Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

31. kapitola

Prečo práve on?!

 

Obrázok Harry bol vypočutý ako svedok na pojednávaní s Borenom Westonom. Potom sa znova vytratil na chodbu, kde nechal malého Warrena pod láskavým dohľadom Kingsleyho sekretárky Savannah Burbageovej. Keď ho chlapča zbadalo, čosi zažvatľalo a natiahlo k nemu rúčky. Pekná, dlhonohá plavovláska sa naňho žiarivo usmiala a zopla ruky, zbožne sa dívajúc na Harryho, ktorý si od nej dieťa zobral.

„Bol si poslušný?“ opýtal sa chlapca, ale odvetila mu sekretárka.

„Je to malý anjelik, pán Potter.“ Hlas sa jej chvel vzrušením, oči žiarili ako dve hviezdy.

„Ďakujem, Savannah. Môžete sa vrátiť k svojej práci,“ povedal a žene povädli kútiky úst, ktoré si doteraz hoveli v blaženom úsmeve.

„Isteže, pán Potter,“ riekla, stále z neho nespúšťajúc oči a neodpustila si to, aby sa k nim nenaklonila a nepobozkala dieťa na vrch hlávky. Pritom sa obtrela prsiami o Harryho a vdýchla jeho úžasnú, mužskú vôňu. Nebola sama, ktorá si naňho z Ministerstva brúsila zuby. Veľmi dobre vedela, že po Potterovi pasie aj tá sprostá pyraňa Susane z účtovníctva a mohla vymenovať minimálne ďalších päť žien. No bol to začarovaný kruh. Potter nevenoval svoju pozornosť žiadnej z nich. Aj napriek tomu to bol najpohľadnejší muž v celom tomto komplexe.

Harry sa za ňou zamračene díval a uvažoval, či by nebolo načase, aby nejako šetrne zverejnil svoj vzťah k Dracovi. Otázkou bolo, či by s tým jeho priateľ súhlasil. Jemu už pokusy tunajších žien - dostať ho – liezli na nervy.

„Och, tie ženy,“ povzdychol si skrúšene a pozrel na Warrena, ktorý sa spokojne uškrnul a vo veselom úsmeve naňho vyceril svoje drobné zúbky.

„Ahoj, Harry,“ zavolal naňho od výťahov známy hlas, a keď Harry prekvapene vzhliadol, pozrel do usmievavej tváre svojej priateľky.

„Hermiona, čo tu robíš? Myslel som, že budeš ešte oddychovať,“ povedal a dovolil jej, aby ho objala a pobozkala na obe líca.

Hermiona neodpovedala okamžite. Vyzvedala, čie drží dieťa a pochybovačne naňho pozrela. „Stalo sa niečo, o čom neviem a mala by som?“ spýtala sa podozrievavo a v tvári chlapca hľadala akúkoľvek podobnosť s Harrym.

Ten sa iba pobavene zasmial. „Nehľadaj niečo, čo nie je,“ povedal. „Nie je môj. Je to malý Warren Weston. Čakám na koniec súdu, aby som ho mohol odovzdať jeho otcovi.“

„Och,“ poznamenala a zamračila sa. Spomienky na predošlé väznenie jej určite nepadli dobre, ale rýchlo ich zo seba striasla.

„Tak, čo tu robíš tak skoro?“ zopakoval svoju otázku a ona mykla plecami.

„Vieš, koľko sa mi nakopilo práce? Okrem toho, musím si zohnať novú asistentku,“ informovala ho a pozrela naňho s výčitkou. „Myslela som si, že sa u nás včera zastavíš. Keď si nechodil, Ron navrhol, aby sme sa premiestnili do Brlohu.“

„Dúfam, že ste aspoň počkali na Charlieho,“ podotkol a ona prikývla.

„Iste. Prišla k nám celá eskorta. Charlie sa dovalil s Billom a Georgeom. Nikto nám nevedel povedať, kde si tak dlho,“ riekla Hermiona prísne naňho pozrúc. „Však si znova nejako bezhlavo neriskoval?!“

„Hermy, x-krát som ti vravel, že to patrí k riziku povolania, nie?“ odvetil príkro, nespokojný s tým, že ho karhá, akoby bol malým dieťaťom, ktorý si bez dozoru nesmie odskočiť ani na záchod.

„No dobre, dobre, prepáč. Nechcela som zapárať, ale vieš, že sa o teba bojím zakaždým, keď ideš do nejakej akcie,“ ospravedlňovala sa.

„Už sa nebudeš musieť strachovať,“ povedal a vytiahol z vrecka nohavíc vreckovku, aby mohol utrieť Warrenovi zaslintané ústočká. Zdalo sa mu, že žvatlanie pästičky je jeho obľúbená činnosť.

„A to si ako myslel, Harry?“ zháčila sa. Kam tým mieri? pomyslela si v duchu.

„Vzdal som sa svojho miesta vedúceho aurora,“ ozrejmil svoje rozhodnutie.

K vysvetleniu sa už nedostal, lebo dvere súdnej siene sa otvorili a Boren Weston vyšiel von. Rozsudok súdu znel: Nevinný!

Hermiona sa ospravedlnila a vzdialila sa preč, pričom jej Harry sľúbil, že za ňou príde do jej kancelárie. Potom venoval svoju pozornosť len Borenovi, ktorý stál na chodbe celkom rozpačito a vyzeral stratene, nielen vo svojich myšlienkach, ktoré sa mu zjavne pri pohľade na dieťa preháňali hlavou...

„Boren, toto je váš syn,“ povedal Harry s úsmevom, keď vstal a predstavil mu jeho potomka.

Vysoký, plecnatý, i keď pochudnutý muž akoby stratil reč. Dnes vyzeral inak. Bol slušne oblečený a očividne i okúpaný. Dlhé vlasy, ktoré mu zdobili hlavu v nepekných, zlepených a mastných prameňoch mal o poznanie kratšie a čisté. Harry si všimol, že má hnedé oči, ktoré s nehou i so strachom hľadeli na malého chlapca.

„Je...“ hlesol priškrteným hlasom, „je zdravý? Prosím, povedzte mi, že som ho... že nie je... ako ja,“ vyriekol zlomeným hlasom.

„Nie, nie je vlkolakom. Je celkom v poriadku, pán Boren,“ uistil ho okamžite Harry a spomenul si na priateľa svojho otca, Remusa Lupina. Presne takýto výraz mal v očiach v čase, keď sa strachoval, či bude jeho dieťa zdravé, či mu nechtiac nedal geneticky do vienka vlastné prekliatie, s ktorým sa musel učiť žiť od svojich piatich rokov.

Zo súdnej siene sa rojili prítomní sudcovia, komisia, ostatní členovia, dokonca zapisovateľka, ale oni im nevenovali pozornosť. Harry odviedol muža bokom, k lavičke, kde predtým sedel.

„Viete, mal som priateľa. Bol to najlepší kamarát môjho otca a tiež bol vlkolakom. Mal rovnaké obavy ako teraz vy, keď jeho manželka otehotnela. Nikdy som nepoznal lepšieho človeka, ako bol Remus Lupin. Až doteraz, pán Boren. Viem, že ste sa obetovali kvôli bratovi, a keďže ste boli zaňho ochotný aj zomrieť, nikto nemá žiadne právo myslieť si o vás niečo zlé. Áno, iste, ste vlkolakom, ale nemôžete za to. Niekto vás nakazil, vy ste si to nevybral. Verím, že sa vo vás nemýlim. Postarajte sa o svojho syna. Môj krstný syn nemal také šťastie ako má Warren. On stratil oboch rodičov. Ale váš syn... ten má aspoň vás.“

Až vtedy Boren vystrel ruky a vzal si od Harryho svojho syna. „Synček,“ vydýchol, „Warren, och, synček...“ zavzlykal a túlil chlápätko k sebe, nežne ho objímajúc a bozkávajúc na vrch tmavovlasej hlávky.

Harry sa pousmial. Vedel, že pred sebou nemajú ľahkú cestu, ale veril, že to zvládnu.

„Máte kam ísť?“ opýtal sa ho a Boren k nemu vzhliadol s nevyslovenou otázkou v očiach. „Pýtam sa preto, lebo váš dom nie je práve v najlepšom stave. Teda... čo sa týka horného poschodia.“

„Neostanem tu,“ povedal Boren pokojne, nespúšťajúc oči z dieťaťa vo svojom náručí, ktoré k nemu naťahovalo ruky a drobnými rúčkami skúmalo jeho hranatú tvár. Bolo celkom pokojné, akoby vedelo, že je v bezpečí a muž, ktorý ho zviera teraz, patrí k nemu.

„Máte namierené niekam konkrétne?“

„Ten dom predám. Nič ma tu už nedrží. V Škótsku mám nevlastnú sestru. Je vdova a má malé dievčatko. Budem potrebovať jej pomoc, hlavne počas splnu... Veď viete. Dúfam, že mi pomôže. Ak nie, nájdem si iné riešenie.“

Harry siahol do vnútorného vrecka svojho habitu a vybral odtiaľ snehobielu vizitku. „Ak by ste čokoľvek potrebovali, neváhajte sa mi ozvať.“

Muž si od neho zobral vizitku a pozrel na ňu. „Ste vari samaritán, pán Potter?“

Harry sa uškrnul. „Moji priatelia by vám povedali, že to mám prosto v povahe a tá je... nenapraviteľná.“

Boren prikývol, s pobaveným úsmevom na perách. „Ďakujem vám za všetko. Možno sa niekedy stretneme, pán Potter. Dovidenia.“

„Dovidenia, pán Weston.“ Harry sa díval za odchádzajúcim mužom a jeho synom, keď mu na pleci pristála čiasi ruka.

„Môžeš byť spokojný, Harry. Urobil si preňho viac, ako ktokoľvek iný,“ povedal Kingsley a Harry ostýchavo prikývol. „Málokto dostane od života druhú šancu. Som si istý, že pán Weston ju náležite využije.“

„Určite áno, je to dobrý človek. Pripomenul mi Remusa,“ poznamenal Harry clivo a spomenul si na svojho krstného syna. Merlin, veď ho tak zanedbával. Mal by to napraviť.

„Remus bol výnimočný človek,“ pritakal Kingsley a chcel ho opustiť, keď ho čosi napadlo. „Myslím, že by si mal ešte zvážiť svoje rozhodnutie. Si schopný vedúci a najlepší z aurorov. I Divooký by bol na teba právom hrdý.“

Harry sa uškrnul, ale rozhodol sa trvať na svojom, hoci sám zatiaľ netušil, čo si počne. Vedel však, že aurorom byť viac nechce.

***

„Vstúpte!“ zvolala Hermiona, keď sa na dvere jej kancelárie ozvalo zaklopanie. Vošiel Harry. Obdarila ho svojím úsmevom, znova ho objala a ponúkla voľnou stoličkou.

„Dáš si niečo? Kávu, čaj, grog?“ opýtala sa, ale Harry pokrútil hlavou.

„Čo tak minerálku?“ zvolil inú možnosť a ona prikývla.

„Žiaden problém,“ hlesla a naliala aj sebe. Chvíľu bola ticho a iba sledovala, ako Harry hltavo pije. Doliala mu znova a premýšľala, kde začať. Na jazyku ju šteklilo množstvo otázok...

„Vieš,“ začala napokon, „mám na teba toľko otázok, že neviem, kde začať, ale čo ma najviac zaujíma, si ty, Harry.“

„Ja?“ pousmial sa a uvažoval, čo to má znamenať. „Prečo?“

„Niečo mi naznačil George, keď sa predvčerom z ničoho-nič objavil a niečo som si všimla sama, keď som videla...“ odmlčala sa, hľadiac na svoje ruky, ktoré zvierali pohár s minerálkou. „Prečo práve on, Harry? Nechápem to!“

Harry sa zamračil. Už vedel, na čo sa pýta. „Vyčítaš mi môj výber?“

Hermiona videla jeho pohľad, ktorý sa nedal vôbec nazvať vrelým a s hlbokým povzdychom pokrútila hlavou. „Nie, to vôbec nie, ale... nejde mi to do hlavy. Nikdy som nechápala tvoju naviazanosť naňho, nikdy som nedokázala prijať fakt, že ťa vôbec priťahuje. Veď je to Malfoy, pre Merlina!“

„Viem, že je Malfoy. Viem to veľmi dobre a z teba Hermiona hovoria predsudky!“ odvrkol jej a položil pohár na stolík prudšie, ako chcel.

„Možno,“ pripustila nevoľky. „Ale mám o teba obavy. Nič viac, len obavy, že sa po hlave vrháš znova do niečoho nereálneho a ty to vieš. Milujem ťa ako svojho brata a nechcem, aby ti niekto ublížil. Myslela som, že Seamus je pre teba ten pravý, ale zjavne som sa mýlila.“

„Hermiona, nehnevaj sa, ale ide mi na nervy, ako sa o mňa všetci strachujete!“ zvolal podráždene a vyskočil z kresla. Mal chuť vybehnúť z miestnosti a tresnúť dvermi tak, aby by sa celá budova zachvela vo svojich základoch. Neurobil to. Namiesto toho zostal na mieste a na malú chvíľu si schoval tvár v dlaniach. Potreboval sa upokojiť. „Seamusa som nikdy nemiloval. Nikdy by som ho nebol miloval. Bol len mojím priateľom a spolužiakom. Náš vzťah sa nedal nazvať inak ako flirtom. A prečo Malfoy? Pretože ako som povedal jemu... srdce si Hermiona nevyberá! Ako by bolo tebe, keby som sa ťa spýtal, prečo práve Ron? Prečo práve ryšavý Weasley z takej početnej, nemajetnej rodiny? Ako by ti bolo?“

Hermiona musela pripustiť, že nie najlepšie. „Dobre, lenže...“

„Žiadne – lenže! Žiadne ale! Nechápeš to?“ opýtal sa zlomeným hlasom. Veľmi dúfal, že ak u niekoho zo svojich priateľov nájde pochopenie, bude to práve ona. „Milujem ho. Vždy som ho miloval, len vy ste to nevedeli. Pravdaže, prečo by aj, keď som to skrýval za nevraživosť, ktorou som ho zahŕňal na každom kroku? Ten rozsudok, ktorý dostal mi vlastne prišiel len vhod. Som šťastný, že znel práve tak, ako znel, a že sa vďaka nemu dostal ku mne. Iste, naše spolužitie bolo na začiatku hrozné a hádali sme sa, ako sme vždy zvykli, ale zistil som jedno, Hermiona. Človeka nikdy dobre nespoznáš, kým s ním nežiješ pod jednou strechou. A vieš, čo je na tom skvelé?“

Pokrútila hlavou. Oči mala veľké od údivu a bála sa čo i len prehovoriť, lebo videla, že Harry sa na ňu hnevá, že sa ho svojimi rečami dotkla.

„Miluje ma. A viem, že to na mňa nehrá! Dokonca sa priznal s naším vzťahom rodičom. Miluje ma! A ja milujem jeho,“ riekol stíšeným hlasom. „Ak to nie ste schopní akceptovať, potom mi je ľúto... Mrzí ma, čo poviem, ale viac sa nemôžeme priateliť. Nemôžem patriť do vášho života, keď vám prekáža, že Draco patrí neodmysliteľne do toho môjho.“

S tým sa otočil a nechal ju tam sedieť celkom vykoľajenú.

harusikXX1.png
dracousikX.png
24.05.2013 12:33:25
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one