Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

VSJL - 39. kapitola

DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)

39. kapitola

Neistota

 

Obrázok „Tá stará striga sa snáď totálne scvokla, nie?“ vykríkol Draco neveriaco, len čo mu Harry oznámil riaditeľkin návrh. Iste, ani Harry z neho nebol dvakrát nadšený, ale ešte ho nezavrhol, ba dokonca o ňom uvažoval ako o reálnej možnosti.

„Počkaj,“ zahabkal, keď videl ako sa Harry zatváril. „Nechci mi povedať, že si o tom vôbec uvažoval... Harry!“ zvolal a následne si poťukal prstom po čele, aby mu dal jasne najavo, ako veľmi je už ten nápad stupídny.

„Bolo by to len na tie dva roky, kým Krumovi neskončí zmluva,“ povedal a sadol si do svojho kresla za pracovným stolom, o ktorý sa Draco vzápätí oprel rukami, nespúšťajúc z neho zrak. Popravde, hľadel naňho ako hrom do duba!

„Vieš, čo všetko sa ti môže stať hneď v prvý deň, nie to ešte za tie dva roky?! A v tej nebezpečnej džungli?!“ nedal sa odradiť, všemožne sa ho snažil primäť k zdravému rozumu.

„Nezdá sa ti, že trošku preháňaš, Draco?“ spýtal sa miernym hlasom, nadvihnúc jedno obočie.

„Ani náhodou! Nehraj sa tu na zadubenca! Sám dobre vieš, čo za monštrá sa tam pohybujú. Bol si tam predsa neraz. No, len si spomeň!“ vyzýval ho, prekrížiac si nadurdene ruky na hrudi. Harry zaryto mlčal. Predpokladal, že sa to Dracovi nebude páčiť, ale toto určite nečakal. A Draco zďaleka s presviedčaním ešte neskončil. „Chcem, aby si vedel, že neznášam pohreby! A som si stopercentne istý, že ak to prijmeš, neskončíš dobre.“

„To mi tak málo veríš?“

„Nie, tebe nie, ale tým beštiám v Zakázanom lese!“ odvrkol.

„Nepomohlo by, ani keby som ti sľúbil, že si budem dávať pozor?“ skúšal Harry šťastie, ale nezdalo sa, že by to na jeho plavovlasého Slizolinčana zapôsobilo. Pokrútil hlavou.

„Pamätáš sa na prvý ročník, keď sme dostali trest a museli sme ísť do lesa pomôcť Hagridovi? Nerád to priznávam, ale skoro som sa posral od strachu! A čo tvoj druhý ročník a tie odporné, chlpaté osemnohé obludy? Teraz, keď nemajú Aragoga, ktorý Hagrida pred nimi chránil – a pripomínam, že ty nie si on - už vtedy vás chcel s Ronom nechať zožrať svojim deťom. A to nie je zďaleka všetko. Čo Hipogrify, Testraly, Vlkolaci a merlin-vie-aké ešte obludy sa tam schovávajú! Nikto so zdravým rozumom by to ponúkané miesto školského hájnika a profesora Starostlivosti o čarovné zvery nevzal!“

„Dobre, súhlasím jedine s tými pavúkmi, Draco. Ostatné je fakt prehnané. Prvý ročník sa neráta, to nebezpečenstvo bol Voldemort a iste, i ja som sa vtedy od strachu skoro posral, ako si povedal. S pavúkmi si viem poradiť...“

„Aj so stovkou naraz, pán Dokonalý?“ odvrkol sarkasticky a tresol päsťami po stole.

„Neprerušuj ma, prosím. Ako som povedal, vedel by som si s nimi poradiť. Z aurorskej praxe som pochytil pár nových a veľmi účinných kúziel. Nepochybujem o tom, že by som ich zvládol,“ pokračoval. „Hoci stovku naraz určite nie,“ pomyslel si, ale toto Dracovi na nos vešať rozhodne nemienil. „Čo sa týka Hipogrifov alebo Testralov, sú to krásne a inteligentné zvieratá. Musíš uznať, že tvoja skúsenosť s Hrdozobcom je trochu... veď vieš, keby si sa správal podľa pokynov, nebol by si ho urazil a on by ti nebol zlomil ruku.“ Draco naňho iba hľadel prižmúrenými očami. Napokon si povzdychol a vstal zo svojho miesta. Obišiel stôl a chcel ho objať, no Draco sa zlostne mykol a uhol jeho dotyku.

„Nechaj ma! Zjavne si sa rozhodol, takže...“

Harry mu skočil do reči. „Je rozkošné, ako sa o mňa bojíš, ale musíš mi veriť,“ naliehal Harry a znova sa po ňom načiahol. A Draco mu znova uhol.

„Nič nemusím! Ak sa chceš dať dobrovoľne zabiť, nech sa páči, ale mňa do toho neťahaj!“

„Nemám v úmysle zomrieť,“ odvetil pokojne a jeho nevzrušený tón hlasu Draca zdá sa ešte viac provokoval. „No tak sa predsa nehnevaj a poď ku mne,“ požiadal ho o tón tichším hlasom, o niečo hlbším a nežnejším, ale nezabralo to.

„Nemysli si, Potter, že na mňa ten tvoj psí pohľad zaberie. Trvám na tom, že je to ten najsprostejší z nápadov, aké si doteraz mal!“ okríkol ho a vykročil z pracovne, nahnevane za sebou tresnúc dverami.

„Tak, toto mi nevyšlo,“ zahundral nespokojne Harry a zadumane sa poškrabal vo vlasoch. Vedel, že bude musieť niečo vymyslieť, čo by Draca presvedčilo o opaku a o tom, že sa mýli. Merlin, veď Hagrid svoju prácu vykonával už roky a nič sa mu nestalo. Dokonca bol prakticky bez kúziel... Iste, tá ponúkaná práca bola riziková a nejeden profesor odišiel do predčasného dôchodku i kvôli chýbajúcim prstom na ruke, ale... Veď nie je hlúpy a dal by si pozor, tak o čo ide? Alebo naňho prosto Draco žiarli, lebo on sa na Rokfort tak – či tak dostane a jemu sa riaditeľka ešte ani neozvala? Napokon pokrčil plecami a pozrel na hodinku. Pol šiestej. Najvyšší čas, aby si dal rýchlu sprchu a odletaxoval sa k Weasleyovcom na slávnostnú večeru. Okrem toho, musel sa s Ronovými bratmi dohodnúť na podrobnostiach ohľadom rozlúčky so slobodou.

Na vchodové dvere sa ozvalo zaklopanie a zvuk kovového klopadla ho prebral z myšlienok. „Kto to môže byť?“ pomyslel si a pobral sa otvoriť dvere.

***

Severus Snape sa premiestnil do Godrickovej úžľabiny a rozhliadol sa vôkol seba. Ako dávno tu nebol? Bolo to presne desať rokov... Vtedy tu bol naposledy, keď bol navštíviť hrob Lily Potterovej a jej manžela. Pri spomienke na vysokého, chudého muža a jeho iskrivé oči sa zachvel. Skúmavým okom si obzrel sochu troch Potterovcov, ako spomienkovú pietu na tú hroznú tragédiu, z ktorej sa dlhé roky vinil. Lily bola jeho najlepšia a jediná priateľka a on ju zradil... Zradil ju strašným, podlým spôsobom... Nielen, že bonzol Temnému pánovi to proroctvo, ktoré sa týkalo jej syna, ale bol i tým, kto zviedol jej manžela. Iste, svätý Potter nebol svätý a okrem neho to nevedel celkom nik... Bolo to tak dávno... a predsa ho tie spomienky boleli. Stratená láska, premárnené roky odlúčenia... smrť, ktorej zdvihol ruku, len aby na nich ukázala prstom. Jeho krok bol pomalý, ale rázny. Nebol tu bezdôvodne. Ale i tak zamieril najprv na starý cintorín. V jednej ruke mal svoj prútik, v druhej kyticu kvetov. Ich ťažká, sladkastá vôňa sa mu predierala nosom v mrazivom počasí a doslova ho rezala. Prešiel bránkou a spamäti blúdil uličkami. Nemusel rátať hroby, nemusel sa uisťovať čítaním mien z jednotlivých náhrobkov, či vedú jeho kroky správnym smerom...

Kľakol si do snehu a natiahol k upravenému náhrobku ruku. Zotrel vrstvu snehu z fotografie, z ktorej sa naňho usmieval mladý muž. Zvlhli mu oči, ale opanoval sa, aby mu neunikla ani jediná slzička. Načo smútiť za stratenou minulosťou? Položil kvety do vázy a vstal, rukou pohladiac šťastnú mladíkovu tvár na fotografii. Nebol si istý, či sem ešte niekedy zájde a či to nie jeho posledná návšteva. Otočil sa a zamieril k domu, kam mal namierené.

Už z diaľky videl, že na nej mladý muž odviedol kus poriadnej roboty. Dom vyzeral tak dobre ako kedysi, ba možno ešte lepšie... Široká záhrada, pekne upravená, s dorobenou terasou. Tú dom predtým nemal. Obišiel ho a zastal pred vchodovými dverami. Vzal do ruky kovové klopadlo a trikrát ním zabúchal o dvere. Počul, ako sa domom rozľahla jeho ozvena a vzápätí sa k dverám blížili čiesi kroky. Dvere sa otvorili a na ich prahu zastal mladý Potter. Len čo mu došlo, kto stojí na prahu jeho domu, oči sa mu spýtavo rozšírili.

„Profesor Snape?“ ozval sa, skôr ako ho stihol Severus spražiť nejakou britkou poznámkou.

„Neoslovujte ma tak, Potter, už dávno nie som profesorom. Pozvete ma dnu alebo na mňa hodláte takto prihlúplo civieť ešte nejaký ten čas?“ opýtal sa a Harry mu ustúpil od dverí.

„Želáte si?“ spýtal sa znova Harry a premeral si ho od hlavy po päty zmätenými očami.

„Prišiel som navštíviť svojho krstného syna a smiem byť taký trúfalý a môžem dúfať, že ma na pár dní ubytujete, Potter?“ hlesol, ledva hýbuc úzkymi perami. Harry uvažoval, či ho ešte stále nenávidí alebo má pery stiahnuté už zo zvyku.

„J-ja... ako?“ habkal, ale potom sa spamätal. „Isteže. Na pár dní teda? Prečo nie?“ „Páni, celkom ma vyviedol z rovnováhy,“ pomyslel si Harry skrúšene. „Kreatcher!“ zavolal nahlas a s tichým puknutím sa objavil vo vstupnej hale domu jeho domáci škriatok.

„Harry Potter si želať?“ opýtal sa škriatok úctivo a sklonil poslušne hlavu.

„Áno, Kreatcher. Odveď prof...“ zasekol sa, vrhol na muža odetého v čiernom krátky pohľad, akoby zvažoval, ako ho vôbec osloviť, ale nakoniec sa predsa len vynašiel. „Odveď pána Snapa do hosťovskej izby.“

„Iste, pane,“ prikývol škriatok a vzal do ruky Severusovu batožinu, keď ju ten vytiahol z vrecka habitu a zväčšil kúzlom do pôvodnej podoby.

„Pán Snape, Kreatcher vás zavedie i za Dracom a postará sa vám i o občerstvenie, ak si budete želať. Ja sa musím ponáhľad, lebo mám neodkladné stretnutie a nechcem meškať.“

Snape stroho prikývol a nasledoval škriatka na poschodie. Harry sa za nimi chvíľu díval a napokon s sa tichým povzdychom pobral na poschodie i on, aby sa konečne mohol nachystať a odísť.

***

Harry bol po zvyšok dňa i večera nervózny, hoci sa to snažil zamaskovať a nedávať najavo, svoje obavy potlačiť nedokázal. Ako mal chápať Snapovu návštevu? Ako prejav zdvorilosti alebo...?

Ron doňho štuchol a pokynul mu hlavou, nech ho nasleduje do obývačky. Len čo obaja osameli, spustil naňho prúd zvedavých otázok.

„Čo sa deje? Celý večer sa tváriš, akoby ti uleteli včely,“ nadhodil Ron a odpil si zo svojho krbľa za dúšok lahodného ďatelinového piva.

Harry sa chvíľu ošíval a vyhováral, ale Rona to neodradilo. Nakoniec to z neho vypadlo samo. „Trochu som sa poškriepil s Dracom a akoby to nestačilo, dotrepal sa z čista-jasna na návštevu Snape!“ vyprskol.

Ronovi zabehlo a chvíľu sa dusil, kým mu Harry nepobúchal po chrbte. „Dobre, dosť, to stačí, kamoško,“ kašľal Ron a utrel si ústa. „Zrejme si nežartoval čo?“ spýtal sa, ale Harry pokrútil hlavou. „No do riti, nechcel by som byť v tvojej koži...“ zahundral a v modrých očiach sa mu mihol tieň súcitu.

„Ver mi, že ani mne to nie je jedno,“ priznal Harry a sadol si do kresla.

„Prečo si sa vlastne pohádal s Dracom?“ vyzvedal Ron vo chvíli, keď sa vo dverách obývačky objavila Hermiona.

„Pohádal si sa s Dracom? Prečo?“

Harry zastonal a schoval si hlavu do dlaní, pod ich intenzívnymi pohľadmi. Napokon si len povzdychol a pustil sa do vysvetľovania. Povedal im, že sa uchádzal o miesto učiteľa na Rokforte, ale miesto profesora Obrany je na dva roky obsadené a tak mu McGonagallová navrhla iné riešenie, keďže v lete odchádza i Hagrid, lebo sa konečne plánujú s madam Maxime zosobášiť a žiť spoločne. A keďže tam robí riaditeľku, Hagrid povedal, že nemá problém prispôsobiť sa jej a vlastne horel nadšením nad tým, aké zázračné tvory a zvieratá stretne tam, lebo tiež bude v rovnakej funkcii. A kým si teda Minerva zaňho nenájde náhradu, ponúkla to miesto Harrymu ako jednu z možností, aby nemusel čakať dva roky, kým bude môcť učiť.

„Harry, tebe zrejme preskočilo, však?“ ozval sa po chvíli sústredeného počúvania Ron a Harry si všimol, že ani Hermionina tvár nežiari nadšením.

„Prečo si všetci myslíte, že je to kravina? Skutočne máte dojem, že to nezvládnem?“ rozohnil sa nasupene.

„Harry, pozri, nemyslíme si, že by si to...“ začala Hermiona, keď jej Ron skočil do reči.

„Prepáč Harry, ale budem úprimný. Keby to ponúkla mne, spýtal by som sa jej, či nepotrebuje vyšetriť, pre Merlina! Veď je to choré! Pracovať ako profesor Starostlivosti o zázračné tvory je jedná vec a tiež nebezpečná, ale určite nie taká hrozná, ako tej starej metle robiť ešte i hájnika!“

„Mrzí ma to Harry, ale Ron má pravdu,“ doplnila Hermiona svojho milého. „Si skvelý a schopný čarodejník, ale Zakázaný les nie je obyčajný muklovský, kde na teba môže zaútočiť nanajvýš splašená veverička! V tomto dávam za pravdu Dracovi, ľutujem. S profesúrou súhlasím, ale nie s postom hájnika, Harry.“

Harry zažmúril oči a sťažka si povzdychol. Zrejme mali pravdu. Čo si vlastne myslel? Že je Barbar Conan alebo nepremožiteľný Chuck Noriss? Bol síce jedným z najlepších čarodejníkova a skvelým aurorom, ale práca hájnika by bola asi nad jeho sily. Ale ľutoval to, lebo to chcel aspoň vyskúšať.

„Však tej starej vražde neprikývneš?“ uisťoval sa Ron, lebo si nebol istý, či kamaráta presvedčil, alebo nie.

„Zrejme nie, hoci... Chcel som to aspoň skúsiť a zistiť, či na to mám,“ priznal sa.

„Och, iste. To si asi jediný,“ poznamenal Ron a striasol sa pri spomienke na ozrutné acromantuly, ktoré ich v druhom ročníku naháňali.

„Okrem toho, nemyslím si, že by sa Dracovi bývanie v Hagridovej chalupe pozdávalo,“ dodala Hermiona.

„Určite nie,“ hlesol Harry nešťastne. „Tak dobre, nechám to plávať. Teda, mám na mysli to hájničenie,“ dodal a oni si obaja hlasno vydýchli.

Keď vyšli z obývačky, Harryho vzali medzi seba George, Percy a BIll, aby sa dohodli na Ronovej staromládeneckej rozlúčke. Dohodli sa na mieste a čase konania oslavy, na tom, kto a čo donesie a rázne zamietli Georgeov návrh striptízovej tanečnice.

Harry sa vrátil do tichého domu. Usúdil, že Snape zrejme dávno chrápe a on sa tešil do vyhriatej postele. Aspoň dúfal, že bude vyhriata. V hale zo seba zhodil kabát a zavesil ho na vešiakovú stenu. So zahmleným pohľadom mu to šlo len veľmi ťažko a chvíľu mu trvalo, kým našiel vešiačik. Napokon sa víťazoslávne uškrnul a pobral sa preč. Len čo to spravil, kabát sa uvoľnil a zviezol sa na zem. To si však už nevšimol, lebo stál pred vážnejším problémom.

„Do čerta, ne-nevedel som ...hik... že j-je tu toľko s-schovod,“ zamrmlal nesúvislo a tackavou chôdzou po nich odhodlane vykročil, keď sa hneď na treťom schode povážlivo zakymácal a bol by sa prekotil dozadu, no čosi ho zadržalo.

Lepšie povedané – ktosi. Znova čosi zamrmlal a pretočil sa v čomsi náruči, tvárou v tvár svojej školskej nočnej more.

„Problémy, pán Potter?“ opýtal sa ho ten samozvaný netopier hlbokým hlasom, z ktorého mu nabehli po tele zimomriavky.

„Ž-žianed,“ zašepkal s pohľadom upretým na vlhké pery pred sebou. Bolo to zvláštne, ale odrazu pocítil, ako sa mu podlamujúc kolená a nebol si istý, či to bolo prebytkom ohnivej whisky alebo blízkosťou Snapa.

„Tak poď, ty hrdina,“ hlesol Snape s úsmevom na tvári. „Pomôžem ti do postele,“ dodal a Harry by bol prisahal, že ho objal a dokonca zacítil na zadku pohladenie. Ale zrejme sa mu to len videlo. Určite, veď by prisahal, že sa Snape naňho usmial a on sa nevedel smiať ani usmievať. A navyše, chcel ho vziať do postele!

„Asi... s-som trochu ...hik... pre-prebral,“ zašomral a dovolil tomu tmavému tieňu, aby ho objal a vyviedol hore schodmi. Keď ho potom nechal stáť pred dverami a s perami mu pri uchu zaprial dobrú noc priam mučivým šeptom, Harry mal dojem, že sa mu zvezie k nohám. Snapov teplý dych pohladil jeho líce a pošteklil ucho. V žilách sa mu rozhorel oheň. Díval sa za Snapovou štíhlou postavou, kým sa nestratil za dverami svojej izby. Harry si povzdychol a prehrabol si rukou vlasy. Spomenul si na Draca a vošiel čo najtichšie do svojej izby. Aj tak však hneď zasvietil, lebo sa potkýnal o vlastné nohy a na svoje prekvapenie bola jeho posteľ prázdna.

*********************************

Aby bolo jasné, tie slovné prešmyčky sú naschvál :)

harusikXX1.png
dracousikX.png
24.05.2013 14:15:36
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one