Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

VSJL - 8. kapitola

DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)

8. kapitola

Seamusov bozk

 

Obrázok Vonku bolo daždivé počasie. Dracovi sa v to ráno ani len nechcelo vyliezť z postele. Atmosféra v dome počas posledných dní bola ... No áno, celkom pokojná. Lepšie by to označiť nevedel. Kreatcher im varil, čo Draca nesmierne potešilo, hoci aj Potter varil dobre. No taký domáci škriatok im ponúkol viac chodov, takže si Draco mohol vybrať to, na čo mal vlastne chuť.

Znudene si pretiahol v posteli stuhnuté telo a pozrel sa na hodiny. Bolo len pár minút po ôsmej. Pomyslel si, že keby bolo doma, vyspával by dlhšie. Minimálne o hodinku. Lenže tu sa mu akosi nežiadalo vylihovať. Vstal a prešiel k oknu, aby ho pootvoril a vpustil do izby čerstvý vzduch. Schladilo sa. Nad lesom sa vznášal biely opar a stále mrholilo. Dnes ho teda práca v záhrade určite nečaká. A to znamenalo len jedno. Ďalší nudný deň. Striasol sa, keď ho ofúkol studený vietor z pootvoreného okna. Prebehol cez izbu, aby si natiahol tričko, lebo spával len v pyžamových nohaviciach, ako bolo uňho zvykom.

Len čo sa prezliekol a umyl, zišiel do kuchyne, aby sa naraňajkoval. Všade bolo ticho, ak opomenul to, že Kreatcher hrkotal s kuchynským riadom, keď mu pripravoval raňajky.

„Ďakujem, Kreatcher. Dám si len hrianky,“ povedal, keď sa ho škriatok opýtal, čo by rád raňajkoval. Sedel za stolom s podopretou bradou a počúval okolité zvuky. Pozoroval škriatka pri práci a premýšľal, čo by dnes mohol robiť. Premýšľal nad tým ešte aj vo chvíli, keď pred neho škriatok položil tanier s jedlom a aj vtedy, keď sa s chuťou pustil do svojich raňajok.

Keď mu z opačného konca hrianky, ktorú držal v ruke skĺzol jahodový džem na ruku, potichu zaklial, položil hrianku späť na tanier a olízal si ruku. Netušil, že Harry stál v tej chvíli za ním a s výrazom utrpenia v tvári sa otočil na päte, stratiac sa späť v chodbe. Draco sa síce otočil, ale až keď začul tiché, vzďaľujúce sa kroky. Iba mykol ramenom a pustil sa znova do jedla. Vypil i svoju rannú kávu a prečítal si dokonca i najnovšie vydanie Denného proroka, keď na okno zaklopala sova. Doslova vyskočil zo stoličky s úsmevom na tvári. Vedel, že je to ich sova. Malfoyovská sova. Odmotal jej list z nôžky a chvatne si ho prečítal. Ako si mohol myslieť, písala mu matka. Poznal jej krasopis veľmi dobre. Pýtala sa ho ako sa má, či sa to tam dá vydržať, či naňho Potter nie je veľmi prísny, či drzý a povzbudzovala ho, aby len vydržal, že mu ostával iba päť mesiacov.

Aj tak sa mu to zdalo dosť. Vlastne viac ako dosť. Poskladal list a rozhodol sa odniesť ho do svojej izby. Keď sa ocitol pri schodoch, začul akýsi buchot a zastal. Vedel, že jediný, kto tam môže byť a robiť hurhaj, je Potter. Nevidel však dôvod, prečo by sa mu mal vyhýbať. Uškrnul sa a lenivým krokom si to namieril do knižnice, odkiaľ začul ten zvuk.

Vošiel do miestnosti, no nepozdravil prvý. Ležérne sa oprel plecom o dvere, premerajúc si miestnosť pohľadom, akoby sa rozhodoval, či vôbec vstúpi. Zachytil Potterov pohľad a kývol mu hlavou.

„Dobré ráno,“ počul zaznieť Potterov hlas. Videl, ako zmätene zažmurkal a potom sa znova sklonil nad akúsi knihu. Pobavilo ho to. Z nejakého neznámeho dôvodu sa Potter v jeho prítomnosti cítil nesvoj. A on bol rozhodnutý zistiť prečo. Toto bola v posledných dňoch jeho obľúbená zábava. Pokúsiť sa vyviesť Pottera z miery a vyňuchať tie jeho prekliate tajomstvá.

Napokon prešiel k policiam s knihami vysokými skoro až po strop a chvíľu ich prehľadával očami, kým sa po jednej nenačiahol. Sadol si k vedľajšiemu stolu, ale tak, aby mu nič nebránilo hľadieť na Pottera priamo. Preto sa oprel chrbtom o stenu a nohy si vyložil na druhú stoličku. Potešil sa, keď zbadal, ako si Harry nervózne poposadol. Vrhol naňho krátky pohľad a znova ho zapichol do tej svojej knihy.

Draco však nevydržal takto sedieť dlho. Zistil, že kniha, ktorú si vybral je nudná a on sa chcel predsa zabaviť. Preto sa napokon ozval.

„Čo to robíš?“

Harry si ani nevšimol, kedy vstal a prešiel za jeho chrbát, nakúkajúc mu zvedavo do papierov.

„Ja ... ja ... určite by ťa to nezaujímalo,“ odvetil vyhýbavo, ale Draco sa nehodlal len tak ľahko vzdať.

„Veď sa pýtam, či nie?“ odsekol.

„Sú to staroveké runy. Snažím sa nájsť jeden symbol,“ odvetil s povzdychom. „Zatiaľ bezúspešne.“

„A aký to je symbol?“

Harry mu ukázal kus pergamenu, kde si načrtol symbol, ktorý bol objavil na lúke, kde sa Hermiona s Ronom zdržiavali, predtým, že zmizli.

„To je symbol pre pomoc, to si nevedel?“ opýtal sa Draco bez zaváhania a Harry sa naňho so záujmom pozrel.

„Ako to vieš?“ Nie, že by mu neveril, len sa potreboval uistiť.

„Jednoducho. Študoval som runy a vravím ti, toto je symbol pre pomoc. Alebo skôr pre volanie o pomoc.“

Harry sa zamyslel, hľadiac na ten kus pergamenu. On runy neštudoval. Vlastne mal len pármesačný kurz, v rámci aurorského výcviku, ale nebavili ho a nebol v nich dobrý. Veril Malfoyovi. Prečo by nie? Vedel, že bol rovnako dobrý v runách ako Hermiona. Vedel to od nej. Vždy ju to poriadne rozčuľovalo a preto sa učila priam krvopotne, len aby ho jedného dňa mohla tromfnúť. Zavrel oči a prstami si potrel boľavé spánky. Mal toho dosť. Ani dnešná noc mu nepriniesla pokojný spánok a on už nevedel, čo so sebou robiť.

„Prečo si sa vlastne neoženil s tou malou lasicou?“ vyrušil tok jeho myšlienok znova Draco, zmeniac tému rozhovoru.

Harry naňho nepekne zazrel, no Malfoy sa len pousmial. Na jeho prekvapenie sa však ospravedlnil. V očiach mal však šibalskú iskru, preto si Harry zaumienil, že pred ním musí byť na pozore.

„Nemohol som,“ odvetil jednoducho.

„Priznaj sa, že ťa nechcela. Zrejme si otrasný milenec, však?“ dobiedzal Draco a na Harryho smolu sa jeho tvár zapýrila. Draco sa spokojne zasmial.

Harry naňho zazrel kútikom oka. Malfoy by bol zrejme šokovaný, keby vedel pravdu, ale on mu ju rozhodne na nos vešať nechcel a ani po tom netúžil. Hoci mal sto chutí ...

„Harry, len pokoj,“ pomyslel si v duchu, zovrúc ruky v päsť a znova ich vzápätí uvoľniac.

„Nebolo to v tom, Malfoy, ak to už musíš vedieť. Zistili sme, že ... že sa naše cesty uberajú rôznym smerom,“ povedal pokojne.

Draco sa uškrnul a jeho výraz naznačoval: „Hovor si čo len chceš, neskočím ti na to.“

Harry prevrátil očami. „Je mi jedno, čo si myslíš,“ zahundral porazenecky.

„Vlastne som počul, že sa dala dokopy s tým pankhartom Thomasom. Budú utešený párik, len čo je pravda,“ posmieval sa, ale robil to len preto, aby trápil Harryho. Myslel si, že keď mu pripomenie bývalú priateľku, Harry bude žiarliť, možno sa i nahnevá a vytrhne sa z toho svojho stoického pokoja. „Vieš, vraví sa, že černosi ho majú ... no ... väčší,“ povedal, na čo Harry doslova vyskočil zo stoličky, prevrhnúc ju. Vyšiel bez slova z miestnosti, vezmúc si so sebou svoju knihu i ten kus pergamenu, keď obaja začuli známy zvuk vzbĺknutých plameňov kozuba. Niekto práve prišiel.

„Harry?“ jasný, sýty barytón sa rozľahol chodbou, volajúc jeho meno.

Harry ustrnul v pohybe, zastanúc medzi dvermi ako soľný stĺp. „Len on mi tu teraz chýbal,“ pomyslel si skrúšene.

„Harry!“ zavolal hlasnejšie a Harry nevnímal nič, len teplý dych, ktorý ucítil vzadu na svojom krku, keď si zaňho Malfoy zvedavo stúpol.

„Kto to je?“ opýtal sa, ale Harry neodvetil.

„Seamus, tu som,“ odpovedal a do chodby vstúpila vysoká, plecnatá postava.

Draco ho spoznal. Ani toho chrabromilčana neobľuboval a preto sa radšej vrátil do knižnice, aby si našiel lepšiu knihu na čítanie a stratil sa v svojej izbe.

***

Harry zamieril do svojej pracovni, na druhom konci chodby. Mal šťastie, že bol tento dom taký rozľahlý. Až keď sa za nimi zavreli dvere, Harry si vydýchol úľavou.

„Dúfam, že nejdem nevhod,“ ozval sa Seamus neisto, obzerajúc si ho.

Harry pokrútil hlavou a prešiel k barovej skrinke. Nerád pil, ale dnes to potreboval. Najprv tie Malfoyove poznámky a teraz sám Seamus osobne. „Do kotla!“ zanadával v duchu.

„Dáš si?“ opýtal sa ho, ani naňho nepozrúc.

„Dvojitú,“ odvetil jeho bývalý spolužiak i priateľ. Ale nesadol si. Stál tam nerozhodne, nevediac, čo spraviť, alebo povedať prv. „Takže je to pravda,“ poznamenal na koniec.

„Čo?“ ozval sa Harry, podal mu pohár a obsah svojho pohára vyprázdnil na jeden dúšok.

„Že je tu. Myslel som, že je to len zlý vtip. Ale nie, oni ti ho sem skutočne dali. Alebo si ...“ nevedel, či to chce vedieť naozaj. Sám vlastne nevedel, prečo sem prišiel.

Harry pokrútil hlavou. „Nie. Nemám s tým nič spoločné, ak chceš vedieť. Minister si myslí, že potrebuje dobrý príklad, aby sa mohol pozrieť na život i z iného uhla.“

„Pekná somarina,“ odfrkol si Seamus a položil svoj nedotknutý pohár na stôl. „Chýbaš mi,“ vyhŕkol odrazu, pristúpiac k Harrymu, ktorý postával pred oknom.

„Seamus, ja ...“ Harry nepokojne zastonal, keď ucítil ako ho objal. Jeho ruky sa ocitli na jeho hrudi a poľahky vkĺzli do výstrihu svetra, kým sa ústami prisal na Harryho krk, tlačiac sa svojim telom na jeho chrbát.

„Merlin, ako mi len chýbaš,“ zavzdychal Seamus, uchopiac perami jeho ušný lalôčik, jemne ho zaťahajúc zubami. Sal ho a láskal, dokonca mu vnoril jazyk do ucha a Harry sa zachvel, keď ucítil na svojej pokožke jeho horúci dych.

„Seamus,“ zaševelil a dovolil, aby ho jeho bývalý priateľ otočil tvárou k sebe, aby sa prisal perami na jeho ústa a aby svojim jazykom vkĺzol do jeho úst. Cítil, ako sa Seamusovo pevné telo tlačí na to jeho, ako sa jeho ruky pokúšajú dostať cez jednotlivé vrstvy oblečenia, ako sa jeho vzrušenie tlačí na jeho bedrá.

Len s námahou ho od seba odtlačil. „Prestaň!“ zavrčal, zbierajúc v sebe zvyšky sebaovládania.

„Prečo?“ Seamus dýchal rovnako prerývane ako on. Hruď sa mu prudko dvíhala i klesala.

„Je koniec, mal by si to akceptovať,“ zdôraznil Harry.

„Takže sa nič nezmenilo?“ opýtal sa sklamane. „Stále... stále ku mne nič necítiš?“

Harry počul bolesť v jeho hlase, videl sklamanie v jeho modrých očiach, ale nemohol inak. „Je mi to ľúto. Nič sa nezmenilo.“

„Do frasa! Harry!“ zaklial, vojdúc si rukami do vlasov. „Veď aj tak ťa nežiadam, aby si ma miloval! Stačí mi, keď budeš so mnou! Keď budeš patriť do môjho života!“

„A nepatrím? Som v tvojej minulosti, prítomnosti a možno budem i v tvojej budúcnosti,“ povedal ticho.

„Vieš ako to myslím! Nechcem ťa iba ako svojho kamaráta! Chcem ťa do svojej postele! Ak už nemôžem mať tvoje srdce, tak chcem aspoň teba!“

„Nemôžeš mať jedno bez druhého, Seamus, to nejde,“ riekol Harry, opravujúc si porozopínaný sveter a košeľu vykasanú z nohavíc.

„Láska... láska môže prísť časom,“ pokúsil sa znova mladík stojaci oproti nemu, so zúfalstvom vpísaným v tvári.

Harry pokrútil hlavou znova.

„Tak mi povedz, ako mám na teba zabudnúť? Ako si ťa mám vytrhnúť zo srdca?“

„Neviem,“ šepol a Seamus po chvíli mlčky prikývol.

„Tak dobre,“ riekol zlomeným hlasom. „Pôjdem. Nebudem nás trápiť ďalej, nemá to význam.“

Harry mlčal.

„Odprevadíš ma?“ opýtal sa Seamus a teraz do seba vylial obsah svojho pohára s whisky na dva hlty. Harry prikývol a vyprevadil ho do salónu, kde fungoval bol kozub pripojený na letaxovú sieť.

Seamus sa k nemu otočil tvárou. Harryho ten pohľad veľmi bolel, ale čo mal robiť? Nikdy by ho nemohol milovať. Jeho srdce patrilo už dávno inému. Človeku, ktorý o jeho citoch nemal ani len tušenia.

„Tak... podáme si ruky, alebo...“ začal Seamus, no zamračil sa. „Mohol by som ťa naposledy... pobozkať?“ vydýchol, ale Harry zaprotestoval.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“

„Naposledy Harry,“ zaprosil a Harry krátko prikývol. Chcel byť zhovievavý, aj tak cítil, že mu svojim odmietnutím ublížil. Znova mu zlomil srdce. Rozišli sa, ale Seamus povedal, že naňho bude čakať. Že teraz mu možno dôjde, že preňho azda niečo predsa len znamenal. Nie, nikdy preňho nebol viac ako dobrým kamarátom.

Ich pery sa znova spojili, ale nebol to práve krátky bozk, aký by si Harry bol prial. Bol ich posledný, preto si ho Seamus chcel dokonale vychutnať. Pri pripomienke na to, že ho už nikdy nezovrie v náruči, že ho nikdy nepobozká, nikdy nepohladí, bozk úmyselne predĺžil. Až potom s trpkým povzdychom, ktorý Harrymu lámal srdce zobral za hrsť letaxu a zmizol v zelených plameňoch.

Harry sa otočil a skamenel na mieste. V chodbe stál Malfoy a neveriaco naňho civel ešte i teraz s otvorenými ústami. Potom sa akoby prebral z prekvapenia a vybehol na poschodie. Harry počul, ako zatresol dvere svojej izby.

„Toto sa nemalo stať,“ zašomral strápene a zviezol sa do najbližšieho kresla, zaboriac si tvár do dlaní.

harusikXX.png
dracousik.png
24.05.2013 11:52:08
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one