Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

Stojíš mi za viac - DM/HP

Poviedka ležala nejaký čas v šuplíku nedokončená. Myslím, že bolo na čase, aby uzrela svetlo... stránky :D

Pairing: HP/DM


Varovanie: slash/násilný sex v úvode

Venovanie: Tamias :) Paty, Sue, ZJTrane, Nade a Sanasami

Stojíš za viac, ver mi...

Vedel len jedno. Tmavá noc, ktorá ich obklopovala bola rovnako chladná ako múr kamennej steny, na ktorú bol pritlačený hrubou silou náhodného partnera. Z pootvorených úst sa mu na mrazivý vzduch dostávali s odstupom pár sekúnd s každým namáhavým výdychom obláčiky pary, ktoré sa mu okamžite rozplynuli pred očami.

Zastonal, keď sa jeho rozhalená hruď obtrela o takmer ľadové kamene steny. Telom mu prebehli zimomriavky. Bezmocne zaryl prsty do tých studených, ostrých kameňov a tvár skrivil v bolestnom úškľabku, keď ucítil v štrbine zadku kĺzať vlhký úd. Sklonil hlavu a zahryzol si do pery. Na svojich úzkych bokoch cítil jeho mäsité ruky a hrubé, drsné prsty mozoľnatých dlaní. Sivé nohavice z drahého hodvábu mal omotané kdesi okolo členkov a váľali sa v špine tejto zašitej uličky, kde sa dovliekli z neďalekého baru, aby si to spolu rozdali.

„Viem, že sa ti to takto páči...“ zachripel mu do ucha drsný mužský hlas. „Však ma chceš ochutnať? Chceš ma v sebe celého, že?“ Ten hlas ho šteklil na poodhalenej šiji a ovieval mu ľavé ucho teplým, i keď páchnucim dychom. Z úst toho chlapa sa tiahol odporný smrad po cesnaku a pive. A jeho odev smrdel ako starý, moľami rozožratý gauč. Takmer mu dvihlo žalúdok. Napriek tomu sa zachvel očakávaním aspoň nejakého naplnenia... vzrušenia... sexu.

„Presne tak...“ podarilo sa mu dostať zo seba cez zaťaté zuby. „Chcem ťa... celého...“ Jeho hlas sa zatriasol. Navrával si, že to kvôli tomu studenému počasiu. Nemal sa predsa čoho báť. Dnešná noc sa predsa môže skončiť inak ako... tých pár predošlých pokusov.

Len čo to povedal, muž stojaci za ním urobil prudký výpad panvou dopredu a on priškrtene vykríkol. Pred očami sa mu zatmelo, keď sa do jeho útrob natlačil hrubý, zdurený klát, ktorý sa len nedávno pokojne hompáľal medzi chlpatými nohami toho ozembucha. Jeho štíhle prsty boli dodriapané od steny, ktorej sa pridŕžal, aby nestratil rovnováhu pri prudkých výpadoch. Chvíľu uvažoval, či sa nezbláznil, keď zakaždým vyhľadával takéto... avantúry. Skôr sa to totiž podobalo sado-maso praktikám a on vonkoncom nebol ich milovníkom, a ani len vyznavačom, či čímkoľvek iným.

Násilie sa mu od istého času doslova hnusilo. Lenže zdalo sa, že v jeho prípade prosto nie je na výber. A tieto jeho občasné stretnutia... no, zakaždým to bolo trochu iné. Buď premyslenejšie, alebo brutálnejšie. Teraz ho doslova páral vo dvoje akýsi nepekný chlap s miernym, pivným bruchom. Bol rád, že súhlasil s tým, že vynechajú bozkávanie a prejdú priamo na vec. Asi by sa povracal už len pri tej predstave. Mrožie fúzy, ktoré mal ten chlapík pod hákovitým nosom tomu určite nepridali. V tomto, rovnako ako ani v predošlých prípadoch ho nezaujímala žiadna nechutná predohra.

Dobre, tak teda vyhľadával sex s pochybnými typmi. Ale len preto, lebo vedel, že ho nikdy nič iné ani čakať nemôže. Romantika a nežnosti? Kto by to nechcel zažiť?! Lenže on vedel, že toto bol jediný spôsob telesného uspokojenia, aký mu mohol byť dopriaty. Stačilo natrafiť na nejakého idiotského úchyla, ktorý je ochotný pretiahnuť ho.

„Si moja rozkošná štetka! Povedz to... povedz,“ žiadal ho ten ozembuch, keď ho občas plesol po zadku, v ktorom sa pravidelne strácal takmer až po koreň svojej klobásy.

A on spravil, čo chcel. Opakoval slová, ktoré chcel počuť, len aby sa ten chlap mohol čím skôr urobiť. Napriek tomu sa dokázal tešiť z príchodu vlastného vyvrcholenia a jeho špinavá, studená a od chladu stuhnutá ruka pracovala na jeho vlastnom penise, aby si doprial rovnaké uspokojenie, aké tak veľkoryso ponúkol tomu kreténovi.

K jeho zmyslom prenikoch chrapľavý výkrik plný uspokojenia... Sám nevydal ani hláska, keď sa dostavilo o pár sekúnd neskôr to jeho.

Potom zachytil akési hlasy...

... a o chvíľu na to ho obostrela tma. Tma a ničota...

oooOOOoooOOOooo

 Bolo čosi po siedmej večer. Ale v tomto mrazivom ročnom období sa samozrejme stmievalo skôr. Noci boli dlhšie, dni o niečo kratšie. Ale všetky rovnako hmlisté a daždivé. Až do včerajšia. Teplota vonku klesla na bod mrazu a dážď sa zmenil z ťažkých dažďových kvapiek na ľahulinké snehové vločky. Tie sa znášali na zem pokrytú tenkou vrstvou ľadu, ktorý sa vytvoril cez noc na mokrých vozovkách, chodníkoch i schodoch, keď sa tak náhle ochladilo.

Boli dva týždne pred Štedrým večerom. Po chodbách v Nemocnici u Sv. Munga na čarovné choroby a zranenia sa hemžilo zopár pacientov, zopár praktikantov, či liečiteľov. Ale nie tu, nie na treťom poschodí nemocnice. Nie tu, kde pacienti potrebovali nadštandardné služby. Nie na poschodí, kde boli izby vybavené pre zvláštnu starostlivosť týkajúcu sa psychologickej a psychiatrickej poradne. Tu bol zväčša pokoj a ticho... ako v hrobe.

Na konci dlhej chodby, ktorú zdobila drevená parketová podlaha ešte z čias druhej svetovej vojny, steny a strop omaľované na bielo a svetlá vo vzdialenosti každé dva metre, sa otvorili dvere. Vyšiel z nich pomerne mladý muž. Jeho kroky boli dlhé a rázne, chôdza istá. Okolo nôh, na ktorých mal predpísanú bielu obuv mu povieval liečiteľský plášť. Svetlomodrý plášť, presne tej istej farby ako boli jeho nohavice i halena. V ruke zvieral pomerne hrubý chorobopis svojho nového pacienta. Na tvári zarastenej tmavým strniskom sa odzrkadľoval zadumaný výraz. Jeho oči, inokedy pokojné ako dve studničky teraz odrážali obavy. Keď zastal pred dverami, za ktorými ležal jeho nový pacient, akoby sa zasekol a rozhodoval, či má vojsť dovnútra. Civel na číslo dverí a premýšľal... Prečo?

¤¤¤

„Pán liečiteľ, je nutné, aby ste sa na toho pacienta pozreli.“

Jeho oči si skúmavo premerali o rok mladšieho kolegu z prvého poschodia, ktorý bol evidentne v koncoch.

„Čo sa deje, Horatio?“ opýtal sa, načiahol sa za chorobopisom, ktorý mu kolega doniesol, otvoril ho a oprel sa vo svojom novom, pohodlnom, čiernom koženom kresle. V okamihu, keď mu oči spočinuli na mene pacienta, vyschlo mu v hrdle. Uvažoval, či si jeho kolega všimol zmenu v jeho výraze, ale ten bol našťastie zabratý do vlastného monológu, v ktorom ho oboznamoval so žalostným stavom pacienta.

„Veľmi dobre vieš, že by som ťa neobťažoval, keby som si nebol istý, že ten chlap potrebuje konzultáciu. Veď sa na to pozri!“ vykríkol bezmocne a rozhodil rukami vo vzduchu. „Má záznam dlhší ako všetci pracovníci nemocnice s pacientmi dohromady a jeho diagnóza je zakaždým rovnaká! Privezú nám ho vždy na pokraji vedomia, alebo celkom v bezvedomí. Zbitý, niekedy s polámanými kosťami, prinajlepšom utŕži pár pomliaždenín. A keby len to. Ako sa môže stať, že sa ten muž nechá po dvadsiaty prvý krát znásilniť? Čo je to za idiota?“ Šľahol sebou do kresla a bezmocne si šúchal čelo. „Načo ho liečime? Aby ho opäť niekto dokaličil?“

„Naozaj bol znásilnený... dvadsať jeden krát?“ opýtal sa neveriaco a prebehol očami i lekársky záznam, aby si to overil na vlastné oči.

Jeho kolega prikývol.

„Prečo ste neprišli už skôr? Oveľa, oveľa skôr?!“ vyčítal mu, a keď naňho Horatio pozrel, z jeho pohľadu sršali blesky.

„Chceli sme! Ale zakaždým sa vyhovoril, že je to jeho chyba. Okrem toho, nechcel okolo svojej osoby robiť zbytočný rozruch. Vravel, že je celkom v poriadku. A navyše... je sponzorom nemocnice. A veľmi štedrým.“

„Aj keby bol samotným Spasiteľom, je mi to jedno! Mali ste prísť. Veď toto je...“ zavrel ústa. Z plných ružových pier ostala od rozčúlenia len tenká linka.

„Chceš ho vidieť?“

Zneistel. „Je... stále...?“

Horatio prikývol. „A ešte pár hodín bude. Vyzerá akoby ho prešiel Rytiersky autobus,“ povzdychol si nešťastne a poškrabal sa v orieškovo hnedých vlasoch.

„Tak dobre.“

¤¤¤

Rukou si prehrabol vlasy. Nie, že by to nejako pomohlo, ale robil tak vždy, keď bol nervózny. Odkašľal si a jeho prsty sa konečne dotkli kľučky dverí. Stlačil ju a vstúpil dnu. Odhodlaný... pomôcť. Odhodlaný na... čokoľvek.

„Dobrý večer, pán Malfoy,“ pozdravil, keď vstúpil do izby pacienta.

Ich dlhoročný mecenáš ležal na pohodlnom polohovacom lôžku, oblečený do isto riadne drahého čierneho saténového pyžama s monogramom vyšitým na vrecku kabátika. Jeho tvár už nevyzerala tak, akoby si potykala minimálne s nápravou kamióna. A hoci nehrala fialovo-čiernymi odtieňmi, stále bola sýtožltá s mierne hnedastým nádychom. Modrina sa pomaly strácala.

Mladý muž k nemu opatrne otočil hlavu. Sedel na posteli, podopretý páperovým vankúšom. Vôbec nepôsobil dojmom, že práve prežil jedno zo svojich mnohých znásilnení.

To vedomie ním otriaslo. Dvadsať jeden krát, prebehlo mu mysľou ako výstrel z prútika.

Ostal stáť konča jeho postele. „Volám sa liečiteľ... Harold.“

Draco zdvorilo pozdravil. „Dobrý večer, liečiteľ. Čomu vďačím za vašu návštevu?“

„Vášmu chorobopisu, predpokladám,“ dostal zo seba a jednoduchým kúzlom k sebe privolal bielu plastovú stoličku s kovovými nôžkami. Ďalším kúzlom si ju premenil na pohodlnejšie kreslo. Na rovnaké, aké mal vo svojej pracovni, aby si sadol.

„Lenže mňa už ošetrili,“ hlesol pacient s výrazom, ktorý mal vyjadriť pochybnosti o odbornosti a zrejme aj príčetnosti liečiteľa, ktorý sa unúval vyrušiť ho z odpočinku a pomalého zotavovania sa.

„Je mi to známe,“ odvetil liečiteľ. „Viete, že ste na treťom poschodí?“ zakontroval, čakajúc na spätnú väzbu v predzvesti jeho pohoršeného, či rozzúreného výbuchu.

Mladý muž sa uškrnul. „Tak predsa. Nesúhlasil som s tým. Nič mi nie je. Po psychickej stránke som celkom v poriadku.“

„Prepáčte mi, pane, ale dovolím si nevyjadrovať predčasné... závery,“ namietol liečiteľ pokojným hlasom. „Váš spis je poriadne hrubý, váš stav vážny a liečitelia sú preto samozrejme znepokojený.“

Draco si odfrkol a oprel si plavú hlavu o vankúš. Chvíľu bolo ticho. Draco počul ako si liečiteľ niečo sústredene zapisuje. Tak rád by sa mu pozrel do tváre. Pravdupovediac, ani len netušil, kto bol u Sv. Munga psychiatrom. Ale to meno... Harold... lenivo sa mu prevaľovalo na jazyku i v mysli a evokovalo to v ňom staré spomienky.

Stačilo ho len vysloviť a... Nie! Zakázal si naňho myslieť už veľmi dávno.

„Viete, poznal som kedysi niekoho s podobným menom...“ zamrmlal zamyslene, jeho hlas bol presýtený nezvyklou nostalgiou.

Liečiteľ prestal písať a pozrel naňho. Uvedomil si, že ho pacient nemôže vidieť a podvedome si vydýchol.

„Áno,“ pokračoval zamyslene Draco. „Vaše meno sa mi nepáči,“ vyhlásil napokon doráňaný muž, čo vyvolalo u liečiteľa veselý úškrn.

„Neverili by ste mi, ale ani mne nie. Zdá sa mi príliš fádne. Ale predstavte si, že by som sa volal napríklad Hypokrates... alebo Rabastan.“

Teraz sa pousmial Draco. „Dobre, ostaňme radšej pri tom Haroldovi.“

„Mimochodom, môžem vás oslovovať krstným menom?“

Plavovlasý muž prikývol.

Harry zavrel spis, poznámkový blok si položil naň, brko pripravené v ruke. Oprel sa v kresle a zadíval sa naňho. Nezdalo sa, že by sa bol za tie roky zmenil. A predsa na ňom bolo čosi iné. Túžil zistiť, čo to je.

„Môžeme teda začať? Budete spolupracovať?“

Draco sa na moment zamyslel, kým odvetil. „Pod podmienkou, že ma neoznačíte za beznádejný prípad.“ Nevedel, čo to bolo, ale ten hlas... bol príjemný a on sa pri ňom necítil tak, akoby sa asi mal vidieť a ako ho asi videli všetci títo ošetrovatelia a praktikanti. Ako masochistického blázna.

V hrdle liečiteľa zaklokotal veselý smiech. „Nemyslím si, že vám také čosi hrozí. Ale v poriadku.“

„Tak sa pýtajte,“ vyzval ho mladý Malfoy a čakal, s čím vyrukuje.

„Ako ste prišiel k tomu úrazu? Pri milostnom akte?“

„Tentoraz nie.“

„Tentoraz nie? Poviete mi o tom viac?“

Draco naklonil hlavu na stranu. „Bolo to po milostnom akte. Natrafila na nás partia chlapov, ktorým sa nepáčilo, keď videla ako si to rozdávajú dvaja muži. To je všetko.“ Opomenul, že medzi tými mužmi bol napríklad jeho dávny známy Gregory Goyle. Chlapec, ktorý bol kedysi jeho poskokom ho teraz zmaľoval na nepoznanie. Ale... nebol sám...

Draco sa započúval do pera, ktoré si niečo poznamenalo. „Dobre, takže tentoraz by sa to, čo sa vám stalo dalo označiť za výsledok pouličnej bitky. Myslím váš momentálny zdravotný stav. Predchádzalo tomu stavu i znásilnenie alebo násilné konanie zo strany partnera?“

Draco sa na okamih zamyslel. V mysli si prehral zvuky trhania látky. Cinkot gombíkov, ktoré dopadli na zľadovatelý chodník, bolesť, keď sa mu do hrude vrývali ostré kamene vystupujúce z múra. A hrubé vniknutie mäsitého falusu, ktorý doňho vpadol iba s minimálnou prípravou. Prikývol.

„A čo tie predošlé stretnutia? Odohrávali sa v rovnakom duchu?“ pýtal sa ho ďalej liečiteľ.

Znova sa na moment zamyslel a po chvíli prikývol. Potom sa jeho jemne krojené pery roztiahli do akéhosi smutného úsmevu. „V nemocnici som takmer ako... doma.“

 Harry sa zamračil. Díval sa a nechápal ako si môže sám so seba uťahovať. Tie početné znásilnenia predsa nemohli byť normálne. Kto by sa takto nechal... mučiť? Bolo to pod ľudskú dôstojnosť. Pod dôstojnosť hrdého muža, akým Draco Malfoy nepochybne bol! Tak prečo do kotla!

„Prepáčte, ale musím sa opýtať,“ povedal, dívajúc sa naňho stále so zamračeným výrazom. „Tie násilné praktiky vyhľadávate úmyselne alebo je za tým niečo iné?“

Dracov nevidomý pohľad sa uprel do stropu. Ruky voľne ležiace pozdĺž úzkych bokov sa zovreli v päsť. Harry si to všimol. Postrehol i to, ako si mladý muž zahryzol do pery a jeho črty nabrali sústredený výraz.

„Čo chcete počuť?“ opýtal sa napokon rezignovane pacient, teraz navyše s odvrátenou tvárou.

„Pravdu,“ odvetil okamžite Harry. „Sľúbili ste, že budete spolupracovať. Ak budete úprimný a budete mi dôverovať, určite spolu dospejeme k nejakému riešeniu.“

Draco si odfrkol. „Veriť vám?! Ani vás nevidím!“

„Ale som tu. Z mäsa a kostí. Okrem toho, viaže ma prísaha. O našom rozhovore budem mlčať,“ dohováral mu jemne a nevtieravým hlasom.

Draco mal pocit, akoby ho ním spútaval. Akoby popoťahoval za neviditeľné nitky, aby musel konať tak, ako to bude liečiteľ chcieť. Asi za to mohol ten hlas... Znel ako zamat... Ako pohladenie. Ako nežný dotyk.

Čo z toho kedy zakúsil? Nikdy nič...

„Nie,“ odvetil napokon. „Nie, nevyhľadávam to úmyselne. Avšak...“ bolo hrozné priznať to pred sebou, ale pred niekým iným... to bolo nesmierne ponižujúce!

„Avšak?“ nadškrtol.

„Nemám veľmi na výber.“

Harry sa úprimne zadivil. „Prečo? Nechce sa mi tomu veriť. Ste príťažlivý mladý muž. Myslím, že ak nemáte na výber vy, čo potom my ostatní, obyčajný ľudia.“

Draco sa pousmial. Neprehliadol jeho kompliment, ani ten zjavný pokus o odľahčenie napätia, ktoré sa k nemu zakrádalo. Ale i tak musel jeho mienku poopraviť. Pravou rukou zablúdil k svojej ľavačke a povytiahol si rukáv kabátika pyžama.

„Aj toto je tomu na vine. Predsudky zo sveta len tak nevymiznú.“

Harry o tom vedel samozrejme svoje.

„Áno, viem, ale... možno ste iba hľadal na zlých miestach,“ podotkol logicky.

„Vážne? A kde má hľadať niekto ako ja? S mojou farbistou minulosťou a tým ohavným tetovaním na tele? Všetci vedia, čo som zač. Nikto so mnou nechce mať nič, ak sa to netýka rýchleho, tvrdého sexu. Nestojím totiž nikomu za nič viac.“

Z jeho úst to vyhlásenie neznelo tak cynicky ako by Harry očakával. Bol to skôr žalospev uboleného srdca.

Vlastne ho celkom chápal. Musel priznať, že naňho po tie roky myslieval. Sám nemal nikdy trvalý vzťah, ale presne z opačného dôvodu. Kým tým Dracovým bola jeho ponurá minulosť, tým jeho bolo výslnie slávy. Stále sa našlo pár ľudí, ktorým išlo iba o jedno. Zviditeľniť sa po jeho boku. Napokon pred časom tie snahy o trvalý vzťah vzdal. Teraz uvažoval, či sa neprerátal a či nebol on ten, kto hľadal na zlých miestach.

„Kde? Pokojne aj tu...“ šepol a neuvedomil si, ako zastreto znie jeho hlas. „Viete, čo si o vás naši praktikanti šepkajú?“ opýtal sa a nečakal na jeho odpoveď. „Vraj máte telo atléta a tvár boha. Neostáva mi iné, len s nimi súhlasiť. I keď mám možnosť súdiť iba podľa vašej tváre, Draco. Poznám vás a viem, že nie ste ani zloduch, ani zbabelec. Viem, čím všetkým ste si prešiel a nebola to práve vyhliadková jazda na grifovi ružovou záhradou. Kto iný ak nie vy si zaslúži lásku a nehu? Pri Hippokratovi! Keby som to len vedel zmeniť...“ hlas sa mu vytratil. Iba tam sedel, zvierajúc v rukách poznámkový blok i brko.

Nie, tento muž rozhodne nepotreboval jeho pomoc. Potreboval iba kúsok obyčajnej lásky. To je liek na jeho doráňanú dušu i telo.

Draco sotva dýchal. Potom sa zarazil, keď si uvedomil, čo liečiteľ povedal... Poznám vás...

Ako to bolo možné? Poznal ho? Skôr ako stihol otvoriť ústa počul tiché zaplesnutie poznámkového bloku a vrznutie stoličky.

„Pôjdem. Moje služby rozhodne nepotrebujete, pán Malfoy.“

„Ale...“ zahabkal a zažmurkal. Zrak sa mu pomaly vyjasňoval.

„Ale ubezpečujem vás,“ vyhlásil, keď mu ukradol slovo z úst, „že stojíte za viac, verte mi.“

S tým sa k nemu celkom neprofesionálne sklonil a obtrel sa ústami o jeho pery. Vedel, že by nemal, že to bude ľutovať, lebo naňho muž môže podať žalobu za obťažovanie. A napokon, bol liečiteľom. A pletky s pacientmi zásadne neprichádzali do úvahy.

Ale ten dotyk ho samotného zaskočil. Pristihol sa pri tom, že túži po niečom viac.

Krátke pritisnutie perí k tým druhým a ostrý, prerývaný výdych.

„Naozaj stojíte za viac...“ šepol a vzpriamil sa. „Prajem vám dobrú noc, Draco.“

S tým sa otočil a pobral sa preč.

Draco stále v miernom šoku zažmurkal a preklínal svoju dočasnú stratu zraku. Pretrel si oči, ale napriek zúfalstvu videl iba nejasné obrysy bledomodrej a... azda čosi, čo mohlo byť tmavou hlavou.

Frustrovane zastonal. Keby mu nebola jedna praktikantka doniesla elixír Bezsenného spánku, nezažmúril by oka celú noc. Keď sa jej vypytoval na liečiteľa, odpovedala veľmi úsečne a nejasne. Dozvedel sa iba toľko, že je tu sotva pár mesiacov, ale je vynikajúci. Veľmi citlivý, s ľudským prístupom, čo sa dnes už takmer nevidí a navyše, stále slobodný. Nanešťastie to vyzeralo, že je na mužov, lebo sa vyhýba nástrahám praktikantiek ako čert krížu.

oooOOOoooOOOooo

Nasledujúce ráno ho prepustili. Zamieril za liečiteľom, ale ten bol preč.

Nenašiel ho tam ani ďalší deň a ani tie potom. Nevzdal to. Miesto toho sa rozhodol vystriehnuť si ho.

Keď sa v jeden podvečer po Vianociach na rohu ulice objavil muž, ktorý by mohol byť podľa opisu, čo získal od praktikantiek liečiteľom Haroldom, neváhal a vybral sa za ním.

Na chodníku sa ozýval klopot dvoch párov nôh. Mužovi to očividne neušlo. Zastavil sa, ale neotočil. Dracovi bol akýsi povedomý. Výška, farba vlasov... postava...

„Myslíš, že je to dobrý nápad, Draco?“ opýtal sa ho tichým hlasom, keď mierne pootočil hlavu.

Draco zazrel jeho nepatrný profil. Tmavé vlasy boli síce zopnuté v cope, ale dlhšia ofina kryla polovicu tváre, kým hustá brada spoľahlivo schovávala zvyšok.

Ten hlas... Poznanie ho zasiahlo ako blesk z jasného neba. Harold! Vysmievala sa mu vlastná myseľ a on iba pootvoril ústa v nemom údive.

„Potter!“ vydýchol, ale nezastavil sa, kým sa mu neocitol zoči voči.

Potter sklopil pohľad, kým si ho Draco premeriaval hodnotiacim pohľadom sivých očí. Vyzeral inak. Staršie, mužnejšie a vďaka tej hustej brade aj... otrasne. Ale potom si všimol jazvu, ktorá sa pod ňou tiahla na jeho ľavom líci a nemusel byť génius, aby nepochopil, že sa ju tou húštinou iba snažil skryť.

„Zmenil si sa,“ poznamenal zadumane a natiahol ruku k jeho tvári.

Muž pred ním sa zatváril šokovane, ale neuhol. Dracove prsty pohladili zarastené líce, brušká skĺzli po obryse jazvy. „Vieš, že existujú maskovacie kúzla?“ opýtal sa akoby nič. „Tá brada... nepristane ti. Robí ťa starším ako si.“

Harry sa pousmial. „Ale spoľahlivo odháňa neželanú pozornosť.“

Draco uznanlivo vykrivil pery. „Ja som však stále tu,“ odvetil.

„Veru si,“ hlesol Harry, v hrdle mu vyschlo a oprel sa do dotyku jeho ruky. „Znamená to, že ti nepripadám... ohavný?“

Draco neodvetil, iba ho prepaľoval intenzívnym pohľadom, kým poznamenal: „Niečo ti dlhujem, Harold.“

Ruku mal stále zľahka na Harryho tvári, palcom neprítomne pohládzal zarastené líce.

„Nespomínam si, že by si mi...“ stíchol, keď sa k nemu plavovlasý muž naklonil a vlepil mu na ústa rovnako krátky bozk, ako pred pár dňami dostal od neho ležiac na nemocničnom lôžku.

„Čo to bolo?“ opýtal sa Harry zmätene, keď sa od neho vzdialil.

Draco iba mykol plecami. „No, bozk.“

„Nie, určite nie. Toto je bozk,“ odvetil a nechal svoju tašku padnúť s buchotom na zem. Miesto nej zovrel v dlaniach Dracovu tvár a nechal ich ústa splynúť v jedno. Ich pery sa nesmelo pozdravili v elektrizujúcom kontakte zamatovej pokožky. Ústa sa pootvorili a jazyky si vyšli oproti. Skúmali, bádali a tancovali ten najzmyselnejší tanec všetkých čias.

Keď sa od seba po celej večnosti zadýchane oddelili, Draco zvieral predok jeho muklovského saka ako o život. Jeho pohľad sa upieral do tých zelených očí a rovnako ako on, nemohol uveriť tomu, čo sa deje. Harry ho držal v objatí a neprestával sa čudovať, čo sa to deje.

Ale bolo to krásne... Konečne sa cítil po dlhej dobe ako plnohodnotá ľudská bytosť.

„Pokojne by som ti... predviedol aj iné techniky,“ začal Potter plytko dýchajúc, „pokiaľ by som nemusel do práce.“

Draco z neho nespúšťal pohľad, keď prikývol. Potom sa napäto opýtal: „Potter, ešte ma nenávidíš?“

Harry s plachým úsmevom pokrútil hlavou. „Nie, myslím, že nie.“

Dracovi sa v hrudi rozlial príjemný pocit tepla. „A myslíš si, že by sme to my dvaja mohli... skúsiť?“

Harry pokrčil plecami s roztomilými iskierkami v zelených očiach. „Ak to neskúsime, nikdy to nezistíme, no nie?“

Plavovlasému čarodejníkovi odľahlo „Dobre. Tak ťa tu vyzdvihnem zajtra ráno?“

Harry mu ukradol ďalší letmý bozk. „Budem rád. Končím o šiestej.“

Nasledoval ďalší bozk a Harry sa pobral do práce. Draco sa za ním neveriaco díval a uvažoval: „Kde dofrasa bol, že sme sa nestretli už skôr?!“

oooOOOoooOOOooo

Keď sa o pár týždňov neskôr pochválil svojím vzťahom krstnému otcovi, ten iba ticho poznamenal: „Medzi láskou a nenávisťou je tenká čiara. Prekročiť ju však znamená dať srdcu nový život.“

Draco vedel, že má Severus pravdu. Sám sa tak totiž cítil. Akoby sa znovuzrodil z popola. A pritom stačilo tak málo.

Skúsiť to s ním a pripustiť si, že to s ním Potter myslí vážne...

Pousmial sa. Ešteže majú tí chrabromilčania také obrovské srdcia.

Chvála Merlinovi!

Koniec
dracikX.png
harousX.png
12.05.2013 16:31:50
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one