Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!
DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)

6. kapitola

Starostlivý Draco

 

Draco Malfoy stál vedľa pri Harryho posteli a nevedel, či je viac frustrovaný, nahnevaný, či zúfalý. Uvedomoval si, že by mal pociťovať k Potterovi i vďačnosť a kdesi v tmavých a neprístupných zákutiach jeho srdca tam kdesi sa naozaj takýto pocit prebral k životu v momente, keď pochopil, čo Potter spravil. Lenže teraz si nevedel rady. Nevedel, čo by mal spraviť a ako to správne spraviť. Nikdy v živote sa o nikoho a nič nestaral. Odrazu bol akýmsi blbým riadením osudu tu, v tomto dome, kde sa Potter správal čudne, nechával za sebou po dome vlastné, krvavé škvrny a bil sa s vlkolakmi kvôli nemu. Merlin, ako sa také čosi mohlo vôbec prihodiť?

Zo zamyslenia ho prebralo Potterove zastonanie. Zamračene si všimol, že jeho zranený bok zrejme stále krváca, lebo škvrna na jeho bielej košeli za zase o niečo zväčšila. Mal naozaj šťastie, že mu nebývalo z krvi zle. Keby sa sklátil niekde vedľa neho, zrejme by bol ten mizerný – do problémov sa dostávajúci chlap isto mŕtvy. Prežil Voldemorta, ale zabilo by ho vykrvácania po bitke s vlkolakom.

Draco k nemu natiahol ruky a šikovne mu rozopol košeľu. Zachvel sa pri pohľade na jeho dobité, doškriabané telo, posiate tvoriacimi sa modrinami. Zahryzol si do spodnej pery, zistiac ako znervóznel. Rana na boku bola veľmi škaredá. Našťastie to nebolo uhryznutie, inak sa mohla jeho krv kontaminovať a z Pottera by bol nie vlk, ale vlkolak. Ale aj tak bol ten škrabanec rozsiahli a hlboký. Jasne mohol rozoznať tri dlhé stopy, ktoré zanechali vlkolakove pazúry na jeho tele. Draco siahol znova po jeho prútiku a skúšal si spomenúť na čo najúčinnejšie hojivé kúzlo. Namieril ním na Potterov bok a zamrmlúc ho sledoval, či to zaberie. Vydýchol si úľavou, keď ho prútik i teraz poslúchol a naozaj zastavil krvácanie.

Spokojne sa uškrnul, uvažujúc, čo ďalej. Rozhodol sa, že najlepšie bude zbaviť ho oblečenia. Preto ho vyzul a znova sa presunul na druhý koniec postele, aby mu mohol zobliecť už rozopnutú košeľu. Nešlo mu to práve najlepšie, pretože ako sa zdalo, košeľa nechcela poľahky opustiť Potterove telo. Draco si až teraz všimol, že jeho hruď je širšia, vôbec nie vyziabnutá ako by predpokladal. Jeho mocné plecia, šľachovité ramená obalené svalmi, štíhle, ploché brucho a jemné, tmavé chĺpky na hrudi, ktorej dominovali tmavoružové bradavky, to všetko robilo z Pottera muža, nie chlapca, ktorého poznal kedysi. Zaváhal, keď sa dostal k pracke na opasku a s tlmeným zavrčaním ju predsa len rozopol, stiahnuc mu nohavice cez štíhle boky, svalnaté stehná a ... Draco zahrešil, preklínajúc v duchu všetko a všetkých, ktorí mohli za to, že sa ocitol v tomto dome, v tejto situácii. Jeho úloha sa však ešte neskončila. Potreboval Pottera aspoň trochu umyť a zbaviť krvavých šmúh, ktorými bolo jeho telo posiate viac ako dosť. Zastonal, ale keďže si neustále pripomínal, že sa Potter ocitol v tejto situácii len kvôli nemu, lebo ho chránil, prekonal sa. Veď napokon, i tak to robil kvôli sebe. Nechcel ísť do Azkabanu. Za obvinenie z Potterovej vraždy. To bolo samozrejmosť. Veď kto by chcel hniť v špinavej, stuchnutej kobke, kde sa darí najviac ak prievanu a dementorom, kde je vaším najlepším priateľom myšlienka na skorú smrť? Striasol sa. Znova sa načiahol za prútikom, namieriac ho na Pottera, skúsiac ho očistiť kúzlom, no prútik znova štrajkoval.

„Do frasa aj s tým nepodareným drevom!“ zamrmlal polohlasne. „Môžem byť zrejme rád, že sa mi podarilo zneškodniť toho vlkolaka.“

„Teda ... doraziť,“ pomyslel si zazerajúc na muža ležiaceho v posteli. S ďalšou nadávkou odkráčal do kúpeľne, aby odtiaľ zobral misu, naplnil ju vlažnou vodou, zobral si uterák a vrátil sa späť do Potterovej izby, aby ho aspoň ako tak poutieral.

Jeho pohyby boli plynulé, pomalé a precízne. Dal si záležať na tom, aby to spravil čo najlepšie. Sledoval vlastnú ruku, ktorá kĺzala po zlatohnedej pokožke odstraňujúc zaschnutú krv. Hm, všimol si, že je Potter opálený. Zdalo sa mu, že oproti jeho pokožke žiari tá jeho nezdravo bledo. Iste, už ho stihlo trocha priškvariť, keď pracoval zoblečený do pol pása na slnku v záhrade, no nebolo to také ... ako by chcel, aby to bolo. Tak trochu mu závidel. Ani sám si neuvedomoval, že sa mračí čím ďalej, tým viac, keď zaschnutá krv, ktorú zmýval odkrývala jazvy na jeho hrudi. Niektoré menšie, iné zasa väčšie. Nebolo ich veľa, ale predsa. Premýšľal, či k nim prišiel pri všetkých tých stretnutiach s Voldemortom, alebo či niektoré získal i pri Metlobale. Uškrnul sa, skoro sa zasmejúc nahlas, keď si spomenul ako skončil skoro po každom zápase v nemocničnom krídle. Na to bol Potter vždy expert.

Stuhol, keď Harry znova zastonal. Ale nebolo to kvôli tomu, že zastonal, bolo to kvôli tomu, že ho volal.

„Draco,“ vydralo sa z jeho úst sotva počuteľne a on bol príliš blízko, aby to prepočul.

„Som tu. Som v poriadku. Aj ty budeš.“ Zamračil sa ešte viac. Ani netušil, prečo ho o tom potreboval uistiť. V duchu zaklial znova a ešte raz, keď si uvedomil, že príprava večere ostáva znova len na ňom. Merlin, ako len neznášal varenie! Znova však namočil handru do ružovkastej vody, sfarbenej krvou a pretočil Harryho na bok, aby skontroloval ako je na tom jeho chrbát. Našťastie bol v poriadku. Znova ho nechal ľahnúť si na chrbát a s čudným pocitom zadosťučinenia a spokojnosti cez neho pretiahol prikrývku. Keď si uvedomil, ako sa kochá pohľadom na jeho telo, začervenal sa tak, že aj červený lampión by bol proti nemu len slabou náhradou. Avšak to ho nedonútilo neprísť ho skontrolovať potom, čo bol vyliať špinavú vodu.

***

Harry sa prebral až večer na to, že ním niekto trasie. Nespokojne zavrčal. Bol taký unavený a niekto ho budil zo spánku. Bolo to nespravodlivé. Lenže, čo bolo v jeho živote také dokonalé? Zhola nič.

„Dočerta Potter, tak sa už preber!“ začul nahnevane vrčať Malfoya. „No sláva!“ odfrkol znova, keď zaklipkal očami.

„Čo... čo sa stalo? Čo tu robíš?“ opýtal sa slabým hlasom. V hrdle mal neskutočne sucho. Načiahol sa k stolíku po svoje okuliare, ale Malfoy ho predbehol a sám mu ich založil. Harry bol z toho v rozpakoch.

„Nespomínaš si?“ zamračil sa Malfoy, ktorého tvár teraz videl veľmi jasne. „Jeden divý vlkolak, ešte divší, obrovský vlk a ja, vydaný im napospas, bez prútika.“ Snažil sa vykresliť čo najvernejšie situáciu. Samozrejme, veľmi svojsky.

Harry sa však stále naňho čudne pozeral a Draco zmĺkol, stiahnuc pery do tenkej linky. „Toto som asi prehnal,“ pomyslel si, netušiac, že sa červená znova.

„Vlkolak?“ zamrmlal Harry neprítomne a jeho myseľ sa pomaly rozjasňovala.

„Besný, divoký, skoro ma roztrhal v zuboch a ja som sa mohol brániť len sprostým rýľom, lebo tí ministerskí idioti mi zhabali prútik!“

Harry stále nič nepovedal. Zato naňho zízal a Draco si nebol istý prečo, no znervózňovalo ho to.

„Som rád, že sa ti nič nestalo,“ šepol Harry, civiac lačne na podnos s jedlom v jeho rukách. Aj v žalúdku mu zaškvŕkalo. Naozaj bol veľmi hladný. Zdalo sa mu, ako keby nejedol celé roky. Draco mu podnos zložil priamo na posteľ a otočil sa k stolíku, aby odtiaľ zobral ampulky elixíru.

„Uži to po jedle,“ prikázal mu a odkráčal preč, mysliac len na to, aby bol od toho bláznivého chrabromilčana čo najďalej. V dverách sa však zastavil a pozrel sa naňho. „Potter?“

Harry k nemu vzhliadol, dokonca prestal prežúvať. „Áno, Draco?“

Bolo zvláštne, ako mäkko vyslovil jeho meno. Žalúdok sa mu zachvel, akoby sa mu v ňom roztrepotal kŕdeľ motýľov. „Ďakujem,“ zamumlal nervózne a zmizol za dverami.

Len čo sa Harry dosýta najedol – a mimochodom, nebolo to vôbec zlé – užil elixíry a zaspal. Obzvlášť tvrdo. Preto nevedel, že Draco ho bol ešte raz skontrolovať a dokonca odpratal podnos s prázdnym tanierom.

Chvíľu len tak stál pri jeho posteli a jeho oči kĺzali po Potterovom nahom ramene a časti odkrytej hrude hore krkom a dlhšie sa zastavili na jeho tvári a jazve.

„Aké môže mať tajomstvá, dočerta!“ pomyslel si, keď sa otočil na päte, rozhodnutý opustiť miestnosť. Rozhodol sa však nechať špinavý riad napospas vlastnému osudu. Všetko čo spravil bolo, že ho nechal v drese a on sa celkom pokojne odobral do knižnice. Bola to jeho obľúbená miestnosť v celom dome. Dlho si prezeral kožené zväzky kníh, hľadajúc niečo, čo by ho naozaj zaujalo, kým nenatrafil na starú zbierku elixírov. „Elixíry všetkých druhov,“ stálo na jej starej, ošúchanej, čiernej väzbe. Zobral ju do ruky priam s posvätnou úctou. Elixíry. To jediné, na čom mu skutočne kedy záležalo. Jediné, čo kedy miloval. Ak sa to dalo nazvať takto vzletne. Tvár mu zastrel mrak melanchólie. Ako dlho už nijaký nepripravil? Od kedy bol tu?

„Asi tak nejako,“ pomyslel si zamračene. Sadol si za Potterov písací stôl a listoval knihu uvažujúc, či nemá ten zjazvenec v tomto sídle nejakú miestnosť na ich prípravu. Pokiaľ vedel, zatiaľ na žiadnu nenaďabil. Okrem toho, pripadalo mu to smiešne, dávať do kopy Pottera a elixíry. Bol v nich síce obstojný, ale v tomto vynikal viac on ako Potter. Ak nerátal tú malú, kučeravú vševedku Grangerovú. Oprel sa v kresle a zatvoriac knihu, pohladil ju rukou po jej obale, nežne ako svoju milenku. Zahľadel sa do plameňov ohňa v kozube a uvažoval, čím si vyplní voľné dni, keď sa priblíži zima. Aj tak boli ešte len v polovici septembra, takže tieto úvahy boli bez tak bezpredmetné. Podišiel k oknu vedúcemu do záhrady a spokojne si ju obzeral zaliatu mesačným svitom. Vyzerala omnoho lepšie ako keď sem prišiel. Veď bodaj by aj nie, keď ju upravil. Popravde, viac sa v nej párať ani nebolo potrebné. Okrem toho, po tom, čo sa prihodilo dnes poobede, nevedel, či sa odhodlá ešte niekedy vôbec vyjsť von.

„No, či chce, alebo nie, bude mi musieť pár vecí ozrejmiť,“ zašomral si popod nos a rukou si prehrabol plavé vlasy.

***

 Harry vstal skoro ráno. Bolo ešte len šesť hodín a on už sa tmolil po dome. Najprv sa osprchoval. Uvažoval, či by si nemal i oholiť, ale napokon sa na to vykašľal. Jeho spánok bol nepokojným. Nijako krajšie sa to nazvať nedalo. Stále uvažoval nad tým, čo sa prihodilo a bál sa, ako to mohlo skončiť, keby si nevšimol toho vlkolaka včas. Bol taký ľahkovážny, že nemal nastavené ani ochranné kúzla na pozemkoch. Len čo sa obliekol, vzal do ruky svoj prútik a rozhodne vyšiel von, zamieriac až k najzadnejšej časti záhrady, odriekavajúc cestou tam ochranné kúzla, všetky, na ktoré si len spomenul a pridal ešte i nejaké vlastné. Musel zabrániť tomu, aby sa to viac neopakovalo. Musel udržať Draca v bezpečí. Jedna vec bola, že útočili naňho, to by ešte pochopil. Ale prečo zaútočili za bieleho dňa na Draca, to si nevedel vysvetliť.

Len čo to dokončil, vrátil sa do domu, zamieriac priamo do kuchyne. Bol taký hladný, že by zjedol čokoľvek. Najprv sa však postaral o špinavý riad v dreze. Uškrnul sa, keď si spomenul na to, ako mu Draco zlostne vyhodil na oči, že nie je žiaden domáci škriatok a nebude mu robiť slúžku. Naproti tomu sa oňho včera postaral, čo by Harry rozhodne neočakával. Dokonca znova varil. Harry si uvedomil, že ak budú chcieť spolu vychádzať, mali by si stanoviť nejaké pravidlá, ktorých by sa dodržiavali, aby nedochádzalo k žiadnym nezhodám. Nechcel sa s ním hádať, no Draco bol občas taký nevyspytateľný a mĺkvi, že i taká hádka bola pre Harryho príjemne osviežujúca. Mal rád zvuk jeho hlasu, hoci bol často urážlivý. Mal rád strohý, občas meravý postoj jeho tela, keď si s niečím nevedel dať rady. Mal rád farbu jeho sivých očí, dokonca oceľovú, keď sa hneval. Páčil sa mu tvar jeho úst, jeho hrdé držanie tela, jeho ľahká chôdza, jeho plavé vlasy ... proste všetko. A o to všetko skoro včera prišiel. Ale na vine bolo to idiotské rozhodnutie Wizengamotu, dosiahnuť u Draca akési polepšenie tým, že mu ho zavesia na krk. Veď nespravil nič strašné. Nikoho nezabil. Len bránil zašlú česť ich rodiny.

Práve vtedy, keď uvažoval nad tým, že sa znova skúsi pozhovárať s ministrom, zaklopala na okno sova. Harry jej otvoril. Vedel, že je to jedna z tých ministerských, podľa malého odznaku, ktorý jej visel na šerpe okolo krku. Odmotal jej z nôžky list, keď ju k nemu poslušne natrčila a hneď odletela. Prečítal si ho. Bol od samotného ministra. Dnes poobede chcel prísť na návštevu. Bola to však skôr kontrola. Chcel vedieť ako si vedie Malfoy.

„Dobre,“ pomyslel si Harry. Keď teda príde, aspoň za ním nebude musieť chodiť. A skúsi s ním znova prebrať Malfoyov prípad.

harusikXX.png
dracousik.png
24.05.2013 11:48:45
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one