Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

VSJL - 3. kapitola

DM/HP
Varovanie: slash (presun poviedky, stav: dokončená)

3. kapitola

Krvavé stopy

 

Obrázok Draco sa zobudil na to, že ho na tvári šteklia slnečné lúče, predierajúce sa cez záves a s tichým zavrčaním a zívnutím natiahol svoje stuhnuté telo v posteli. Chvíľu len tak bezmyšlienkovite civel na strop, kým sa konečne nerozhodol vstať. Potreboval sprchu. Včera sa zvalil do postele celkom zmorený. A dnes mal v pláne tiež pokračovať v začatej práci. Na príkaz lorda Pottera. Odfrkol si.

„ Lord Potter! Veď ani netuší, čo ten titul znamená!“ zahundral si popod nos, keď sa s čistým uterákom pomaly šuchtal do kúpeľne. Uvažoval o tom, aký dnes bude krásny deň, lebo obloha bola bez jediného mráčka. Napokon bol celkom rád, že ho strávi v záhrade. Hoci by sa tam radšej natiahol a slnil sa, než pracoval. Ale tá záhrada súrne potrebovala jeho pomoc. Vyzerala naozaj veľmi žalostne.

„Aj na slnenie raz príde,“ pomyslel si spokojne, keď bosou nohou stúpil do akejsi lepkavej, ešte teplej kaluže. Pozrel sa pod nohy a vytreštil oči. „Krv?“ zamrmlal a zohol sa, aby sa jej mohol dotknúť prstom. Bola to naozaj krv. Draco sa postavil a očami sledoval jej cestu. Stopy viedli do kúpeľne, tam, kam mieril. Nebolo pochýb, komu mohla krv patriť. Jedine Potterovi.

„Čo do šľaka!“ zvolal v pomykove. Konečne sa pohol, vyhýbajúc sa šmuhám a neveľkým kalužiam na zemi, poodchýliac dvere. Popravde, čakal, že tam nájde Pottera. Možno ležať na zemi vo väčšej kaluži krvi, ale mýlil sa. Zvraštil nos nad otrasným stavom kúpeľne. Vyzerala horšie ako chodba. Umývadlo, vaňa i podlaha, všetko bolo zašpinené krvou. Vo vani bola nevypustená voda, sfarbená do ružova. A on tam len stál, netušiac čo si o tom myslieť.

„Do pekla! To aby som bol naozaj jeho otrokom! Poondiatym domácim škriatkom!“ zahundral znechutene a vrátil sa do svojej izby. Ľutoval, že mu zhabali prútik, pretože by mal inak upratané raz dva. Teraz si len navliekol staré rifle a zbehol na prízemie, aby z komory vybral potrebné veci. Vedro, niečo na čistenie škvŕn a handru, či mop, no nedostal sa tam, lebo zastal na poslednom schode civiac na Potterov prútik. Tiež od krvi. Rozmýšľal, či by ho nemohol použiť. Uvažoval nad tým, či by prútik veľkého Pottera poslúchal jeho príkazy a naozaj sa zohol, aby ho zdvihol. Utrel ho do prvej handry, na ktorú natrafil a chvíľu si ho otáčal v prstoch.

„Takže toto je jeho prútik,“ pomyslel si, otáčajúc cezmínové drievko v rukách. Bol ľahký, tmavý a už pri prvom dotyku ním prebehol záchvev silnej energie.

„Evanesco,“ povedal, keď ním mieril na tmavú škvrnu Potterovej krvi. Prútik sa jemne zachvel a zaprskal. Nestalo sa celkom nič. Sklamane si vzdychol, hoci samozrejme nečakal, že sa stane niečo iné. Nechal prútik prútikom, položiac ho na stolík na chodbe tak, aby ho Potter hneď zbadal a predsa si len zobral z komory veci, ktoré potreboval. O necelú pol hodinku sa všetko lesklo čistotou. Dokonca ani len nepreklínal Pottera za tú spúšť, ktorú po sebe zanechal, pretože jeho myšlienky celkom zamestnalo uvažovanie nad tým, čo sa vlastne stalo.

Keď sa konečne mohol osprchovať v znova čistučkej kúpeľni, napadlo mu, či by sa nemal na Pottera ísť pozrieť, ale napokon sa na to vykašľal. „Nech ho berie čert!“ Keď však robil raňajky, pristihol sa, že ich robí i preňho. Len nad tým mykol plecom. Potter varil i preňho, bolo to na revanš. Rýchlo sa najedol a s rozháranými myšlienkami a fľašou vody v ruke vyšiel do záhrady, aby mohol pokračovať vo svojej práci.

***

Harry vstal neskoro. Aspoň neskôr ako bol zvyknutý. Bolo skoro jedenásť hodín. Posadil sa na posteli a zívol. Stále sa necítil najlepšie. Jeho nahé, svalnaté telo vykĺzlo spod prikrývok a nohy sa dotkli mäkkého koberca. Potreboval ďalšiu dávku elixíru. Prešiel na protiľahlú stranu miestnosti a po krátkom zamrmlaní sa pred ním v stene objavili dvere. Otvoril ich, dostanúc sa do miestnosti rozmermi menšej ako obyčajný špajz. Od vrchu po podlahu v nej boli úzke, krátke police, všetky zaplnené elixírmi, ktoré potreboval. Začiahol sa po dvoch fľaštičkách umiestnených v drevených stojančekoch a vypil ich so zvraštenou tvárou. Nechutili síce ako tekvicový džús, ale hlavné bolo, že pomohli.

Obliekol si čisté nohavice a podišiel k skrini stojacej vedľa okna. Keď ju otváral, vyzrel von oknom do záhrady. Draco už pracoval. Zdalo sa, že dokonca usilovne. Mal na sebe staré rifle a tričko. Bol to celkom nezvyčajný pohľad, nevidieť ho v bielej košeli s naškrobeným golierom a bezchybne vyžehleným oblekom a naleštenými čiernymi topánkami. Pousmial sa. Napadlo mu, že aj keby mal na sebe Malfoy len staré, zaplátané vrece, i tak by bol príťažlivý. Keď sa napokon prinútil odvrátiť od neho pohľad, vytiahol zo svojej skrine tričko a pohľadom zavadil o kôpku zakrvavených šiat, ktoré ležali na zemi dotrhané a ufúľané. Chcel sa načiahnuť po prútiku a nechať ich jednoducho zmiznúť, ale zistil, že ho nemá. Prehľadal izbu, ale nenašiel ho. Vbehol i do kúpeľne a zastal vo dverách. Bol si istý, že ju nechal v strašnom stave a teraz bola uprataná. Čudné. Vari len ... Mykol sa pri predstave, že Malfoy videl tú spúšť, ktorú po sebe zanechal. Ani na chodbe a schodoch neboli žiadne krvavé stopy. Znamenalo to naozaj to, že ... Odrazu sa mu sťažka dýchalo a rozbolela ho hlava. Zavrel oči, skúšajúc sa spomenúť na chvíľu, keď sa vrátil dnes skoro ráno domov. Spomínal si na to len hmlisto. Vedel, že sa s minimom síl odvliekol do svojej izby, aby si vzal dávky elixírov, zobliekol sa a nahý sa zavrel v kúpeľni, aby zo seba zmyl krv zmiešanú s prachom a vlastným lepkavým potom. Potom si spomínal len na nekonečnú únavu, ktorá ho zmohla.

Zišiel dole schodmi uvažujúc, či nebude mať Malfoy ako zvyčajne drzé poznámky, alebo nepríjemné otázky. Ako prvé si všimol svoj prútik, ležiaci na stolíku v hale a uľahčene ho zovrel v prstoch, strčiac si ho do vrecka. Hneď sa cítil lepšie. Vošiel do kuchyne a zbadal na stole tanier s raňajkami. Zamračil sa. Vari to tu ležalo a čakalo naňho? Samozrejme, jedlo bolo už studené, ale pre Harryho nebol žiaden problém ohriať si to kúzlom. Omeleta z vajíčok a opekaná slaninka voňali priam lákavo. Z kredenca si vybral chlieb a odkrojil si kúsok, ohrejúc si i pohár mlieka. S trpkosťou si spomenul na raňajky, ktoré robieval pre Dursleyovcov. Poväčšine práve takého, typicky anglické. Netrvalo dlho, kým ich začal nenávidieť a už len z vône vajíčok a slaninky sa mu zdvíhal žalúdok. Ale toto ... Toto preňho pripravil Draco. Bez toho, aby ho poprosil, bez toho, aby mu to prikázal. Jedlo mu voňalo veľmi príjemne a pošteklilo jeho prázdny žalúdok. Zapichol do jedla vidličku a skusmo si nabral jedlo do úst. Chutilo to výborne. Len čo sa dosýta najedol, pozrel na hodinky, ktoré ukazovali takmer poludnie. Uvedomil si, že by bolo dobré niečo pripraviť na obed, lebo Draco zrejme od rána pracuje a ...

Zamračil sa. Nechcel naňho myslieť a nechcel naňho brať ohľad. Musel si pripomenúť, že za všetko môže ten svojhlavý minister. Nemal dôvod mu ho sem nasáčkovať. Nebolo to práve ideálne riešenie a z nich dvoch trpel viac on, ako Malfoy. Ale nedalo sa nič robiť. Pustil sa do práce bez pomoci kúzel, pretože v kuchyni ich nerád používal. Netrvalo dlho a obed bol hotový. Harry naložil Dracovi plné taniere a do džbánu nalial čerstvý džús. Príbor zabalil do servítky a celý podnos pred sebou levitoval na zadnú terasu. Keď vyšiel z dverí, Draco naňho vrhol krátky pohľad.

„Je čas obeda,“ povedal Harry nechajúc podnos umiestniť na stôl. Draco len prikývol, bez slova si ho obzerajúc cestou k záhradnej pumpe. Napúšťal si vodu a umyl si ruky i tvár, na ktorej mal špinavé šmuhy.

Na terasu sa blížil priam lenivými krokmi, pričom nespúšťal z Harryho oči. Skúmavo prešiel pohľadom najprv jeho tvár, krk, ruky, hľadajúc akékoľvek známky zranenia. Hľadal čokoľvek, čo by prezradilo, čo by mu napovedalo, z akého dôvodu bolo ráno po dome toľko krvi. Mal na jazyku snáď milión zvedavých otázok, ale nevypustil z úst ani jednu z nich. Sadol si a pozorne sa pozrel na podnos.

„Ty nebudeš?“ opýtal sa, keď si vyberal príbor zo servítky.

„Nie, len nedávno som raňajkoval. Možno neskôr,“ povedal, no načiahol za po džbán a nalial jemu i sebe.

Harry sa zachvel ešte i teraz. Jasne si uvedomoval Dracov skúmavý pohľad a prisahal by, že sa na jeho hlavu spustí poriadny lejak otázok, ale zmýlil sa.

„Ďakujem,“ povedal Harry, zamyslene hľadiac do záhrady. Z jej konca stúpal k nebu hustý dym, ktorý hltal suché kríky, trávu i niekoľkoročné opadané lístie, ktoré doteraz nik nehrabal. V ohni pukotali staré vetvy konárov a do vzduchu sa občas zniesla spŕška jasných iskier.

Draco si nebol istý, za čo ďakoval. Za to, že zbavil podlahu od jeho krvavých škvŕn? Za to, že za ním vyčistil kúpeľňu? Za to, že mu bol ochotný spraviť raňajky, alebo za to, že sa na nič nespytoval?

Nepovedal na to celkom nič. Bol hladný a radšej sa sústredil na jedlo. Bolo to chutné. Zeleninová polievka a bravčové soté s ryžou. Uvažoval nad tým, kedy sa z Pottera stal taký zdatný kuchár. On zvládal len jednoduché veci a variť ho nie veľmi bavilo.

„Vyzerá to oveľa lepšie, ako keď som sem prišiel,“ povedal Harry zamyslene, upierajúc pohľad stále na záhradu.

Draco nevedno prečo, ale pocítil akési uspokojenie. Vari za to, že práve on ocenil to, ako tu drel? Veď to dostal príkazom. Ale aj tak sledoval Potterov pohľad a pozrel si záhradu z rovnakého uhla pohľadu. Vyzerala oveľa lepšie, mal pravdu.

„Stromy by potrebovali zaštepiť,“ povedal celkom prirodzene. „Spravím to zajtra.“ Znova sa pustil do jedla, venujúc Harrymu krátky pohľad.

„A čo to malinčie tam vzadu? Potrebovalo by vytrhať,“ riekol zamyslene Harry a Draco prikývol. Včera sa takto mordoval s jedným na druhom konci záhrady neskoro poobede. Dokatoval si ruky a musel dovoliť Potterovi, aby mu ich ošetril. Po chrbte mu prebehlo príjemné mrazenie, keď si spomenul na jeho jemné dotyky a keď sa Harry zdvihol zo stoličky, venoval mu ďalší kradmý pohľad.

„Nebude ti dúfam prekážať, ak sa k tebe pridám,“ povedal Harry zamyslene.

„Rob si čo len chceš, mňa sa na názor pýtať nemusíš, som predsa tvoj sluha, či nie?“ odfrkol si Draco a Harry stuhol.

„Nebolo to moje rozhodnutie, mal by si na to pamätať. Sám si môžeš za to, že si teraz tu. Mám dojem, že môj dom je aj tak prijateľnejší ako cela v Azkabane, či nie?“ povedal dotknuto a Draco v jeho očiach zachytil záblesk neznámeho citu. S týmito slovami zišiel z terasy a kráčal na druhý koniec záhrady, prečo od Draca Malfoya.

Holými rukami zbavoval vlhkú zem suchých kríkov a prihadzoval ich do ohňa, ktorý radostne zapraskal a zväčšil sa. Bolo mu horúco a najradšej by si bol zo seba stiahol tričko podobne ako Malfoy, ale nemohol. Nechcel, aby ktokoľvek a už vôbec nie Malfoy videl jeho chrbát. Zasyčal zakaždým, keď sa mu tŕne zaryli do dlaní, ale neprestal. Bolo to jediné, čo ho teraz mohlo odpútať od myšlienok na polonahého muža pracujúceho v tichosti vedľa neho.

Draco vydržal dlho mlčať, ale bol zvedavý. Bol zvedavý tak, ako ešte nikdy v živote. Ak mal žiť tých pár mesiacov s Potterom, chcel o ňom vedieť čo najviac.

„Čo si robil po tom, ako si skončil školu?“ Jeho hlas preťal dlhotrvajúce ticho, ktoré  medzi nimi zavládlo.

Harry sykol od novej bolesti a hodil posledný krík do ohňa. Pohľadom zavadil o svoje doškriabané, krvavé ruky a potom sa pozrel na Draca. S rýľom v ruke kypril pôdu. Vyzeral skutočne inak ... A čo sa ho to pýtal?

Harry dlho neodpovedal. Jazyk sa mu rozviazal až po hodnej chvíli. „Ja ... stal som sa tým, čím som vždy chcel,“ odvetil jednoducho.

„Hm, takže si auror,“ zahundral Draco viac sám pre seba, no znovu sa k nemu pootočil a zabodol doň svoj strieborný pohľad.

„Dalo by sa to tak povedať,“ odvetil zamyslene, sledujúc jeho prácu. Bolo očividné, že sa v záhradníčení vyznal viac ako dobre.

„Dalo by sa to tak povedať?“ opýtal sa začudovane. „Čo to má znamenať? Tak si alebo nie si auror?“

„Prečo ťa to zaujíma?“

Draco len mykol plecami. „Ak tu mám s tebou žiť, chcem vedieť čo najviac.“

„Samozrejme,“ pomyslel si Harry. „Aké Malfoyovské.“ Na malý moment sa zamyslel. „Tak dobre, ale niečo na oplátku. Aj ja som zvedavý.“

„A kedy si nebol, há?“ zatiahol Draco posmešne a zabodol rýľ do zeme. „Čo ťa zaujíma?“

„Tak napríklad to, prečo mi ťa zavesili na krk. Čo také si zas spravil?“ odvetil Harry.

Draco sa uškrnul. Nebolo to niečo, čím by sa chválil, ale v podstate za to nemohol. „Naposledy?“ opýtal sa. „Pobil som sa na ulici s nejakým odroňom, ktorý si obtrel svoje špinavé ústa o moju matku. A predtým? Zväčša mali všetky moje potýčky rovnaký motív, len iné miesto činu a iné následky.“

Harry sklonil hlavu a zadíval sa na zem pod svojimi nohami. Často premýšľal od Dracovi, od vtedy, čo sa ich cesty konečne rozdelili. Ale nikdy nemyslel na to, aké to musel mať počas tých rokov ťažké a čo všetko musel podstúpiť.

„Je mi to ľúto,“ povedal, ale Draco si len posmešne odfrkol.

„Posledné o čo stojím Potter, je tvoja ľútosť.“

Harryho sa to dotklo, lebo to myslel úprimne a nechcel tým povedať nič zlé. Ako inak mal vyjadriť to, že mu na ňom záležalo? Hoci bol iný, hoci bol slizolinčan, hoci stál vždy na druhej strane.

„Iste, ako inak,“ precedil pomedzi zuby a otočil sa mu chrbtom, s úmyslom stratiť sa v dome. Bol unavený a cítil sa malátne. Zrejme sa mal naozaj na obed najesť. Hoci ho raňajky zasýtili dostatočne, bol slabý. Pred očami sa mu zrazu zahmlilo a on nevidel nič, len tmu. Padol do kolien a sťažka oddychujúc zamdlel. V hlave mu hučalo a z diaľky k nemu doliehali tlmené hlasy. Keď sa znovu prebral, skláňal sa nad ním Malfoy a jeho tvár bola zamračená. Chcel vstať, ale Malfoyove ruky ho zatlačili späť.

„Snažíš sa zabiť, keď to už nedokázal Voldemort?“ spýtal sa Draco, hľadiac do jeho bledej tváre, ale Harry len privrel oči. Bol slabý, to bolo očividné.

„Užil si elixír na tvorbu krvi?“ opýtal sa ho a Harry prikývol pootvoriac oči. Čakal ďalšie otázky, ale Malfoy sa nepýtal. „Mal si teda radšej ostať v posteli. Alebo si chceš stále niečo dokazovať?“

Harry na to nereagoval. Bol unavený, príliš unavený na to, aby sa s ním hádal.

„Mal by si zjesť aspoň polievku,“ zahundral a Harry cítil ako sa jeho ruky prešmykli popod jeho pazuchy a nadvihli ho. Draco mu pomohol oprieť sa o vankúš a položil pred neho drevený podnos, vezmúc lyžicu do rúk, aby ho nakŕmil.

„Nepotrebujem, aby si ma ľutoval,“ zašomral Harry zlomeným hlasom, podráždený z toho, že ho takto Malfoy vidí, no viac zahanbený zo svojho nevládneho stavu.

„Fajn, tak to skús sám,“ prskal Draco, ostal stáť pri posteli a prizeral sa, ako sa snaží Harry chytiť lyžicu do rúk a nabrať si polievku. Ruka sa mu však nekontrolovateľne chvela a bolo jasné, že to bez jeho pomoci nezvládne. Lenže skôr by zomrel od hladu, ako by bol pripustil, že potrebuje jeho pomoc.

Draco prevrátil oči a prisadol si k nemu bez jediného slova. Odstrčil mu ruku a vzal si lyžicu. „Je mi jedno, prečo bolo ráno chodbe toľko krvi, nezaujíma ma ani prečo bola kúpeľňa v stave, akoby sa tam kúpala samotná Báthoryčka. Ale nenechám sa obviniť z tvojej vraždy. To je totiž to, čo by mi všetci okamžite pripísali na vrub, Potter. Takže neprotestuj a jedz!“

A Harry jedol. Bez jediného slova, vďačný, že ho tu má, že je pri ňom. Nevedel si predstaviť, čo by s ním bolo, keby tu Draco nebol. Raz sa mu to už stalo. Prebral sa až neskoro v noci.

Jeho tanier bol prázdny  a hoci sa cítil o niečo lepšie, stále bol unavený. „Oddychuj. Prídem sa na teba pozrieť večer.“

„Nemusíš si robiť starosti,“ pošepol, šuchnúc sa hlbšie pod prikrývku.

„Ale musím, aj tak ma pasovali za tvojho domáceho škriatka, tak čo,“ zahundral a vytratil sa preč.

Harry si len vzdychol. Oči ho pálili od sĺz, ktoré sa po chvíli vykotúľali spod jeho zavretých očí. Mal chuť natiahnuť za ním ruku a zastaviť ho. Prial by si, aby pri ňom ostal a bdel nad ním, ale nemohol ... Nikdy ani nebude môcť. Z úst sa mu vydral jediný vzlyk, kým sa skrútil na bok do klbka a po chvíli zaspal nepokojným spánkom.

harusikXX.png
dracousik.png
24.05.2013 11:44:38
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one