Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

VSJL - 5. kapitola

DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)

5. kapitola

Vlk a vlkolak

 

Obrázok Keď Harry ráno vstal, nepamätal si nič z uplynulej noci. Tak ako často krát predtým. Stávalo sa to našťastie len občas, keď sa menil na vlka. Mohol byť rád, že nie je vlkolakom. To by bolo sto ráz horšie. Lenže ani toto mu nevyhovovalo. Dal si sprchu, obliekol sa a zbehol do kuchyne. Tentoraz si raňajky musel pripraviť sám, ale nedbal na to. Rýchlo sa najedol a skontroloval, kde sa nachádza Malfoy. Vonku bolo pod mrakom, ale slabé slnečné lúče sa kde tu predrali, aby aspoň jemnučko prežiarili tento deň. Harry si vzdychol a prehrabol si rukou vlasy, keď uzrel Malfoya zhýbať sa v jeho záhrade. Ako sa zdalo, ošetroval ružové kry, ktoré nevyschli a pripravoval ich na nadchádzajúcu zimu. Harry sa načiahol po svojom habite s kabátom a vykročil von cez terasu. Dvere jemne zaškrípali, čo pritiahlo Dracovu pozornosť.

„Musím na chvíľu odísť,“ povedal, podíduc k nemu bližšie. „Možno sa stihnem vrátiť na obed, ale ... nie som si tým istý. V chladničke je niečo od včera, ak sa ti nebude chcieť variť. Malo by ti to stačiť.“

Draco nepovedal ani pol slova. Len naňho zamyslene civel a prikývol. Potom sa znova zohol, pokračujúc vo svojej práci.

Harry si vzdychol, otočil sa a v kroku sa odmiestnil.

Ocitol sa pred Brlohom. Zaklopal na dvere a vošiel dnu. Privítala ho Molly Weasleyová.

„Ahoj Harry,“ objala ho a on sa na chvíľu stratil v jej milujúcom náručí. „Vieš niečo nové?“

Pokrútil hlavou, keď sa v dverách objavil i pán Weasley. „Takže nič,“ skonštatoval sucho. „Netreba strácať nádej,“ dodal optimistickejšie prv, ako stihol Harry niečo povedať.

Usadili sa v kuchyni a Molly pred neho položila hrnček kávy. Vedela, akú obľubuje. Dve lyžičky kávy, trochu smotany a lyžičku cukru.

„Moje pátranie je zatiaľ bez úspechu,“ priznal sa, objímajúc rukami svoj hrnček, nechajúc do dlane seba prúdiť teplo z pariaceho sa nápoja.

„Ani Charlie na tom nie je lepšie,“ priznal pán Weasley. „A to mu pomáha i Bill.“

„Premýšľal som o dôvode ich zmiznutia,“ priznal sa. „Nechcem tým povedať, že to spravili naschvál, na to ich poznám veľmi dobre, rovnako ako i vy,“ dodal rýchlo, keď sa pani Weaslyová zamračila. „Myslíte si, že ich mohli uniesť?“

Pán Weasley sa poškrabkal na brade, premýšľajúc o tom, čo povedal. „Aj to by mohla byť jedna z možností, ale prečo by to niekto robil?“

Harry to netušil. Pokrčil bezradne plecami. „Je to len teória,“ odvetil, keď sa do domu premiestnili dvaja vysoký, urastení muži. Teda ... jeden bol určite o dobrú hlavu vyšší ako on, mal dlhé vlasy zopnuté do chvosta, tvár poznačenú jazvami a druhý bol len o niečo nižší, no bol urastenejší, zavalitejší, no nie podsaditý. Mal rovnako iskriace modré oči, silné ruky, vetrom ošľahanú tvár a jeho mierne kučeravé vlasy boli rovnako dlhé a zopnuté v chvoste koženým pásikom ako bratove.

„Harry,“ pozdravili ho, keď sa zvítali s rodičmi. Aj oni si prisadli k stolu.

„Povedz nám, že si prišiel na niečo aspoň ty,“ hlesol Charlie, keď naňho uprel zrak.

Harry ich však potešiť nemohol. Pokrútil hlavou a Charlie sa zviezol na svojej stoličke. Obaja vyzerali unavene presne tak, ako sa cítil i on.

„Problém je v tom, že sa nemáme od čoho odraziť,“ zahundral Bill. „Nemáme sa čoho zachytiť. Prehľadali sme ich byt, ale nenašli sme nič. Žiadnu stopu. A posledné známe miesto ich pobytu je rovnako bez jedinej stopy.“

„Boli sme tam najmenej desať krát, hľadajúc znova a znova, uisťujúc sa, či sme niečo neprehliadli, ale ako sa zdá, nie,“ pridal sa Charlie.

Harry tam bol tiež. I v byte, i na tom mieste v horách. Nič. Nenašli naozaj celkom nič. Teda, len prednedávnom objavil istý runový znak. Aspoň si myslel, že je to runový znak, hoci ho doteraz nikdy nenašiel. Uvažoval, či sa im o tom zmieniť, ale nechcel im dávať plané nádeje. Preto mlčal i teraz.

„Uvažovali sme, že znova prejdeme ich trasu,“ povedal Bill. „Je to jediná možnosť.“

Harry prikývol. „Asi to tak bude najlepšie.“

Chvíľu sa ešte dohadoval, uvažujúc, čo sa mohlo vlastne stať na takej obyčajnej výprave za zbieraním byliniek do elixírov, no nenapadlo ich nič konštruktívne. Napokon Harry zostal i na obed. Poobede si Charlie odišiel na poschodie zdriemnuť a on sa rozlúčil s Weasleyovcami. Z Brloha vyšiel spolu s Billom.

„Tak, ako to ide?“ opýtal sa ho a Harry naňho spýtavo pozrel. „Veď vieš, ty a Malfoy.“

„Ach, to,“ zamrmlal, „nejako sa nám darí znášať sa.“

„To je dobre. Možno ten hlupák napokon dostane rozum.“

Harry sa uškrnul. „Kto vie. Možno.“ Ale veľmi o tom pochyboval. Keby Malfoy nebol Malfoy, nebol by to proste on.

Obaja sa odmiestnili na rôzne miesta. Bill domov, za svojou ženou a Harry na svoje panstvo.

***

Draco si všimol, že prišiel. Zachytil ho kútikom oka. Nevenoval mu však prílišnú pozornosť. Všetko, čo sa týkalo Pottera púšťal z hlavy von. Aspoň si to snažil nahovoriť. Celý deň však premýšľal len o ňom. V mysli si premietal to ráno, keď bol dom od jeho krvi a hneď na to tú noc, keď začul to vlčie vytie a stál Potterovi zoči – voči. Prebehol ním čudný, mrazivý záchvev. Akoby vedel, že to nie je tak celkom on. Akoby sa Chlapec, ktorý prežil nejako zmenil. Ale čo sa mohlo stať? Vrhol pohľad na dom. Veľa vecí sa zmenilo. Potter zachránil svet a stal sa z neho osamelý vlk. Bolo to čudné, lebo si vždy myslel, že skončí buď s Grangerkou, alebo tou Weasleyčkou. Nestalo sa tak. Namiesto toho sa akoby utiahol do súkromia, vytvoriac si svoj vlastný svet. Uzavrel sa pred okolím.

Draco sa znova zohol k svojej práci, keď pocítil vzadu na chrbte čudné mrazenie. Vlasy na temene sa mu zježili. Narovnal sa, stále kľačiac na kolenách, poobzerajúc sa okolo seba. Pozorne skúmal očami okolie, ale nezdalo sa mu, že by bol niečo videl. Okolitá záhrada, prerastajúca v les bola pokojná.

„Azda až príliš pokojná,“ napadlo mu a postavil sa. Akoby sa v tom momente schovalo i tých pár slnečných lúčov, ktoré presvitali cez sivé mraky. Vtedy to konečne zbadal. Vysokú postavu na kraji lesa, ktorá vystúpila z jeho tieňov. Draco naprázdno prehltol a na čele sa mu objavili kropaje potu.

„Vlkolak,“ zašepkal zhrozene, preklínajúc ministerstvo, že mu odobralo jeho prútik. Zdalo sa, že mu nohy celkom zdreveneli, lebo len stál, neschopný pohnúť sa. Len civel na veľkého, hnedého vlkolaka, ktorý naňho ceril zuby. Draco ustúpil o krok späť, obzrúc sa za seba. Zahrešil. Bol priďaleko od domu a príliš blízko k lesu. Aj tak začal pomaly cúvať, rukou zovrúc jedinú zbraň, ktorú mohol na svoju obranu použiť. Rýľ. Takto vyzbrojený pomaly cúvajúc späť sledoval, ako sa tá beštia približuje.

„Do pekla!“ zaklial. „Nebol by si pomyslel, že zomrie takou odpornou a bolestivou smrťou, ešte k tomu na Potterových pozemkoch. Uvažoval, či by ho Potter počul, ak by zakričal a potom ho napadla horšia vec. Pomohol by mu vôbec? Potter bol jediný z nich dvoch, kto mal pri sebe prútik. A teda jediný, kto sa mohol viac – menej tej beštii ubrániť. Lenže ...

„Potter!“ zakričal z celej sily a s hrôzou si uvedomil, že doteraz pomaly približujúci sa vlkolak zrýchlil svoj krok do behu. Aj Draco sa rozbehol, volajúc Potterovo meno. Zdalo sa však, že je to zbytočné, pretože vedel, že ho vlkolak dobieha, počul ho zúrivo vrčať len pár metrov za ním.

Odrazu zastal a otočil sa. Ak už musí zomrieť, nezomrie ako zbabelec. Bude sa brániť. Zovrel svoju provizórnu zbraň oboma rukami a rozkročil sa, pripravený zaútočiť, keď sa spoza jeho chrbta ozvalo:

„K zemi!“

Draco sa prikrčil v momente, keď ho preskočil mohutný čierny vlk, zraziac ho labami k zemi, postaviac sa priamo pred neho. Netrvalo mu dlho, aby pochopil, že ho chce chrániť. Bol o niečo mohutnejší ako obyčajný vlk. To bolo jediné, čo si Draco dokázal všimnúť. Vlkolak sa zastavil v behu, zaujmúc bojovú pozíciu a skôr ako si Draco uvedomil, čo sa deje, obaja vlci sa do seba pustili, rujúc sa na život a na smrť. Draco nechcel čakať a sledovať, kto z nich dvoch zvíťazí. Rozbehol sa späť do domu, uvažujúc čo spraviť. Nemohol sa premiestniť, aby zohnal pomoc a okrem toho, nebol na to čas. Stál za oknom s výhľadom do záhrady, zadychčane oddychujúc, keď si všimol Potterov prútik. Neuvažoval, keď ho vzal do rúk. Znova začul kvílivé zaskučanie, ale to už s prútikom v ruke mieril späť do záhrady. Ani si len nepripustil, že by ho prútik neposlúchol. Pribehol práve v čas, keď vlkolak zahryzol svojimi zubiskami do vlkovho boku a ona znova zakňučal. Len čo ho však pustil, vlk namiesto toho, aby padol na zem nevládny skočil rovno po jeho krku. Aj Draco počul ako vlkolakovi zaprašťali kosti a krv sa vylievala z jeho hlbokých rán. Vlk konečne zovretie povolil a ustúpil, sledujúc ako sa vlkolak tackavo vracia do lesa.

„Stupefy!“ zavolal Draco, namieriac Potterov prútik na vlkolaka, ktorého to zasiahlo do chrbta. Sklátil sa na zem s hlasným kňučaním.

Stalo sa to všetko tak rýchlo. Dracova ruka, v ktorej zvieral prútik sa chvela. Neďaleko neho zakňučal ten čierny vlk, upútajúc tým jeho pozornosť. Bol ranený, ležal na zemi so zatvorenými očami a Draco na vlastné oči videl, ako sa vlk mení znova na človeka.

„Potter,“ zašepkal prekvapene, stále tam však stojac ako keby mu zdreveneli nohy.

Harry sa vo svojej vlčej podobe len s námahou pozbieral na nohy. Triasol sa od vypätia síl, ale musel sa premeniť späť. Pred očami sa mu zahmlievalo a celé telo ho bolelo. Mal ho ako v ohni. Avšak stále kráčal k terase. Musel sa premeniť, musel užiť elixír, musel sa zotaviť. Len na to jediné myslel.

Draco sledoval ako sa vlk tackavo blíži k domu. Videl ako stráca srsť, ako sa jeho laby menia na ruky a nohy, chlpatý trup na štíhly driek. Všimol si, že na boku má krvavú škvrnu, videl ako sa ledva tacká.

„Potter,“ zašepkal znova, neveriac vlastným očiam.

Harry dopadol na zem a jeho telo odmietalo poslušnosť. Cítil, ako ho zahaľuje únava, oťažievajú mu údy a obchádzajú mrákoty. Silou vôle sa to snažil premôcť. Znova vstal zo zeme, tackavo mieriac k svojmu cieľu, keď zacítil na svojom ramene čiusi ruku. Vzápätí ho niekto podoprel.

„Malfoy,“ zamrmlal a oprel sa oňho celou svojou váhou.

Draco vydýchol. Nepomyslel si, že váži viac ako na to vyzerá. „Vravel som ti, že nemienim ísť do Azkabanu za tvoju vraždu. Čo si myslíš, ako asi vyzerá toto!“ Prihováral sa mu karhavo.

Harry by sa bol zasmial, len keby na to mal silu. Nevnímal nič. Nevedel ako sa dostali hore schodmi, ani nepostrehol moment, keď sa ocitol vo vlastnej posteli. Prebralo ho až Dracovo plieskanie po jeho tvári.

„Do frasa, neopováž sa zaspať Potter! Kde máš tie elixíry! Ako sa k nim dostanem?“ dožadoval sa odpovedí a Harry zastonal. Prečo ho len nenechal na pokoji?

„Potter, ako otvorím tie prekliate dvere? Potter!“ znova ho poplieskal po tvári a Harry zavrčal.

„Poklep ... prútikom ... po stene,“ povedal trhane a pocítil ako s ním nadskočil matrac, keď Malfoy vstal.

Draco spravil, čo mu kázal, modliac sa, aby to naozaj bolo ono, aby to stačilo. Vydýchol si, keď sa pred ním čoskoro objavili dvere a on ich chvatane otvoril, vstúpiac do miestnosti menšej ako komora na metly. Prekvapene sa poobzeral po policiach zaplnených elixírmi a vytiahol hneď dva z nich. Elixír proti bolesti a elixír na doplnenie krvi. Len čo ich Potter prskajúc vypil, upokojil sa aspoň čiastočne.

harusikXX.png
dracousik.png
24.05.2013 11:47:12
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one