Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

VSJL - 7. kapitola

DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)
7. kapitola

Nič nechápeš!

 

Obrázok Harry sedel v salóne, hľadiac ako obyčajne do plameňov kozuba. Neprítomne počúval Kingsleyho, ktorý mu rozprával najnovšie novinky.

„Harry?“ opýtal sa napokon, keď naňho uprel svoje tmavé oči. Azda ešte tmavšie ako bola jeho ebenová pokožka. „Deje sa niečo?“

„Ale nie,“ pokrútil hlavou, oprúc sa lakťami o kolená a podoprúc si jednou rukou bradu. „Vlastne ... chcel som s tebou znova prebrať ten Malfoyov trest.“

„Prečo? Stalo sa medzi vami niečo? Alebo sa ti zdá mesačná finančná kompenzácia málo? Môžeme to napraviť?“ opýtal sa podozrievavo starší muž.

Kiež by, pomyslel si Harry nešťastne.

„Ale nie. To s tým nesúvisí. Ide o to, že si skutočne nemyslím, že je to vhodná forma trestu,“ odvetil prirýchlo a Kingsley sa zamračil.

„Mali sme ho teda poslať do Azkabanu? Trval si na tom, že je to príliš krutý trest a dali sme ti za pravdu. Iste, vzali sme do úvahy, že vo všetkých tých prípadoch napadnutí sa len bránil. Seba a svoju matku, ale ...“

„Necháp ma zle, nechcem meniť svoje rozhodnutie, to nie, ale proste si nemyslím, že môj dom by mal slúžiť ako nejaké Nápravno-výchovné zariadenie, to je všetko. A okrem toho, ty sám vieš, ako k sebe máme s Malfoyom ďaleko. Nemyslím si, že by mu tu ten pobyt prospel.“

„Ja si to naopak myslím. Ten chlapec nikdy nemal svoj vzor a ty si skvelým príkladom toho, ako človek dokáže premôcť osud,“ odvetil spokojne minister.

Harry sa zasmial, ale nebol to veselý smiech. Vyznel skôr zúfalo. „Ja a vzorom? Jeho vzorom? Prepáč, ale zrejme si sa pomiatol!“ vyprskol.

„Harry, nedonútiš ma zmeniť rozsudok Wizengamotu, s tým jednoducho nerátaj. Podľa mňa má Malfoy šancu. Chcem, aby získal inú perspektívu, aby videl svet okolo seba i z iného uhla pohľadu. Naozaj si myslím, že má viac ako dobrú šancu začať znova a oveľa lepšie.“

„Prečo to nechceš pochopiť? Nepýtali ste sa ma na môj názor! On tu nemôže ostať!“ zvolal Harry tentoraz rozhorčene. Dokonca vyskočil z kresla, taký bol nahnevaný.

„Harry,“ skúsil ho osloviť, ale Harry len pokrútil hlavou.

„Nie! Nemôže tu byť! Jednoducho je to neprijateľné!“

„Harry, je mi to ľúto, ale stalo sa. Viem, že to zvládneš,“ povedal King s úsmevom na perách a vstal zo svojho miesta na gauči. „Budem musieť ísť. Ak by sa náhodou niečo stalo, len mi daj vedieť. Dovidenia, Harry,“ pozdravil ho a skôr ako si Harry stihol uvedomiť, minister schmatol za hrsť letaxu a odmiestnil sa preč.

Harry zvesil plecia a znova si sadol do kresla, kde sedel i predtým, schovajúc si tvár v dlaniach. Jeho dnešné stretnutie s ministrom nedopadlo tak, ako očakával.

***

Draco sa vrátil dovnútra skôr. Bol zvedavý, čo tu minister chcel. Samozrejme, že s ním prehodil pár slov, kým bol v záhrade, ale dnes mu do reči veľmi nebolo. Dokonca sa neštítil ani odpočúvať ich rozhovor, no začul len jeho koniec. Keď počul zosilnený zvuk plameňov, ktoré pohltili ministra pri odchode letaxovou sieťou, chcel vybehnúť na poschodie, ale Harry v tej chvíli otvoril dvere a vyšiel na chodbu. Chvíľu na seba zarazene civeli.

„Počúval si?“ opýtal sa Harry a Draco sa zamračil ešte väčšmi.

„A čo ak hej? Prekľaješ ma?“ opýtal sa zádrapčivo, ale Harryho to nevyviedlo z miery.

„Je niečo, čo by si rád na večeru?“ spýtal sa miesto toho, no postrehol, ako Dracova tvár ešte viac potemnela.

„Čo máš za problém, Potter?“ vyblafol naňho, zovrúc ruky v päsť.

Harry nechápal, čo tým myslí. „Čo?“

„Nehraj sa na svätého, do frasa s tebou! Myslím, čo máš za problém so mnou!“

Až vtedy Harrymu zapálilo a docvaklo mu, o čom celé to Malfoyovo vystúpenie je.

„Malfoy, zle si to pochopil!“ zvolal Harry trochu nahnevane.

„Som predsa zasraný Slizoličan, zabudol si?“

Harry naňho civel ako na prízrak. „Malfoy, ja som ne ...“

„Nesnaž sa mi klamať! Na to si slaboch Potter! A aj tak by som ti nikdy neuveril! Proste sa s tým nauč žiť! To je to, čo skúšam i ja!“ odvrkol. „Lord Potter!“ A posmešne sa mu poklonil, len aby ho ešte viac ponížil, aby mu ukázal ako ním opovrhuje.

„Nevolaj ma tak,“ hlesol Harry, zízajúc naňho, akoby ho videl prvý raz v živote.

„Samozrejme, že nebudem. Tebe ten titul vlastne ani nepatrí,“ povedal bridko.

„A tebe asi áno, čo?“ vrátil mu Harry.

„Určite. Ja nie som žiadny špinavý humusácky pankhart, Potter!“ Draco si odfrkol, uvažujúc, či to neprehnal. Nevedel, odkiaľ sa v ňom vzala všetka tá zlosť tak odrazu. Nechcel si to pripustiť, ale keď začul ako Potter doslova žobre o to, aby minister zmenil jeho rozsudok, zasiahlo ho to viac, ako by si pripustil. Robil mu tu otroka a ešte mu i zavadzal? Nielen, že Potter urazil jeho hrdosť, musel odhodiť i vlastnú pýchu a i tak s ním jednal ako s .. ako ... Ani sám nevedel ako! Ale iste to bolo horšie ako také správanie sa k obyčajnému domácemu škriatkovi.

„Napadlo ťa vôbec niekedy, že i ty si musel mať nejakých muklov v tej svojej všiváckej rodine? A možno dokonca šmuklov! A teraz sa tu vystatuješ nejakým blbým titulom a čistou krvou! Ešte stále sa držíš tých poondiatych predsudkov?“

„Možno som mal muklov, či šmuklov v rodine, možno áno. Ale z nás dvoch som ja ten čistokrvný, kým ty si obyčajný ...“

Kým sa Draco stihol spamätať, ocitol sa pritlačený chrbtom k stene, s Harryho lakťom pod krkom. „Ani to nevyslov, Malfoy!“

„Pusť ma,“ zasipel Draco. „Dusíš ma!“

Harry ho okamžite uvoľnil, poodstúpiac o pár krokov vzad. Nie, preto, že by sa ho zľakol, zľakol sa sám seba, svojej sily a pocitov, ktoré sa v ňom rozvírili v jeho tesnej blízkosti. Zalapal po dychu, keď sa jeho hruď pritlačila o tú Dracovu. Mohol cítiť na tvári jeho teplý dych. Mohol zreteľne počuť tlkot jeho srdca, o niečo zrýchlený ... Obaja na seba zmätene civeli, zatiaľ čo si Draco trel boľavé hrdlo a nemal ani potuchy o Harryho protichodných pocitoch. Díval sa, ako Harry od neho poodstúpil ešte viac, zatvoriac oči a zatnúc ruky v päsť. Nepochopil ho správne, nemohol.

„Správne Potter, len sa drž odo mňa čo najďalej, tak? Veď som len obyčajný smrťožrútsky bastard, tak prečo by sa ti nemalo priečiť žiť so mnou pod jednou strechou, i keď za tých krátkych, poondiatych šesť mesiacov!“ vyprskol priškrteným hlasom a vybehol z miestnosti.

Harry mohol počuť jeho dupanie na schodoch a hlasné plesnutie dverí na jeho izbe, kde sa zavrel. Ešte teraz sa chvel. Napokon odišiel do kuchyne, sadol si k oknu a uvažoval, čo spraviť. Vedel, že by mal Dracovi vysvetliť aspoň niečo, čo sa deje v tomto dome, ale ... neboli si blízky, neboli priateľmi. Ich momentálny vzťah by sa nedal označiť inak ako nútení spolubývajúci. Ale aj keď bol Draco jeho spolubývajúci, mal by vedieť aspoň časť z toho, čo Harry tak starostlivo tajil.

***

Keď sa po dobrej hodinke vybral na poschodie, zaklopal rovno na dvere Dracovej izby. Hoci si nebol istý, či s ním vôbec prehovorí.

„Draco?“ ozval sa opatrne, snažiac sa zachytiť i ten najmenší zvuk spoza jeho dverí. Ale nepočul nič. „Večera je na stole,“ dodal, keď sa stále neozval. Oprel sa chrbtom o stenu vedľa jeho dverí a povzdychol si. Prečo to práve on musel mať v živote také ťažké?

„Draco? Nie si hladný?“ skúsil znova, no odpoveďou mu bolo znova len ticho. „Nemusíš kvôli mne držať hladovku. Viem, že sa hneváš a možno máš právo, ale ...“

„Sklapni Potter!“ ozvalo sa konečne a Harry sa usmial.

„Tak predsa len nejaká reakcia,“ pomyslel si spokojne. „Môžeme sa o tom porozprávať, ale poď von, kým tá večera celkom nevychladne.“

„Strč sa aj so svojou poondiatou večerou!“ zavrčal.

„Ako chceš, ale myslel som si, že máš rád čokoládové palacinky,“ zahundral, dosť nahlas, aby to počul.

Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev, keď začul kroky a vzápätí sa dvere máličko pootvorili.

„Palacinky?“ opýtal sa ešte raz, akoby sa chcel uistiť. Ale Harry vedel, že rozumel každému slovu, tak iba prikývol.

„Čokoládové?“

Harry znova prikývol.

„Keď budú studené ... nebudú už také dobré,“ povedal Draco, akoby sám pre seba a po očku pozrel na Harryho. No on si už vykračoval chodbou mieriac k schodisku, aby sa mohol navečerať i on.

Draco to svoje trucovanie vzdal. Popravde, bol hladný ako vlk a tak ho s hlbokým povzdychom nasledoval. Najedol sa dosýta. Rozvalil sa na kuchynskej stoličke spokojne ako sýty kocúr, olizujúc si ústa od zvyškov čokolády. Harry by bol dal čokoľvek, keby ho mohol zbaviť tej čokoládovej šmuhy na hornej pere vlastnými ústami. Merlin, ako sa mu len ten svetlovlasý chlap sediaci oproti, tváriaci sa tak blažene páčil. Žalúdok sa mu nepríjemne stiahol a on sa zamračil. Vedel, že by to nemal odkladať a tak začal.

„Mali by sme si pohovoriť,“ začal s vážnou tvárou, zhľadúvajúc tie správne slová.

„O čom? O počúvaní za dverami? Chceš mi nanútiť lekcie slušného správania?“ odvrkol, ale nie príliš povýšenecky.

Harry zavrtel hlavou. „Nie, je mi ľúto, že si počul, čo som povedal.“

„Mne nie. Aj tak dlhé roky viem, čo si o mne myslíš. Napokon, čo iné sa dalo čakať, však? Nikdy sme neboli priateľmi, tak prečo by sme nimi mali byť teraz,“ riekol posmešne, no výraz jeho tváre sa vôbec nezhodoval s tónom jeho hlasu.

„Možno mi neuveríš, ale vôbec by som nenamietal, keby sme nimi boli,“ povedal Harry opatrne, skúmajúc jeho reakciu.

„To ti tak uverím!“ odfrkol.

„Ja neklamem, Draco. Ale chápem to. Prečo by si sa mal priateliť s niekým, kto nemá čistú krv, hm? Toto stálo medzi nami od samého začiatku. Problém s čistokrvnosťou.“

Draco sa zamyslel. Iste, Potter mal pravdu, ale nebol by to priznal.

„Naozaj je mi ľúto, že si to počul, hlavne, keď som to tak nemyslel,“ riekol skrúšene. Harry posmutnel. Mal dosť problémov na to, aby sa hádal ešte i s ním. A to vôbec nechcel.

„A ako si to teda myslel?“

„Ty to vôbec nechápeš, čo? Veď prečo by si aj mal ...“

„Nechápem. Očividne. Veď som len obmedzený smrťožrút.“

„Draco prestaň! Aj tak si nikdy nijakým smrťožrútom nebol!“ odsekol Harry podráždene.

„Ale ba? A toto je čo?“ zvolal, rozopnúc si gombík na rukáve košele a odhalil pred ním predlaktie ľavej ruky.

„To je len stupídne tetovanie,“ odvetil Harry, ani sa na to nepozrúc. „A nechaj ma dohovoriť! Si taký tvrdohlavý!“

„A čo keď som? Vaše lordstvo je príliš jemnocitné, aby to znieslo?“ posmieval sa mu Draco.

„Malfoy, došľaka, nechaj ma to konečne vysvetliť! Keby si nebol taký do seba zahľadený obmedzenec, pochopil by  si, že mám o teba strach, ty hlupák! Pochopil by si, že len kvôli tomu som žiadal ministra o zmenu trestu, aby sa ti tu nič nestalo! Len som ťa chcel chrániť!“ vykričal, vstanúc zo stoličky tak prudko, až ju prevrhol.

Draco naňho vypliešťal doširoka otvorené oči. Nemohol uveriť tomu, čo Potter práve v hneve povedal. On ho chcel len chrániť? Vari sa svet práve obrátil hore nohami?

Harry dychčal, rukami sa stále opierajúc o stôl. Jeho výraz bol divoký i odhodlaný. Oči mu spoza rámov okuliarov iskrili. Vyzeral tak príťažlivo, dokonca, i keď mal na tvári niekoľkodňové strnisko. Draco naprázdno prehltol. Prečo sa mu zdal Potter príťažlivý? Do trolla s tým všetkým!

Harry sa upokojil, privrel oči, prerývane sa nadýchol a opraviac stoličku, znova si sadol. „Ako už vieš, mením sa na vlka,“ prehovoril znova o poznanie pokojnejšie. „Som animágus. Ale moja premena je... povedzme zvláštna. Niektorí vravia, že jedinečná, ale ja mám radšej to slovo - zvláštna. Ide o to, že počas premeny na vlka sa moja ľudská podstata dostáva do pozadia, presne ako u zvieraťa. Je to čudné, ale je to charakteristická črta vlkolaka. Preto užívam pri premene i protivlkolačí elixír, no nie vždy ho stihnem užiť.“ Harry zdvihol zrak a pozrel sa na Draca. Ten tam stále sedel bez pohnutia, upierajúc naňho tie svoje prekliato nádherné sivé oči. Vzdychol si. „Nechcem byť tým, kto ti ublíži. Bojím sa, že keď sa ocitnem premenený v tvojej blízkosti, mohol by som ti ublížiť a to nechcem. Rozumieš? Ďalšou záhadou je, prečo si z tých nocí, keď som premenený nič nepamätám, ale zrejme i to súvisí s potlačením ľudského vnímania. Okrem toho, to čo sa stalo, s tým vlkolakom... možno to nebude jediný pokus. Čo ak práve vtedy nebude tu, aby som ťa mohol ochrániť? Neodpustil by som si, keby sa ti niečo stalo.“

Draco len sedel, civel naňho a počúval, vstrebávajúc tie slová do seba, akoby bol hubovitá špongia a Harryho slová mláčka vody. Len nejasne mu dochádzalo, čo mu práve Potter povedal. On ho chcel len chrániť? Hoc i pred sebou? Stále to nechápal. Doteraz sa oňho okrem otca a matky nestaral celkom nik. Nikomu na ňom nezáležalo. A teraz sa dozvie, že ho Potter chce chrániť... Čudné zistenie. Bol tak vyvedený z miery, že sa spýtal tú najbizarnejšiu vec.

„Prečo si spravil čokoládové palacinky?“

„Vedel som, že ich máš rád,“ priznal Harry popravde a Draco ledva prikývol. Opustil kuchyňu bez ďalších slov, pohrúžený do vlastných myšlienok a pocitov. Nových pocitov, ktoré ho celkom uchvátili a zmiatli, pocitom, vďaka ktorým sa cítil tak akosi povznesene. Ako ľudská bytosť, ktorá kráčajúc tmavým tunelom objavila na jeho konci konečne svetlo...

 „A mimochodom, zajtra ráno tu príde Kreatcher. Očakávam, že sa k nemu budeš správať úctivo,“ stihol povedať Harry, kým mu Draco zmizol z dohľadu.

harusikXX.png
dracousik.png
24.05.2013 11:50:37
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one