Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

Kým si spal I.

Pairing: HP/SS

Obdobie: Po vojne

Varovanie: slash

Popis: Severus dal Albusovi sľub a len veľmi ťažko sa podujíma k jeho plneniu. Aké bude jeho prekvapenie, keď odrazu na konci roka zistí, že stráca viac ako by sa mu bolo vôbec prisnilo? (P. S.: Hovorí vám niečo film, Kým si spal? Mne áno, vlastne ma to trochu inšpirovalo :D)

Kým si spal I.

 Sľúbila som vám aj jednorázovku, nech sa páči... Upozorňujem, že je to len prvá časť :)

 

S láskou pre Soraki, Mononoke, Grid, Slimču, Enedaku, Donnu, Selly, Fin, Nadin, Sambu a Nade


Neznášal ich všetkých! Všetkých, ktorý ho vedeli tak ľahko zahnať do úzkych! Vraj prosba. Pche! Sprosté vydieranie a nič iné. Bola to žiaľ pravda, že naňho vždy, za celé tie roky platilo iba jedno. Lily... To slovo malo zvláštny magický účinok na jeho zmysly i city. City... mal vôbec niekedy nejaké? Pretože sa po väčšinu času rozhodne necítil ako žijúci človek. Skôr... chodiaca mŕtvola. Tak sa často v duchu označoval. Niekto, kto len prežíval na spomienkach... Na snoch, ktoré sa nikdy neuskutočnili. A Dumbledore to vedel veľmi dobre, presne tak, ako to veľmi dobre vedel proti nemu zneužiť. Poznal jeho jedinú slabosť a používal ju proti nemu ako tú najúčinnejšiu zbraň.

A Severus len bezmocne zúril.

„Nie, nikdy!“ vykríkol v prázdnej riaditeľni a vrhol na portrét bývalého riaditeľa varovný pohľad.

„Severus, sľúbil si, že mi splníš posledné želanie, nech je akékoľvek, spomínaš si?“

Dumbledorove slová ťali do živého. Severus len zatínal pästi. Nič iné mu neostávalo. Mohol byť vlastne rád, že po ňom Dumbledore nežiadal zložiť nezrušiteľnú prísahu. Teda, bol na tom ešte celom dobre, v rámci svojich mizerných možností.

„Samozrejme, že si spomínam, ale udivuje ma vaša krutosť! Nikdy by som si nebol myslel, že po mne budete žiadať niečo také nemožné a absolútne!“ vyštekol ako nepríčetný.

„Krutosť? Severus, tvoje slová ma nevýslovne zraňujú. Nikdy som ti neželal nič iné, ako nájsť konečne šťastie,“ riekol dotknuto Albus Dumbledore a v jeho tvári sa zračil nepokoj. „Nedal som ti vari možnosť začať odznova a to nie raz?“ opýtal sa a pozrel naňho nebovomodrými očami schovanými za polmesiačikovými okuliarmi.

Severusovi pomedzi pery unikol dlhý povzdych. „Robiť dvojitého agenta nebolo ľahké. Sám dobre viete, koľko jaziev nesie moje telo.“

„Nehovoriac o tvojej duši, chlapče,“ vložil sa do toho Albus skormútene. „Môže ťa však tešiť, že si to všetko zvládol bez väčšej ujmy. Nech ťa teší vedomie, že si to všetko podstúpil pre vyššie dobro.“

Severus si odfrkol. „Vyššie dobro! Bol som len figúrkou, ktorou ste manipuloval, aby ste dosiahol svoj cieľ,“ zavrčal, ale tentoraz jeho slová Dumbledora ranili.

„Je mi ľúto, že to tak berieš. Miloval som ťa ako vlastného syna, Severus a stále ťa mám rovnako rád,“ povedal a vytratil sa z obrazu s porazeneckým výrazom v tvári. Celé dva dni sa tam neukázal. A keď sa tak konečne stalo, iba ho pozdravil, sadol si do svojho kresla a čítal si knihu. A bolo mu fuk, že ju drží hore nohami.

Najhoršie na tom bolo, že v takýchto chvíľach Severus pociťoval niečo, čomu bežní ľudia hovoria výčitky svedomia. Bol si vedomý toho, že nebol sám, kto v tej vojne riskoval. Nebol sám, kto stratil viac ako dokázal zniesť a nebol sám, kto dostal ďalšiu šancu. Svedčilo o tom jeho vyznamenanie Merlinovho rádu prvého stupňa, žiadosť o prijatie členstva v rade Wizengamotu, ako aj žiadosť o členstvo v medzinárodnej čarodejníckej konfederácii. Nehovoriac o mieste riaditeľa Rokfortu, ktoré mu bolo ponúknuté s rovnakou poctou. A on z toho nič neodmietol. Predsa len bol slizolinčan a konečne sa mu dostalo uznania a pocty, hoci nestál o žiadne ospevované články v novinách ani o prílišnú publicitu. Svedčil o tom jeden jediný článok v novinách, ktorý sprostredkoval po odovzdaní vyznamenaní Dennému prorokovi a potom sa utiahol ho ústrania. Teda... späť na Rokfort.

Severus vrhol na Dumbledorov obraz skúmavý pohľad. Albusova tvár bola kompletne schovaná za knihou, spoza ktorej trčala iba jeho dlhá biela brada a špicatý fialový klobúk so zlatými hviezdičkami.

„Spravím to,“ povedal bez úvodu, ale nezdalo sa, že by jeho slová bývalého riaditeľa zaujali. Teda, aspoň hneď. Chvíľu trvalo, kým spustil ruky, v ktorých držal knihu a pozrel naňho.

„Nemusíš to robiť, keď to nechceš. Nemienil som ťa vydierať. Bola to len žiadosť a ty si... odmietol,“ pripomenul mu Albus a znova sa schoval za knihu.

„Aj tak to spravím,“ zopakoval a znelo to ako jeho konečné rozhodnutie.

Albus znova vykukol spoza knihy. „A ja si to veľmi vážim. Naozaj.“

Severus potlačil nutkanie zavrčať.

„Som si istý, že zistíš, že ten chlapec je veľmi bystrý a šikovný, keď chce. A on naozaj chce, Severus.“

„Dovoľ mi o tom pochybovať. Za tých päť rokov, čo som ho učil som žiadne výdatné zlepšenie nepostrehol. Hoci je pravda, že VČÚ zvládol - nejakým zázrakom.“

„Podceňuješ ho,“ trval na svojom Dumbledore. „Ale to si napokon robil vždy. Zrejme to bude v tom, že zakaždým, keď naňho pozrieš vidíš Jamesa. Dám ti jednu radu, Severus. Skús preniknúť pod povrch. Som si istý, že tam objavíš oveľa viac ako len to, čo vidíš voľným okom.“

Dobre, teraz si už Severus odfrknutie neodpustil.

„Harry sa vrátil dokončiť ročník. Tak ako väčšina jeho spolužiakov. Som si istý, že ten jeden rok zvládneš. Okrem toho, už neučíš. Môžeš sa mu venovať v čase svojho voľna.“

Severus na to nepovedal nič, iba sa sklonil k svojim papierom, do ktorých sa následne doslova zavŕtal nosom.

Dumbledore sa opäť schoval za svoju knihu a potuteľne sa usmieval, kým rukou zašmátral vo vrecku, aby odtiaľ vylovil citrónový cukrík. Strčil si ho do úst a spokojne cmúľal. Harrymu tú dobrú správu povie až večer. Toľko ešte vydrží. Vedel, ako veľmi sa chcel stať aurorom. Stále ho to neprešlo, hoci Albus by ho rád videl na poste učiteľa Obrany proti čiernej mágii. Problém však boli Harryho zručnosti v elixíroch. Musel sa zlepšiť. Stále v nich tápal a bolo viac ako jasné, že ak chce byť aurorom, musí byť najlepší, nie iba priemerný. Preto si prial, aby ho Severus doučoval. Myslel si, že potom všetkom, čo videl v spomienkach... potom, ako mu zachránil život, keď k nemu v Škriekajúcej búde privolal fénixa, že sa ich vzťahy zmenia aspoň v toleranciu. Žiaľ, prerátal sa.

Albus si bol však viac ako istý, že tí dvaja sa nakoniec zmieria. Oni to síce nevideli, ale mali toho veľa spoločného. Keby strávili spolu viac času, Severus by mohol zistiť, že Harry nie je len po sláve bažiaci pubertiak, ktorý zbavil svet Voldemorta a Harry by mohol prísť na to... Na čo vlastne? Albus si povzdychol. Dobre. Harryho povaha bola viac menej mierumilovná, ale so Severusovou uzavretosťou sa pohnúť nedalo. Slúžila mu ako spoľahlivý pás cudnosti, ktorý ho chránil pred akýmkoľvek citovým poškvrnením ako nevinnú pannu. Proste, prekérna situácia.

***

Harry sedel v súkromnom laboratóriu terajšieho riaditeľa Rokfortu a zvedavo sa obzeral dookola. Musel si priznať, že tomu stále nemohol uveriť. On a tu... Povzdychol si a opäť skontroloval, či na niečo nezabudol. Písacie potreby, kalamár so zaostreným brkom, zväzok čistých pergamenov a knihu elixírov.

Keď sa rozrazili dvere a dnu sa vrátil Snape, takmer vyskočil od ľaku zo stoličky.

„Potter!“ ozvalo sa príkro. „Čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?“

„Neuveriteľne silný elixír spánku, ktorý poznáme pod názvom Dúšok živej smrti,“ odvetil Harry a v mysli mu prebehol podobný výjav ako spred ôsmich rokov, keď nastúpil do Rokfortu ako jedenásťročný študent, ktorý sa práve dozvedel, že existuje niečo ako je čarodejnícky svet. Hotové deja-vú.

Snape stroho prikývol.

„Kde budete hľadať, keď vám poviem, aby ste mi doniesli bezoár?“

Harry sa uškrnul. Dobre, toto bolo ozaj spoľahlivé deja-vú. „V skrini zásob, pane. Inak, je to kameň zo žalúdka kozy, ktorý dokáže ochrániť pred väčšinou jedov.“

Nezdalo sa však, že by riaditeľ jeho zmysel pre humor nejako ocenil. Venoval mu studený pohľad, ktorý ho dokonale zmrazil do špiku kostí a položil mu poslednú otázku.

„Chcete, aby som vás doučoval alebo nie?“

Harry prikývol.

„Tak sa to snažte brať vážne, pretože ja na hlúpe žartovanie svoj čas premrhať nemienim.“

Harry to pochopil ako výstrahu a podľa toho sa i na ich hodinách choval.

So Snapovým osobitným prístupom a musel uznať, že pomerne iným a podrobnejším výkladom sa čoraz viac zlepšoval. Snape už jeho výtvorom prestal nadávať do gebuzín a brečiek. Po troch mesiacoch potenia sa v jeho súkromnom laboratóriu Harryho výtvory povýšili na kaše. Na jeho prekvapenie ho Snape začal brávať i na nákupy do Šikmej uličky. Dal mu do ruky zoznam potrebných prísad a kým sa Harry zvŕtal po Apatieke, zháňajúc potrebné prísady (Snape zásadne odmietol predavačovu pomoc a trval na tom, aby všetko vyberal Harry, lebo si chcel preskúšať i túto stránku jeho vedomostí), on ho so zvrašteným obočím dôkladne pozoroval a sledoval ako si počína.

Keď vyšli znova na ľudoprázdnu uličku, Snape spokojne poznamenal: „Na prvý raz to nebolo zlé. Ale zapamätajte si ten rozdiel, Potter. Nie je až také ťažké rozlíšiť prilbicu modrú od prilbice žltej.“

„Iste pane, ale je to mierne obtiažne, keď je to sušená zmes, ktorá stráca svoju jasnú farbu.“

„Orientujte sa čuchom,“ poradil mu Snape a to bolo všetko, čo k tomu dodal. Našťastie si nevšimol Harryho pohľad, ktorý vrhol na jeho nos.

Bolo to priam nezvyčajné, ale Harry trávil väčšinu voľna nad elixírmi. Okrem chvíľ, keď si precvičoval so Seamusom alebo Nevillom útočné alebo obranné kúzla na Obranu. Popravde, teraz, keď nemal po boku Rona a Hermionu, ktorí sa rozhodli odcestovať do Austrálie, aby našli Hermioniných rodičov, mal viac voľna ako by sa zdalo. A ako ho stráviť čo najužitočnejšie ako prípravou na aurorské skúšky? Hermiona to iba vrelo ocenila a dokonca ho povzbudila. Zatiaľ čo Ron poznamenal, aby sa držal a nechytil z toho netopiera amok.

Prvé mesiace ubehli ako voda. Všetko šlo ľahšie, keď ste vedeli, čo a ako. Ako „ôsmaci“ tu poznali už každý kút. Odpadli im hodiny lietania a tým pádom i možnosť hrať za fakultu metlobal. Harrymu to trochu chýbalo, ale stále tu mal spolužiakov, ktorí si s ním radi zahrali a prevetrali svoje metly na školskom ihrisku. Teda, okrem Nevilla, ktorý lietanie nemal veľmi v obľube. Radšej sa držal pri zemi. Najlepšie s rukami po lakte zahrabanými vo voňavom humuse, pri presádzaní rastlín, pri štiepení stromčekov alebo podobných činnostiach. Seamus s Deanom si ho občas nepekne doberali a robili si z neho prču, lebo to podľa nich robil kvôli Pomone, aby ju mohol pretiahnuť medzi čerstvo nakyprenými hriadkami. Už len tá predstava bola nechutná. Inak pokojný Neville na to ani teraz nijako nereagoval. Teda, slovne. Za to ich však obdaril výrečným gestom, keď im pred tváre otčil svoju ruku so zdvihnutým prostredníčkom. Neville Longbottom bol celým telom, srdcom i dušou oddaný milovanej Herbológii a nemienil si to dať nijako znechutiť.

***

 Harry stál nad bublajúcim kotlíkom, ktorý práve odstavil z ohňa. Naposledy ho premiešal a díval sa, ako sa nad ním skláňa Snape. Jeho oči civeli na tú tmavú hlavu a pramene čiernych vlasov, padajúce mu po stranách bledej tváre ako dva nepriepustné závesy. Hľadel na jeho tvár a fascinovane sledoval ako riaditeľ s privretými očami do seba nasal vôňu stúpajúcu z kotlíka. Nozdry sa mu jemne zachveli a ústa mierne pootvorili.

Bolo to... nesmierne... vzrušujúce. V Harrym sa niečo pohlo. Niečo, čo ho nútilo nespustiť oči z jeho tváre. Mal pocit, že keď konečne Snape prehovoril, on zatajil dych.

„Obstojné,“ zamrmlal Snape a potom nechal elixír jednoducho zmiznúť. Iste, na čo komu by bola Harryho Amortencia, že?

Napadlo mu opýtať sa ho, čo pri tom nádychu cítil. Ale potom mu došlo, že keby sa ho pokúsil opýtať niečo také osobné, Snape by s ním hodiny určite ukončil. Napokon, veď presne to isté spravil, keď sa pri hodinách oklumencie v piatom ročníku dostal nečakane do jeho spomienok. No, za to si z väčšej časti mohol i sám. Musel uznať, že bol proste dotieravý. Vtedy spravil chybu. Teraz sa rozhodol urobiť to, čo bolo správne. Držať si hubu na zámok.

„Na dnes je to všetko. Upracte a stretneme sa po víkende,“ povedal Snape a odišiel bez toho, aby naňho čo i len pozrel.

Harry si vydýchol. Vlastne bol rád, pretože to, čo sa s ním v poslednej dobe dialo v prítomnosti toho muža bolo... nevídané. Najprv ho oblievala horúčka, ktorú striedali zimomriavky. Potom sa mu začali potiť dlane a búšilo mu srdce. Občas sa mu podlomili kolená a on len dúfal, aby si to Snape nevšimol. Veď vlastne o nič nešlo. Vždy pociťoval trému na jeho hodinách.

***

Severus mal málokedy pokojný spánok. Elixír si zakaždým brať nemohol. Keby tak robil, už dávno by skončil v nejakom ústave pre elixírovo závislých. Vedel, že preňho Potter bude predstavovať problém, ale netušil, že až taký...

Merlin, určite mu odišiel čuch. Nemohlo v tom byť nič iné. Nemohol predsa cítiť jeho vôňu! Nemohol! Zrútil sa do kresla v súkromí svojich komnát, kde ho nerušilo ustavičné trkotanie obrazov a Albusove otázky typu: „Ako to dnes šlo?“

Prečo? pýtal sa sám seba v duchu. Prečo práve ja? Samozrejme, že sa mu odpovede nedostalo. Schoval si tvár do dlaní a snažil sa vymazať zo svojich zmyslov arómu citrusov a sviežej mladosti. Lákavú vôňu leta zachytenú v letku v mikročiastočkách vzduchu...

Nemal mu dávať variť ten prekliaty elixír! Iste, takto by žil v sladkom sebaklame i naďalej. Potláčal by rastúci obdiv k Potterovým schopnostiam a nečakané návaly príťažlivosti. Bola to slabosť, ktorá ho priam atypicky omračovala. A rozčuľovala. Odvádzala jeho pozornosť v nestrážených chvíľach k inkriminujúcim partiám mladého, pružného tela skláňajúceho sa nad kotlíkom.

Musel sa zblázniť. Nemohlo preto existovať iné vysvetlenie. Načisto a kompletne zošalel. Nikdy predtým sa s ním nedialo to, čo teraz.

Odstup. To bolo to, čo potreboval. Lenže ako?

***

Severus sledoval Pottera ako krája na rovnomerné rezančeky myší korienok a nedokázal vytesniť z mysle myšlienku na to, aké mu to pripadá vzrušujúce. Snažil sa rozanalyzovať vlastné pocity, čo nikdy predtým nerobil. Uvažoval, či je skôr erotickejšie to, ako jemne sa Potterove prsty dotýkajú korienka alebo ten jeho sústredený pohľad.

Silou vôle odvrátil zrak na toľko, aby sa dokázal koncentrovať a vypudiť z hlavy to, čo mu práve napadlo. Nie! To by si v žiadnom prípade nedovolil. Merlin! Veď bol na ženy! Od kedy ho vzrušovali muži? Potriasol hlavou a vstal zo svojej stoličky. Prikázal Potterovi pokračovať s tým, že sa vráti o hodinu, aby ho skontroloval. Opýtal sa, či má nejaké otázky a či všetkému rozumel, na čo mu mladík s úsmevom prikývol.

Severus vedel, že je to s ním viac ako zlé. Chcel si zachovať odstup, čo mu prikazoval zdravý rozum, no miesto toho čoraz viac vyhľadával jeho spoločnosť. Nákupy v Apatieke v Šikmej uličke sa stali pravidelnosťou. Keď zmizli i posledné zvyšky snehu a krajinu ovanul jarný vánok, začal ho zo sebou brávať aj do Zakázaného lesa. Zasväcoval ho do tajov prírody a ukazoval mu skryté miesta, kde rástli bylinky, ktoré by na takých miestach nik nehľadal. A popri tom ho skúšal lepšie spoznať. Hoci len preto, aby rozlúštil povahu svojho záujmu o mladého muža.

„Ako...“ začal neisto, „ako sa vám žilo s Lilynou sestrou?“ opýtal sa napokon, pomerne hrozne tápajúc, čo sa týka spoločenskej konverzácie, navyše s takým mladíkom.

Harry naňho neveriaco pozrel. Ale bola to iba chvíľka, kým pohľad stočil späť do pučiacej trávy, pod svoje nohy. Bol si vedomý toho, že ak by Snapa proste odbil nejakou strohou odpoveďou alebo dokonca sarkastickou poznámkou, stiahol by sa do ulity ako slimák a nikdy viac by nevystrčil rožky. A Harrymu sa tento Snape páčil. Páčil sa mu čoraz viac. Srdce mu poskočilo radosťou, že o neho prejavil záujem. Stále boli v pozícii profesor a žiak, ale mal dojem, že Snape si ho čoraz viac váži.

„Na to obdobie nespomínam práve rád,“ priznal a zadíval sa kamsi do diaľky.

Snape naňho úkosom pozrel. „Prečo?“

„Poznal ste i moju tetu?“ zaujímal sa, na čo Snape odvetil, že ju poznal iba zbežne.

„Tak to buďte rád,“ dodal Harry a pomaly, zdráhavo mu priznal iba to, že by mu bolo možno lepšie v nejakom sirotinci. Alebo by tam mal možno rovnaké podmienky ako u príbuzných. A dodal, že je rád, že tam už nemusí žiť, ani ich vídať. Nikdy ho totiž nepovažovali za normálneho. Nechcel dodať, že ho nepovažovali za viac ako domáceho škriatka. A Severusovi pri tých slovách napadlo, že jeho otec bol v svojom správaní navlas rovnakí Harryho príbuzným.

Severus si uvedomil, že Harry sa nesťažoval. Iba sucho konštatoval, že jeho situácia nebola boh vie aká. Teraz žil sám a Severus predpokladal, že sa presťahoval do domu po Blackovi. Bolo by to logické. I tak nemal kam inam ísť.

„Nezájdeme k jazeru?“ vytrhol ho z myšlienok Severus a Harry prekvapene prikývol. Keď došli na jeho kamenistý breh, Severus sa oprel o pokrútený konár stromu a zadíval sa na vodnú hladinu. „Koľko toho viete o svojich rodičoch?“

Ďalšia otázka, ktorá Harryho v ten deň odrovnala.

„Len veľmi málo, pane,“ odvetil popravde a v ďalšom okamihu mu poklesla sánka.

„A chcel by ste sa dozvedieť viac?“ Severus nechápal, kde sa to v ňom tak odrazu nabralo. Svoje súkromie si strážil ako najvzácnejší poklad. Ale čo mal z toho pokladu, keď sa oň nemal s kým podeliť? A kto iný by ho ocenil viac, ako syn ženy, na ktorú doteraz nezabudol?

„Samozrejme, i keď sa obávam, čo sa ešte dozviem o otcových výčinoch,“ priznal Harry nepokojne.

Severus sa uškrnul. Harry pri pohľade na zmyselne vykrútené kútiky úst ostal na pár sekúnd kompletne paralyzovaný. Prebral sa až v okamihu, keď sa riaditeľ zaspomínal a začal mu rozprávať o jeho matke. O tom, ako sa spoznali, aká bola, i to, čo povyvádzala. A Harry nevychádzal z údivu. Skoro upadol do mdlôb, keď ho Snape pozval do svojej riaditeľne na budúci deň s otázkou, či by nemal záujem pozrieť si zopár jeho spomienok, ktoré mu ostali po Lily.

Pre Harryho nikdy nikto neurobil viac. Nasledujúci deň očakával s rastúcou netrpezlivosťou. A uveril tomu až vo chvíli, keď sa Snapova ruka dotkla tej jeho a riaditeľ ho spoľahlivo viedol do svojich spomienok.

Pravda, len tých, ktoré zahŕňali jeho matku. Najprv ako malé copaté dievčatko, ktoré stretol na detskom ihrisku, a s ktorým sa spriatelil. Harry si to neuvedomil, ale v tej chvíli si toho malého chlapca s vlasmi ako smola a vtedy ešte rozkošným noštekom obľúbil. Pripadal si, akoby videl svoju vlastnú kópiu. Vo vyťahaných, starých veciach, so smutným výrazom v tvári. Lenže Snape mal na rozdiel od neho šťastie. Našiel si oddanú priateľku. On si našiel svojich prvých skutočných priateľov až na škole.

Dokonca mal to šťastie, že zazrel i svojich starých rodičov. Severus mu to iba potvrdil.

Keď opustili kolobeh spomienok a Snapovo rozprávanie ustalo, Harry mal v očiach slzy. Nevedel ako inak vyjadriť vďaku a tak muža po svojom boku iba bez premyslenia objal. Drvil ho vo svojom mocnom objatí, kým sa mu po tvári kotúľali slzy a jeho pery opakovane šepkali: „Ďakujem vám.“ A pre Severusa zastal v tom momente čas. Prial si, aby táto chvíľa nikdy nepominula a zároveň si prial, aby necítil to, čo cíti.

***

Posledný spoločný deň, pomyslel si, keď vkročil do svojho laboratória. Harry už sedel na svojom mieste a keď vstúpil, vstal a pozdravil ho s úsmevom na perách.

Severus len jemne prikývol a prikázal mu uvariť elixír únavy. Ani dnes sa neostal dívať ako sa mu darí, pretože mu srdce zapĺňal nepríjemný pocit smútku, ktorý sa rozhostil v jeho vnútri zakaždým, keď si spomenul, ako málo spoločného času im už ostáva.

Musel si priznať, že Albus mal napokon pravdu. Harryho si až priveľmi... obľúbil. Bol vlastne jediným živým človekom, s ktorým bol ochotný tráviť svoj čas.

Opustil laboratórium a nechal ho pracovať.

Harry dodržal postup, ingrediencie boli starostlivo pripravené v presných dávkach a postupne ich pridával do mierne bublajúceho obsahu. Všetko išlo ako po masle. Bol si istý, že skúšky z MLOKov, ktoré mal mať už o štyri dni zvládne. Napokon, potvrdil mu to i Snape a jeho nadmieru spokojný výraz tváre. Okrem toho, v poslednom čase ho sem volal, keď potreboval pomôcť s prípravou liečivých elixírov a mastí, ktoré potreboval uvariť, či vymiešať pre Poppy. Pre Harryho už to bolo samo o sebe veľké ocenenie.

Zlepšil sa. Veľmi sa zlepšil a sám to pociťoval. Nerobilo mu problém rozoznať jednotlivé byliny, za čo ďakoval za pomoc i Nevillovi. Vedel, čo s čím môže kombinovať a čo naopak nesmie, pre nežiadajúce alebo dokonca zhubné účinky.

Zívol si a chrbtom ruky si pretrel oči. Nečudo, varil elixír únavy. Keď ho konečne odstavil a čakal na profesora, hlava mu akosi sama od seba oťažela a klesla na stôl.

Opäť zívol a zložil si hlavu na lavicu, oprúc ju o svoje zložené ruky.

„Iba si trochu zdriemnem,“ zamrmlal. „Veď keď príde, zobudí ma, som si istý...“ Zaspal, ani nevedel ako.

***

Keď Severus vošiel do laboratória, našiel Harryho potichu odfukovať. Uškrnul sa. Bola to jeho chyba, pretože mu nepovedal, aby použil bublinové kúzlo a nenadýchal sa tak výparov z elixíru, ktoré ho teraz spoľahlivo uspali.

Severus skontroloval elixír. „Bezchybný,“ zamumlal spokojne a nechal jeho obsah zmiznúť. Uvažoval, či ho zobudiť alebo ho nechať oddychovať. Napokon, zaslúžil si oddych. Ale takto... v takom uhle... bude ho bolieť krk.

Napokon sa rozhodol upratať po ňom prv miestnosť a až potom ho chcel zobudiť. Napriek odhodlaniu však toho nebol schopný.

Za to si stal vedľa neho a dlho sa naňho díval. Natiahol k nemu ruku, odhrnul mu vlasy z čela a končekom ukazováka pohladil jeho bledú jazvu na čele.

„Čo si to so mnou porobil, chlapec-ktorý-dvakrát-prežil?“ zamrmlal šepky a sklonil sa k nemu, aby mu vtisol bozk na čelo. Celkom spontánne. Jeho pery sa dotkli bledej, teplej pokožky chlapcovho čela a jeho tmavé, lesklé oči skĺzli k pootvoreným perám. Boli tak blízko... Aké by to bolo, pobozkať ho na tie vábivé ústa?

Len letmý bozk... Kratučký... Nikto sa to nikdy nedozvie... Nikto... Nikdy...

A stalo sa. Sklonil sa ešte viac a jeho pery sa dotkli Harryho úst. Severus sa zachvel. Prešla ním vlna silného vzrušenia, ktorá mu nahromadila krv do slabín. Z jediného nevinného bozku. Mal sa teda stále považovať za heterosexuála? Prečo ho ale muži nepriťahovali i predtým? Prečo sa zameral akurát na tohto jediného, takmer o polovicu mladšieho ako bol on sám?

Severusovi vykĺzol z úst povzdych. Pritlačil ústa na tie mäkké pery a povystrčil jazyk, aby sa ich celý rozochvený dotkol. Pohladil celú dĺžku spodnej pery, ale na viac sa neodvážil. Strhol sa, keď z chlapcových úst unikol tichý povzdych. V okamihu sa vystrel a poodstúpil, dívajúc sa, ako sa mladík preberá z driemot sám. Ďakoval prozreteľnosti, že sa tak stalo až teraz...

***

Stál pri svojom okne v riaditeľni a sledoval davy študentov rinúť sa zo školy. Bol medzi nimi? Neprišiel sa s ním rozlúčiť... Veď prečo aj, však? S ním sa nikto nikdy nelúčil. Bolo to na porazenie. Znova sa doňho zahryzol ten strašný pocit opustenosti a samoty. Znova mal raz pocit, že svet potemnel a on ostal v tej nepriehľadnej tme načisto sám. Dokedy to tak bude? Sklonil hlavu, zvesil plecia a povzdychol si... Vždy to vedel. Bol prekliaty.

sevicekX.png
harousX.png
12.05.2013 18:09:40
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one