sa, že by si mi kvôli tomu radšej zlomil ruku, alebo ma nadosmrti preklial.

Chcem, aby si vedel, že som Ti už dávno odpustil. Žiť s nenávisťou v srdci je ako pomaly umierať na smrteľnú chorobu. A keď už mám zomrieť, tak chcem byť zmierený so všetkým. Prosím Ťa, ak môžeš, odpusť aj Ty mne. Ľutujem, že som Ti celé tie roky ubližoval. Odpusť mi, prosím...

Dúfam, že Ťa v živote stretne väčšie šťastie ako mňa.

Zbohom,

S. B.

P. S.: Si jediný, ktorého som kedy miloval."

Severus stál pri kozube, pery stiahnuté v podivnom, zamyslenom úškľabku a uvažoval, či má aj tento list roztrhať a spáliť na popol. Nikdy ho nik nemiloval - ak nerátal Blacka. A ani mu nikto nikdy nevyznal lásku.

Znova sa mu pripomenula tá strašná noc. Ale tentoraz nemal mučivé predstavy z jeho bičovania, ktoré ho s výčitkami svedomia prenasledovali ešte pár dlhých mesiacov potom. Teraz videl nahé Siriusovo telo. Krásne a dokonalé. Zavrel oči a ticho si vzdychol pri spomienke, keď ho ošetroval, opatrne sa ho dotýkajúc, hladiac ho.

Vtedy si to neuvedomoval, no očami i hmatom skúmal jeho horúcu pokožku v snahe zapamätať si jej jemnú opálenosť, citlivosť. Sirius Black mal dobre stavané telo a Severus chápal, prečo po ňom vtedy dievčatá šaleli.

V ten neskorý večer sa postavil pred zrkadlo, vyzliekol sa donaha a dlho v ňom skúmavo hľadel na svoju postavu. Snažil sa ju zhodnotiť kritickým okom. Stál čelom k svojmu zrkadlovému odrazu a jeho oči stúpali od prstov na nohách vyššie.

Ani zďaleka nebol taký opálený ako kedysi Black. Bol bledý. Dokonca viac ako obyčajne. Zrejme za to mohli ponuré podmienky žalárov, kde mal svoju učebňu aj pracovňu. Štíhle lýtka pokračovali pekne tvarovanými stehnami, medzi ktorými si hovel v tmavom poraste jeho majestátny úd. Uškrnul sa. Nielen k Blackovi bola príroda štedrá. Avšak na rozdiel od Siriusa bol ešte... panic. Na to, či sa to niekedy zmení, už nemyslel. Pri práci zabúdal na všetko. Severus si prešiel rukou po plochom bruchu a prstami vošiel do riedkeho húštia na svojej hrudi. Nemal takú dokonalú telesnú konštrukciu ako Sirius, ale nebol škaredý. A aj zadok mal stále pevný a okrúhly.

Za tie roky sa naučil zmýšľať o Blackovi inak. Nie, že by ho prestal nenávidieť zo dňa na deň, to sa nedalo, ale naozaj mu odpustil. On nebol tým, koho tak neznášal. Za všetko však stále pripisoval vinu Potterovi. A najhoršie na tom bolo, že si to s ním nemohol vybaviť, pretože bol mŕtvy.

Siriusovi odpustil z časti aj preto, lebo si myslel, že naozaj zomiera. Keď bral každé nasledujúce ráno do rúk Denného Proroka, hltavo čítal každé správy, ale o Blackovej smrti v nich nič nebolo. Mohol si myslieť len jedno. Buď jeho smrť ministerstvo ututlalo, alebo ešte stále žil.

Skľučovala ho čudná stiesnenosť, že o ňom nemá žiadne správy. A zo dňa na deň to bolo horšie, až kým celý čarodejnícky i muklovský svet neobletela správa o úteku nebezpečného väzňa, Siriusa Blacka.

Severus tomu nemohol uveriť. Z novín naňho hľadela jeho strhaná tvár a nemý, zúfalý krik. Naozaj vyzeral ako šialenec. Severus celé tie roky nevedel, komu veriť. Nikdy by si však nemyslel, že by bol Sirius schopný niečoho takého, ako bola zrada najlepšieho priateľa a vražda toľkých nevinných.

A potom sa stretli.

Bolo to v škole. Black sa snažil dostať do chrabromilskej klubovne. Všade bolo plno dementorov a vládla tu ponurá atmosféra, ktorú okolo seba šírili tie strašné tvory. Za celý čas mu Black neposlal jediný riadok. Nezazlieval mu to, veď bol na úteku.

Možno za to mohla šťastná náhoda, že sa po tých rokoch na sklonku mája opäť stretli. Severus sledoval Remusa Lupina tunelom pod Zúrivou vŕbou. Vedel, že sa niečo deje, len nevedel čo. A rozhodne tomu hodlal prísť na koreň.

Black bol tam. A nebol sám. Bol tam aj Harry Potter, Weasley a Grangerová, ktorí všade a do všetkého strkali tie svoje nosy.

Hnevalo ho to, lebo mal svoj plán. Žiaľ, nevyšiel mu celkom tak ako očakával, pretože než stihol niečo spraviť, Potter ho omráčil, keď chcel Severus zajať a odovzdať Blacka do rúk spravodlivosti.

Pohľad plný bolesti, ktorý k nemu Black vyslal ho zasiahol s oveľa väčšou silou, akoby čakal. A potom prišlo v nestráženej chvíli to Potterove omračujúce kúzlo, vďaka ktorému zabudol na celý svet, lebo ho odrovnalo.

Upadol do bezvedomia. Nevedel, čo sa dialo potom, no keď sa prebral, našiel sa v Škriekajúcej búde sám. Utekal späť s úmyslom zastaviť ich, ale neprišiel vhod. Remus Lupin sa práve menil za splnu na vlkolaka a Sirius sa ho snažil držať preč od detí.

Severus civel ako sa potom sám premenil na psa a spolu s vlkolakom zmizol v lese. Stŕpol, keď sa ozvalo jeho zavytie a oblial ho studený pot. Vedel, že je zranený. Navzdory všetkému sa vydal za nimi s prútikom pripraveným v ruke. Bežal za Potterom, nechajúc Grangerovú a Weasleyho pri vŕbe. Keď ich konečne našiel, ležali pri jazere. Obaja nehybný. Jazero bolo zamrznuté a vo vzduchu okolo nich krúžili desiatky dementorov.

Ponáhľal sa, ale aj tak sa bál, že príde neskoro. Zaklial, keď sa nemotorne potkol o koreň stromu trčiaci zo zeme a padol na kolená. Len čo sa pozbieral na nohy a vzhliadol k nim, uvidel Blacka zomierať. To jagavé zrnko nemohlo byť nič iné ako jeho duša.

Z Blacka unikali posledné zvyšky života. Nezaváhal. Načiahol ruku a už mu z pier splývalo kúzlo na vyvolanie patronusa, keď v tom okolo neho prebehol iný. Silný a krásne žiariaci, odháňajúci všetkých tých lačných dementorov do bezpečnej vzdialenosti od dvoch zrútených tiel.

Dementori sa stratili, ale ani Potter, ani Black sa nehýbali. Pochopil, že potrebujú pomoc. Ohúrený vstal a ponáhľal sa k nim. Vyčaroval pár nosidiel. Opatrne na ne premiestnil Siriusa i Harryho a vrátil sa k vŕbe po Grangerovú a Weasleyho.

Len čo sa Sirius prebral a madam Pomfreyová ako-tak ošetrila jeho zranenia, zavreli ho do veže, kde mal počkať na aurorov. Vedel, že je odsúdený na smrť bozkom dementorov, ale neplánoval ho tam nechať, aby ho mohli zabiť. To by nebol dopustil, hoc sa mu tým sám vyhrážal. Stále sa nemohol zmieriť s myšlienkou, že on... a Black... že by mohli...

Nechcel na to ani myslieť. Lenže prišiel neskoro. Chcel sa stať hrdinom a stal sa porazeným. Sirius Black znova ušiel.

~*~*~*~

Severus dlho váhal, ale napokon to spravil. Nemal čo stratiť a okrem toho, možnosť, že sova nájde Blacka bola viac ako nemožná. Sadol si za stôl, vzal brko do ruky a namáčal ho v čiernom atramente. Avšak kým skutočne dopísal list do konca tak, aby mu vyhovoval, vyničil pár pergamenov papiera, ktoré sa teraz váľali na zemi okolo jeho stola ako veľké snehové gule.

Sirius jeho list dostal. Sova ho síce pár dní hľadala, ale našla ho. Skrývali sa v jednej jaskyni spolu s Hrdozobcom. Sirius sa mylne domnieval, že to mu píše Harry, lebo na obálke bola jeho prezývka. Avšak, aký bol prekvapený, keď zistil, že list nie je od neho. Sadol si na zem a nohy skrčil pod seba.

„Tichošľapovi!

Ani neviem, ako mám začať, takže začnem tým, že som rád, že sa Ti podarilo utiecť. Chcem, aby si vedel, že som Ťa nechcel vydať do rúk dementorom. Tvoj krstný syn ma predbehol a pomohol Ti skôr. Aj tak dobre. Chcem Ti oznámiť, že Albus dáva tajne ministerstvu falošné správy o Tvojom pobyte na rôznych miestach. Ak nemáš kde bývať, poznám jednu opustenú chatrč v Cumbrianských horách. Môžeš sa tam ukryť. Vlastne tam môžeš byť tak dlho, ako len chceš. Nemusíš sa obávať, nemám v pláne udať Ťa. Chatrč je pod Fideliom a heslo je... Lily.

S. S.

P. S.: Dávaj na seba pozor."

Sirius si list čítal znova a znova. Nemohol uveriť, že mu Snape píše. Zažil nefalšovaný šok.

Vstal a postavil sa k vchodu do jaskyne. Vonku fúkal studený vietor napriek tomu, že bol júl. Celý týždeň premýšľal o jeho návrhu, kým ho nakoniec prijal. Aj tak nemal kam ísť a spať na kameňoch nebolo práve príjemné.

Keď doleteli k malému drevenému zrubu učupenému hlboko v horách, chvíľu pred ním zadumane postával a ukrytý v tieňoch lesa čakal, kým sa nezotmie. Až potom sa odhodlal vyjsť, prelomil ochranu domu a vošiel dnu.

Neuniklo mu, že tam bolo pomerne čisto. K dispozícii mal aj čisté šatstvo - ako inak, naukladané v pekných kôpkach na sebe - v kúpeľmi holiace potreby i zopár elixírov s masťami, v kuchyni dokonca aj celkom slušné zásoby jedla.

V bruchu mu nepríjemne zaškvŕkalo. Hrdozobca uviazal v priestrannej kôlni, ktorá stála hneď vedľa domu.

Len čo sa rýchlo okúpal, pripravil si niečo pod zub. Zrubom sa tiahla vôňa opekanej slaninky a vajíčok, ktoré zajedal chlebom. Také niečo už dlho nemal v ústach. Tejto noci sa prvý raz po dlhom čase mohol spať znova ako človek a len čo sa ráno prebudil, spomenul si na Severusa.

Mal by sa mu aspoň poďakovať. Tentoraz sa fakt prekonal, i keď si nebol jeho pohnútkami istý. Z nepotrebných vecí si vyčaroval pár pergamenov, brká a atrament a ešte v ten deň mu napísal.

„Severus,

ďakujem Ti. Nikdy by som si nebol myslel, že pre mňa budeš schopný niečo také urobiť. Opäť som sa raz mýlil. Verím Ti a dúfam, že sa v Tebe nesklamem. To by som skôr zomrel.

Tichošľap.

P. S.: Vieš, na čo som myslel celé tie dlhé noci a úmorné dni vo väzení? Na Teba. Len to ma držalo pri živote. Myšlienka na Teba bola mojou živou vodou."

Severus si správu prečítal rýchlo. Horel nedočkavosťou, len aby si ju otvoril. Dokonca odišiel od raňajok a spod dohľadu Dumbledora, ktorý naň spýtavo zazeral, akoby mohol niečo vedieť. Ešte v ten večer Blackovi napochytro odpísal.

„Tichošľap,

nebudem Ti donekonečna opakovať, že ja nie som ako Ty! Pochop to už konečne! Dúfam, že dom spĺňa kritériá. Nie je to luxusný apartmán, ale myslím, že by Ti mal vyhovovať.

S. S."

Sirius sa však nudil a tak jedinou zábavou okrem lovu fretiek pre Hrdozobca, občas králikov, rýb a poľných prepelíc pre seba sa zabával vymýšľaním básní, ktoré si zapisoval na pergamen.

Severus sa ani nečudoval, keď dostal od neho ďalší z listov. Vlastne ich... očakával.

„Sev,

ďakujem, dom mi vyhovuje. Nie je to žiaden päťhviezdičkový hotel, ale ja nie som náročný. Niečo som pre Teba napísal. Znova.

Keď sledujem ten čas, čo ráta zvon,

a hrdý deň, čo do tmy noci klesá,

a fialku, čo kvitne pred mrazom,

a čierny vlas, čo postrieborňuje sa,

keď vidím strom, čo holou kostrou je len -

a v lete býval baldachýnom stád -

a v snopoch poviazanú letnú zeleň

na márach brady strnísk otŕčať,

pýtam sa tvojej krásy, či si raz

aj na nej čas tak zhubne zavyčíňa,

keď sa tak seba zrieka každá z krás

a zomiera, kým rodí sa zas iná.

Niet proti kose Času obrany.

Láska nás však isto zachráni.

T."

Severus nevedel, či sa má smiať, či plakať. Jednoznačne však zúril. Znova si teda sadol za svoj pracovný stôl, vytiahol čistý hárok pergamenu a namočil konček brka v kalamári.

„Tichošľap,

skutočne mi nie je príjemné dostávať takúto korešpondenciu. Jednak je to nevkusné a potom je to smiešne! Spamätaj sa! Koľko krát Ti mám opakovať, že ja nie som na chlapov?!

Dúfam však, že dodržiavaš moje rady a neukazuješ sa na verejnosti. Je to nebezpečné. Prídem o týždeň. Donesiem nejaké zásoby. Bol by som však rád, keby sme sa... nestretli.

S. S."

Sirius si list prečítal a odložil ho k ostatným na kôpku pod vankúš. Zhasol sviecu a zavrel oči, pretočiac sa na bok. Myslel naňho čím ďalej, tým viac. Bol ním celkom posadnutý. Miloval ho. To, že ho prosil o iný druh korešpondencie, nebral do úvahy. Nemohol zastaviť svoje city, nemohol ich ovládať. Nemohol prosto povedať svojmu srdcu -Dosť! On si tvoju lásku nezaslúži!

Nie. Namiesto toho sa mu ju snažil dokazovať. A dúfal, že ho časom možno azda presvedčí, aby sa stali aspoň priateľmi. Už aj to, čo bolo medzi nimi teraz, bol veľký pokrok, v ktorý ani nedúfal.

Severusovi prišiel o dva dni ďalší list. Teraz v ňom bola len báseň.

„Severusovi!

Mosadz aj kameň, zem aj oceán

smrť majú istú, vždy ich porazila.

Kde potom krása proti skaze zbraň

má zobrať, keď je v kvete len jej sila?

Ako má odolať ten medový

dych leta Času, jeho obliehaniu,

keď paľba dní vie zrúcať budovy

aj hory, vtrhne cez železnú bránu?

Čas - truhla. Desím sa tej predstavy.

Pred truhlou času kam skryť jeho klenot?

A jeho cval čia ruka zastaví?

Kto kráse milosť dá na prahu temnôt?

Nik. Len môj atrament, keď láskou sladkou

zázračne bude žiariť z čiernych riadkov.

T."

Severus nevedel, čo si počať, keď Siriusovi nedochádzalo a rozumné dohováranie nerešpektoval. Ale aj tak sa rozhodol doniesť mu pár vecí. Niečo na oblečenie a nejaké zásoby jedla. Premiestnil sa do vrchov neďaleko chalupy. Bez väčších problémov odstránil ochranné kúzla a vošiel dnu. Sirius tam nebol, čo bolo potešujúce. Tak predsa rešpektoval aspoň nejaké jeho prianie. Avšak, skôr ako sa stihol otočiť, dvere chalupy sa otvorili a na ich prahu zastal Sirius Black.

„Žiadal som ťa, aby sme sa nestretli," prehovoril potichu, kým vybaľoval obsah batoha.

„Lenže ja som ťa túžil vidieť," riekol Sirius skoro šeptom, na čo sa Severus otočil. Videl ho opierať sa rozpaženými rukami o veraje dverí. Bol do pol pása nahý.

Jeho tmavé oči skĺzli po Blackových mokrých dlhých vlasoch, cez potetovanú hruď k pásu, kde sa tmavé chĺpky strácali za pásom nohavíc.

„Doniesol som ti čisté veci a niečo pod zub," zamrmlal a chystal sa na odchod.

„Takže sa nezdržíš?" opýtal sa Sirius skleslo. Neuniklo mu to.

„Nie, nemôžem. Mám svoje povinnosti," riekol a čakal, kým mu uhne odo dvier a pustí ho.

Lenže Sirius urobil niečo iné. A neočakávané. Jediným krokom preklenul vzdialenosť, ktorá ich od seba delila a jeho ústa sa prisali na Severusove pery. Ten bol taký šokovaný, že sám nevedel, čo robí. Chcel ho od seba odtlačiť, ale vnímal ako mu Siriusov jazyk kĺže po perách v snahe prebiť sa dovnútra. Keby nechcel zvolať, aby sa ovládal a prestal, možno by sa mu to ani nepodarilo.

Lenže on to urobil. Severus zatvoril oči a zrazu nevnímal nič iné, len chuť Siriusových horúcich pier. Jeho jazyk skúmal jeho ústa, pohládzal ho, hral sa s jeho jazykom, vťahoval si ho do úst a jemne ho sal. Severus nikdy nič podobné nezažil. Ani si neuvedomil, že ho objíma a tisne k sebe. Do nosa mu udierala vôňa Siriusovej pokožky a on sa jej nevedel nasýtiť.

Prebral sa vo chvíli, keď Sirius uchopil do dlaní jeho zadok a pritlačil ho tak na svoje vzrušené slabiny. Vtedy ho Severus konečne od seba odtlačil a vrazil mu päsťou do brady. Hneď na to odtiaľ ušiel. Ani sa neobzrel späť.

~*~*~*~

Keď bol znova v bezpečí svojej pracovne, stále dýchal prerývane a celú situáciu si premietal dookola asi už po stý raz. Nemohol uveriť tomu, čo cítil...

Čo sa s ním dialo? Vari bol naozaj... ako on?

Samotný Siriusov bozk ho vzrušil. A on nevedel, čo si má počať. Všetko bolo pre neho také nové a nepoznané. Bál sa. Čo ak sa niekto dozvie, že sa mu to naozaj páči? Čo ak sa niekto dozvie, že sa mu páči Black?

„Pre Merlina!" vzdychol a žuchol sa do kresla. Jeho zrak padol na vyduté nohavice. Vzrušenie však neochabovalo, ale vracalo sa v plnej sile, pri spomienke na polonahého Siriusa, ktorému sa na pokožke perlili drobné kvapky vody.

Severus vyriešil situáciu po svojom. Prestal mu písať a už ho nenavštívil. Všetko, čo si myslel, že by mohol potrebovať mu posielal svojou sovou.

No i teraz zasiahol osud. Stalo sa tak v tú noc, keď sa hral veľký metlobalový turnaj. Obrovský štadión, kopa pozvaných, dva najlepšie metlobalové družstvá. Severus mal celý večer neurčitý, zvláštny pocit, že sa niečo stane. Aj on bol na zápase, nenechal by si ho ujsť ani za svet. Ale nevedel, ako sa o ňom dozvedel Sirius.

Zdalo sa mu, že ho zbadal, keď vychádzal z tribúny a premkla ho nepríjemná predtucha. Neváhal a vybral sa za ním. Na oblohe sa zrazu objavilo smrťožrútske znamenie a odvšadiaľ sa ozývali výkriky hrôzy. V tej trme vrme, ktorá nastala sa mu Black stratil.

Severus blúdil lesom, až kým nezačul tlmený rozhovor. Potom sa zablyslo zelené svetlo a ozvala sa strašná rana. Severus sa rozbehol a predieral sa pomedzi husté krovie, nevšímajúc si, že mu škriabe ruky i tvár.

Našiel ho.

„Sirius!" zvolal, hľadiac na jeho nehybné telo. Oproti nemu ležal ako tučniak vypasený Augustus Rookwood. Konečne sa mu pomstil.

Severus si Blackovi kľakol a skusmo mu priložil na krčnú tepnu, aby zistil, či žije. Žil.

Okamžite sa s ním premiestnil do domca. Ošetril ho a nechal ho vyspať. Rookwood ho síce zasiahol, ale nič vážne sa mu nestalo. Popálenina na ruke sa rýchlo zahojí.

Potom si sadol na stoličku v kuchyni a postavil pred seba fľašu Ohnivej whisky. Potreboval ju ako soľ. Nikdy nepil, ale teraz musel. Nevedel, čo so sebou, nevedel, čo s ním ani s celou tou situáciou. Napokon zaspal na stoličke s rukami zloženými pod hlavou.

Prebudil sa na to, že mu niekto berie fľašu z ruky. Sčervenenými očami zlostne zazrel na objekt svojho nemilého rozpoloženia, Siriusa.

„Si nezodpovedný!" okríkol ho a skúsil vstať. Nešlo mu to ťažko. Veľa toho vypiť nestihol.

„Ja viem, prepáč," hlesol Sirius tváriac sa previnilo.

„Ako si mi to mohol urobiť?!" pokračoval zmätene.

„Nechcel som, prepáč," Sirius sa znova ospravedlnil.

„Vraj si nechcel! Robil si to naschvál! Chcel si, aby som mal výčitky! Aby som sa musel cítiť previnilo a potom si ma donútil, aby som sa o teba musel báť! Ale prečo si chcel, aby som po tebe aj túžil?! Prečo si ma nechal samého?!"

Sirius mu stál pri boku a pomaly mu dochádzalo, čo mu Severus práve povedal.

„Buď prekliaty!" zreval Severus a chcel to zopakovať. „Buď pre..."

Sirius si ho však pritiahol k sebe a zamkol jeho ústa v ohnivom bozku. Aj tak po tom túžil od chvíle, čo ho uvidel na tom štadióne. Keď ho Severus od seba odtlačil, podvolil sa. Avšak ten naňho len chvíľu skúmavo hľadel, dotýkajúc sa rukami jeho tváre, krku, pliec, akoby stále nemohol uveriť tomu, že ho Sirius objíma.

Prstom mu prešiel po spodnej pere, ktorá sa pod jeho dotykom zachvela a naklonil k nemu svoju tvár. Svojím ohnutým nosom sa obtrel o ten jeho rovný, taký aristokraticky dokonalý a pobozkal ho. Pomaly, vychutnávajúc si ten bozk všetkými zmyslami. Bol to on, kto prenikol jazykom medzi Siriusove pery a vtiahol ho do vášnivého tanca. Na chrbte pocítil jemný tlak jeho rúk, ktoré ho hladili, prechádzajúc mu od pliec až k zadku. Sirius hlasno zastonal, keď mu Severus jazykom skĺzol po brade a krku, a vnoril mu ho do ucha, nežne ho uhryznúc do lalôčika.

„Sirius... ja... chcem ťa... tak veľmi," šepkal pomedzi bozky, keď mu zobliekal tričko.

„Si si istý?" opýtal sa chrapľavo a vzal mu tvár do dlaní. „Pretože ak nie, zas to budem len ja, kto bude mať zlomené srdce."

„Som... už dlho som..." riekol konečne si priznajúc a nechal sa znovu vtiahnuť do nového bozku, ktorý bol ešte vášnivejší ako ten predošlý.

Sirius prebral vedenie. Rozopol mu košeľu, pretože sa ho musel dotýkať. Musel cítiť pod rukami horúčosť jeho pokožky.  Severus mu vnoril prsty do dlhých vlasov a pritláčal si jeho hlavu ešte bližšie, keď mu Sirius jazykom dráždil bradavku. Stuhla ako maličká hrudka a on ju vzal do úst a cmúľal, sal a hryzkal ju. Rovnakú pozornosť venoval aj druhej bradavke, zatiaľ čo jeho ruky blúdili po jeho štíhlych bokoch a láskali jeho pevný zadok.

Sirius podrobne mapoval to krásne, neprebádané územie Severusovho tela a vychutnával si každučký jeden dotyk. Tak veľmi po tom túžil a tak dlho, že sa mu zdalo, akoby sníval svoj sen a nie prežíval skutočnosť. No dialo sa to. Severus ho kŕčovito zvieral, akoby sa bál, že sa mu rozplynie v náručí, stonal, keď ho dráždil a oplácal mu jeho láskanie tak nesmelo, až ho to väčšmi vzrušovalo. Keď znova vstal, aby ho pobozkal, Severus sa podvolil. Z úst sa mu vydral ston, keď Sirius pohladil predok jeho vydutých nohavíc a pomyslel si, že by nebolo zlé, keby ho konečne vyzliekol. Lenže ten akoby mu čítal myšlienky. Rozopol mu gombík, stiahol zips a jediným pohybom mu zobliekol nohavice spolu s boxerkami. Severus tam stál celkom nahý so vztýčeným údom a v tvári sa mu objavil jemný rumenec. Nikto nikdy ho takto nevidel.

„Si nádherný," šepol zasnene Sirius. „Presne ako vtedy, keď som ťa videl pri jazere prvý raz."

Severus sa zatváril prekvapene, ale Sirius mu nedoprial čas premýšľať. Znova ho bozkával a jeho ruka objala jeho stoporený penis. Jemne ho hladil po celej jeho obrovskej dĺžke a Severus ticho stonal, pohupujúc bokmi. Sirius si pred neho kľakol a jazykom ochutnal jeho tmavofialový žaluď. Severus si zahryzol do pery a nechtami sa zaryl do jeho pliec. Z otvoru na špičke penisu vytiekla kvapka sekrétu. Sirius sa jej dotkol svojim jazykom a vzápätí si ho vzal do úst, jemne ho obopnúc perami a sajúc jeho sladký nektár. Spravil to párkrát a jeho ústa znova vystriedala ruka. Pomalšie tempo striedalo rýchle a potom ruku znova nahradili ústa.

Sirius cítil v puse jeho tvrdý úd a prial si, aby sa mohli divoko pomilovať. No vedel, že musí byť ohľaduplný. Bolo na ňom, aby sa ovládal a aby Severusa zaučil do tajov milovania. On sám bol tvrdý ako skala a nevedel sa dočkať, kedy sa naplní jeho túžba.

„Otoč sa," poprosil Severusa. „Chyť sa stola a roztiahni nohy."

Severus poslúchol. Kým to spravil, Sirius si na ruku naniesol lubrikant a natrel si ním penis po celej dĺžke. Mazľavým prstom vnikol medzi jeho zovreté polky.

„Uvoľni sa, Severus," šepol mu a keď pocítil, že tlak povolil, pohladil ukazováčikom jeho dierku a Severus sa zachvel.

„Nebude to bolieť, však?" opýtal sa šepky Severus a zadkom sa nedočkavo obtrel o jeho mohutný rozkrok.

„Možno trochu... budem sa snažiť, aby ťa to bolelo čo najmenej, sľubujem," zašepkal a vnikol prstom dnu.

Severus zaťal zuby. Nebolelo to tak, ako si myslel, ale bolo to zvláštne. Cítil ako Siriusov prst kĺže sem a tam, kým ho po chvíli znova nevybral. Tak veľmi si prial, aby to konečne spravil. Chvel sa túžbou, presne ako jeho penis. A Sirius mu vyhovel. Opatrne vnikal do toho najchutnejšieho zadočku, aký len kedy videl. Severus sa prehol v páse a uchopiac Siriusa zozadu za boky, tvrdo prirazil.

Bolelo to. Sirius ho zozadu objal, láskajúc mu ploché bruško i široký hrudník a šepkal mu upokojujúce slová. Zovrel mu pevne boky a až potom sa v ňom rozhýbal. Najprv opatrne a potom prirážal čoraz prudšie. Už sa nevedel ovládať. Severus stonal a zvíjal sa pod ním v slastných kŕčoch, rukou hladiac svoj vlastný úd.

Zrazu sa mu pred očami všetko rozplynulo. Jeho ruka zvlhla vo chvíli, keď malú miestnosť preťal Siriusov chrapľavý výkrik. Vyvrcholenie k nim prišlo v spoločnej chvíli a vynieslo ich do výšav. Pocítil, ako sa doňho vylieva jeho šťava a jeho úd ochabuje. Stále ho však objímal a bozkával na šiju, hladil a láskal, akoby stále nechcel skončiť, akoby sa ho stále nevedel nasýtiť.  Akoby ho skutočne miloval.

V tú noc ostal s ním. Ľahol si s ním do postele a ešte dlho sa maznali. Severus zistil, že dokáže Siriusa veľmi ľahko vzrušiť a rád nachádzal na jeho tele citlivé mieste, ktoré s ešte väčšou obľubou dráždil. Keď sa potom milovali znova, tentoraz Sirius kľačal na kolenách v posteli a Severus bol za ním.

Nikdy nič také nezažil. Bolo to neopísateľné. Rovnako ako pocit, keď v noci zaspával v jeho náručí. Celkom nahý. A vôbec mu to neprekážalo. Cítil sa tak skvelo, že si musel v duchu nadávať do idiotov, že nezistil, čo k Siriusovi cítil, už dávno.

„Niečo som pre teba napísal," šepol z polospánku a Sirius ticho zamrmlal. Avšak chytil ho za ruku a preplietol si s ním prsty. Severus vedel, že ešte nespí. Nadýchol sa a začal potichu recitovať.

„Ako zlý herec, ktorý na scéne

zabudne text, keď príde naňho tréma,

či zúrivec, čo výbuch preženie,

a zrazu zistí, že hlas v hrdle nemá,

tak i ja, plachý, zrazu nemám viet

a neviem lásku nahlas nazvať menom,

zdá sa, že lásky vôbec vo mne niet -

a klesá pod ňou ako pod bremenom.

Nech oči za mňa všetko povedia,

vyslovia bez slov, čo je v srdci nové.

Veď hoci oči vravieť nevedia,

jazyk to nikdy lepšie nevypovie.

Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky!

Očami počuť - to je múdrosť lásky!"

„Severus?" ozvalo sa mu za chrbtom a jeho pošteklil milencov teplý dych.

„Áno?"

„Milujem ťa," riekol ticho a pritúlil sa k nemu ešte bližšie. Severus neodpovedal. Zato sa však usmial. Vedel, že teraz má oveľa viac, ako kedy si mohol priať.

 ~*~*~*~

Ich šťastie netrvalo dlho.

Sirius napriek jeho varovaniam zostal tým nezodpovedným a bláznivým chlapom, ktorý rád riskoval. A to isté urobil i pre svoje krstňa. To sa mu stalo osudným. V bitke na ministerstve ho zasiahla smrtiaca kliatba Bellatrix a on prepadol cez Oblúk stratiac sa navždy.

Severus kľačal pri jeho hrobe a civel na strieborné litery jeho mena. Z oka sa mu vykotúľala slza.

„Sľúbil si, že ma nikdy neopustíš a spravil si to!" vyčítal chladnému kameňu, rukou kmášuc hustú trávu. Hlas sa mu zasekol v hrdle. Nikdy ho tak veľmi nebolelo srdce ako vtedy, keď mu oznámili, čo sa stalo.

Potom sa však trpko usmial cez slzy a zahľadel sa na bledý mesiac v splne.

„Vieš čo, láska moja? Onedlho sa stretneme. Aj môj čas sa napĺňa, cítim to. A potom nás už nič nerozdelí."

Mal pravdu.

Zomrel o necelé dva roky neskôr, ale splnil to, čo mu sľúbil. Harry Potter, Siriusove krstňa sa o ňom dozvedelo celú pravdu a on mu pomohol zvíťaziť nad Temným pánom.

Teraz mohli ich duše odpočívať v pokoji.

Koniec

jezibabaxx1.gif
jezibabaxx2.gif
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one