Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

In memoriam... amor

V preklade - Na pamiatku lásky :) Občas je latinka na niečo dobrá. Hm! Čo sa týka tejto jednorázovky, ďakujte mojej ceste do práce, keď som premýšľala nad ďalším námetom k drarry. Ale! Toto nie je drarry :( Je to síce slash, ale s párom, ktorý som ešte nepísala. Dúfam, že sa vám bude páčiť a oceníte moju snahu prispieť s niečím novým. Prajem príjemné čítanie a upozorňujem, čakajú ma dvanástky... teda, vidíme sa v piatok - pravdepodobne.

In memoriam... amor


HP/Scorpius M.

Varovanie: žiadne

 

Vonku zúrila víchrica. Brala snehové vločky do divokého tanca bez pozvania. Nebo bolo pokryté ťažkými, svetlosivými oblakmi, ktoré skutočne až príliš reálne pripomínali nadýchané periny. A hoci mrzlo, ten chlad sa dal zniesť.

Keby neočaroval dve ruže s krvavočervenými pukmi, ktoré v ruke zvieral, aby ich ochránil pred počasím, bol si istý, že ich chvejúce sa hlávky by prišli o svoje zamatové lupene v priebehu pár krátkych minút. Harry zažmurkal. Bol rád, že na svoj odev použil i ohrievacie kúzlo a sklá okrúhlych okuliarov očaroval tak, aby boli vodeodolné. Napokon, ako mal vo zvyku zakaždým, keď slúžil v daždivom počasí alebo v snehových fujaviciach.

Tmolil sa pomedzi náhrobné kamene na cintoríne Svätého Agripu. Videl ako severák šantí v korunách troch pri sebe stojacich lipových stromov, ktoré medzi svojimi hrubými, vráskavými kmeňmi zvierali kríž zo sivého kameňa. Nižšie tuje ohýbal ako tanečník v bujarej zábave. Nevšímajúc si náhrobky zo sivej žuly, či čierneho vyhladeného mramoru, ktoré trčali zo zamrznutej, snehom posypanej zeme, mieril k impozantnej rodinnej hrobke, ktorú v tej všadeprítomnej belobe nebolo skoro možné rozoznať. Biely mramor sa stal v snehovej fujavici takmer neviditeľným.

Vyhrnul si golier na čiernom plášti podšitom teplou kožušinou. O pár minút zastal pred neveľkou obdĺžnikovou budovou a zahľadel sa na dvere ozdobené čiernym kovaním. Zdvihol pohľad, aby si prečítal nápis, ktorý bol vytepaný nad vchodom ozdobným, strieborným, filigránskym písmom. Tak veľmi vystihoval túto rodinu, ktorá patrila k jednej z najstarších čarodejníckych rodín s čistokrvným rodokmeňom. „Aut vincere, aut mori,“ prečítal a v duchu si to okamžite preložil. Zvíťaziť alebo zomrieť. Ozaj veľmi príznačné.

Namieril svojím cezmínovým prútikom na ťažké dubové dvere bez zámky. „Alohomora,“ sa znieslo z jeho myšlienok a dvere sa otvorili s tichým škripotom, ktorý v tom divokom hvizde vetra bolo ledva počuť. Strčil do nich rukou, aby ich pootvoril väčšmi a vstúpil dnu. V tej chvíli sa na stenách rozžali pochodne a osvetlili neveľkú miestnosť. Bol tu druhý raz vo svojom živote. Nie preto, lebo pociťoval zášť, ale preto, lebo sa dlho nemohol zmieriť s jeho smrťou.

Na náprotivnej stene zahliadol známe rodinné motto: „Tojourus pur.“ Nevidel ho prvý raz. Také isté motto mali vyšité na gobelíne spolu s rodokmeňom i v dome na Grimmauldovom námestí. Vošiel hlbšie, nechajúc zúriace počasie za svojím chrbtom. Očami blúdil pozdĺž stien, na ktorých boli vyryté mená zosnulých s rokmi narodenia a úmrtia, a hľadal to jediné, kvôli ktorému sem meral cestu. Až napokon zastal na samom konci. Podišiel však najprv k váze stojacej vo výklenku steny a vložil do nej ruže zviazané čiernou hodvábnou stuhou, len čo z nej vybral zoschnutú kytičku.

Potom sa vrátil k stene, na ktorej bolo vyryté jediné, jemu drahé meno. Stiahol si z rúk kožené rukavice a po dlhej chvíli odhodlávania sa bruškami prstov dotkol epitafu. „Draco Malfoy, r.n. 1980, 2003. S láskou spomíname...“

¤¤¤

Sklonil hlavu a roztrasene vydýchol. Zažíval celkom nový pocit. Jeho myseľ súperila s citmi o nadvládu. Rozumné argumenty sa priečili dávnym, trpkým i tým šťastnejším spomienkam. A potom znenazdajky prišiel pokoj. Zalial každú bunku v jeho tele hrejivým zmierom. Konečne si uvedomil, že minulosť nad ním viac nemá žiadnu moc. Bolo to nesmierne oslobodzujúce. Opadla z neho všetka ťažoba, nesúca so sebou bremeno minulosti i starých hriechov.

„Odpúšťam ti, Draco Malfoy. Chápem, že si dal nakoniec prednosť rodine predo mnou a dúfam, že tvoja duša našla svoj pokoj. A ver, že v mojom srdci... budeš mať svoje miesto... už navždy.“

Nevedel kedy alebo prečo, ale odrazu ho zarezali oči. Vykotúľali sa z nich horúce slzy, ktoré skĺzli po vetrom ošľahanej tvári a skrehnutých lícach vyštípaných do červena od mrazu. Oprel sa čelom o chladný mramortak, ako sa zvykol opierať o jeho biele čelo a sťažka si povzdychol.

„Veril by si, že si neviem rady?“ opýtal sa hrobky, akoby mu mala odpovedaď. „Viem, že by si ma vysmial. Napokon ako neraz, však? Slávny Potter je opäť bezradný. Patetický chudák,“ šepol. Oprel sa o stenu lícom a ukazovákom ľavej ruky kopíroval jednotlivé písmena v jeho mene. „Ale skutočne to nie je jednoduché,“ hlesol. „Vieš, ide o tvojho mladšieho syna, Scorpiusa. Ja... nemôžem za to, čo k nemu cítim.“

Opäť si povzdychol. „Tvoj syn je... taký vytrvalý a... úžasný!“ priznal s takmer posvätnou úctou chladnému kameňu. „Ako ho mám dokázať nemilovať? Ako sa od neho držať spiatky? Je mojím strážnym anjelom, Draco! Slnkom, o ktorom som si myslel, že mi už nikdy nepresvetlý život.“

Stíchol, a potom sa zamyslene pousmial. „Neveril som, že by mi mohol Malfoy zlomiť srdce dvakrát za život. Stalo sa...“

Na chvíľu privrel oči a otrel si spakruky dotieravé slzy. Potom sa odtiahol od steny a zadumane sa zahľadel na dva rôzne portréty. Fotografie otca a syna v oválnych, strieborných rámčekoch. Kým sa naňho Lucius Malfoy díval povýšenecky a značne znechutene, jeho syn sa máličko mračil, akoby ho skutočne počúval a zvažoval jeho slová, keď si tam vylieval srdce. Scorpius sa im podobal. Jeho črty tváre mali charakteristické Malfoyovské rysy. Nie príliš vysoké čelo, mierne výrazné lícne kosti, malý, no rovný aristokratický nos a ostro rezanú bradu, ktorá napovedala o jeho razantnosti a tvrdohlavosti. Jeho pokožka bola príznačná pre všetkých mužských potomkov tohto rodu. Hladká, hebká a krásna ako vzácny alabaster. A hoci sa mu najviac páčili mladíkove dokonale krojené, plné a šťavnato sladké malinové pery, rovnako tak ho fascinovali jeho oči. Hnedé ako karamel a s drobnými zlatými škvrnkami sústredenými po celom vonkajšom obvode dúhovky. Nikdy v živote takéto oči nevidel. Rámovali ich vejáre plavých, hustých, dlhých mihalníc a nad nimi sa v elegantnom zlomenom oblúku klenulo obočie. Celý ten perfektný obraz dotvárali pôsobivé dlhé vlasy, zdajúc sa v slnečných lúčoch ako posvätná aureola. Hoci farbou sa rovnali tým Dracovým, dĺžkou pripomínali Luciusove. Aj výšku zdedil jeho mladší vnuk skôr po ňom. Povahu, ako aj farbu očí mal po svojej matke Astérii. Teda, pokiaľ išlo o láskavosť, nehu a pochopenie. Tiež ak mal na mysli vernosť, loajálnosť a ochotu vždy pomôcť. Na druhej strane vedel byť impulzívny, ale i zdravo sebavedomý a spontánny. Tvrdohlavý, ak bol presvedčený o svojej pravde, ale vedel si i priznať chybu, ak sa zmýlil. Jeho o rok starší brat Perseus bol o niečo tvrdší, ak si išiel za svojím cieľom, ale tiež vedel byť láskavým a obetavým.

„Netušil som, že sa dokážem opäť zamilovať,“ šepol skrúšene. „Chcem ťa však uistiť, že...“ namáhavo prehltol. „Skončil som to. Viem, že je to jediné správne riešenie. Nemôžem pripustiť, aby sa tvoj syn zahadzoval so mnou. Chápeš to, však? Ten vekový rozdiel je...“

¤¤¤

„Je to banalita! Navyše absolútne hlúpa!“ dvere hrobky zatarasila vysoká, plecnatá postava. Keď si ten muž dal dole kapucňu, videl, že cez sporo osvetlenú miestnosť vrhá tieň práve ten mladý muž, ktorému sa už pár dní úspešne vyhýbal. Zvuk jeho hlasu stačil na to, aby sa jeho pokožka pokryla zimomriavkami, hoci mu bolo príjemne teplo.

Harry privrel oči a zaklonil hlavu dozadu. Otočil sa, oprel sa temenom o stenu, stojac k nej teraz chrbtom a zahryzol si do pery. „Nevieš, čo hovoríš,“ odvetil trochu príkrejšie ako mal v úmysle, no v jeho hlase zaznievalo jednoznačné presvedčenie o svojej neomylnosti.

Mladík zaťal ruky v päsť, bezradne sa naňho dívajúc. Ako ho mal presvedčiť, keď sa zdalo, že on už sa rozhodol? Podišiel k nemu, krotký, ale odhodlaný. „Harry, nič a nikdy nezmení fakt, že ťa milujem.“

„Ale zmení,“ zaznela okamžitá, prísna odpoveď. „Náš vekový rozdiel, či chceš alebo nie, je realita!“

Scorpius sa naňho iba díval, ale Harry v tých karamelových očiach čítal ako v otvorenej knihe. Chcel mu odporovať a on vedel, že sa len tak ľahko nevzdá.

Harry si iba posmešne odfrkol a vytasil sa s druhým argumentom. „A čo môj syn? Keď som ho videl naposledy... škaredo sme sa pohádali. Povedal mi, že ma nikdy v živote nechce vidieť! Nazval ma odporným bastardom, ktorý sprznil jeho najlepšieho priateľa! Ako s tým mám podľa teba žiť?!“ Pozrel naňho s bolesťou vpísanou v tvári. Potom sklonil hlavu a schoval si tvár v dlaniach.

Scorpius sa nepohol zo svojho miesta, hoci by najradšej zmenšil tú vzdialenosť a strhol ho do svojho objatia. Túžil ho utešiť po svojom, ale takto sa zmohol iba na to, aby mu oponoval aspoň verbálne: „Albus svoje slová už oľutoval. Ver mi. Zhovárali sme sa a všetko sme si vysvetlili. Dokonca ťa hľadal, aby ťa mohol poprosiť o odpustenie, Harry.“

Starší muž iba pokrútil hlavou. Scorpius videl jeho strhaný, unavený výraz. Pod očami bezodnými ako zelené studne mal tmavé kruhy, na tvári niekoľkodňové strnisko. Navyše, tie oči... vyzeral, akoby plakal... Kvôli nemu?

„Harry, nemám dvadsať. Nie som hlúpy mladíček, ktorý dupe kvôli hračke, ktorú nemôže mať,“ pripomenul mu tlmene. Jeho oči sa na moment preniesli na fotku jeho otca a potom i na fotku starého otca. Zdalo sa, že obaja načúvajú každému ich slovu.

„Nie, to nie si. Ale to nestačí,“ odvetil muž, stojaci oproti nemu. „Chceš mi nahovoriť, že ti neprekáža ani fakt, že som mal kedysi pomer s tvojím otcom?“

Mladík pokrútil hlavou. Dlhý cop plavých vlasov sa mu pri tom pohybe presunul z pleca na chrbát. „Preto si tu? Pretože chceš povolenie od mŕtveho priateľa, aby si si mohol začať s jeho synom?“

Harry zahabkal, ale sklonil hlavu. Nie, nebolo to celkom pravda, ale... Nemienil ju vyvracať, ak by to pomohlo jeho zámeru.

Scorpius spravil krok vpred, aby sa k nemu dostal bližšie. Harry spanikáril a chcel uhnúť, ale nemohol. Ten pohľad, ktorý sa ponoril do jeho očí ho hypnotizoval. Do nosa mu udrela svieža vôňa mora. Vedel, že Scorpius nepoužíva žiaden parfum, iba vodu po holení. I on bol na to zvyknutý z práce. Keď išli na záťah, bolo to iba výhodou, pretože vás nik nemohol zaveriť, či zachytiť vašu vôňu.

„Všetko, čo potrebuješ, je tu. Priamo pred tebou. Nič iné...“ povedal mladík a dúfal, že to znelo dosť hodnoverne.

„Ale tvoj otec a ja...“ pokúsil sa o ďalší chabý protest, ale Scorpius ho chvatne prerušil.

„Nikdy ste neboli milencami, viem to!“

Harry prekvapene zažmurkal. „Odkiaľ?“

Mladík mykol plecami. „Našiel som otcove denníky. A viem aj to, ako veľmi ťa miloval. Spravil by pre teba všetko, ale zachovanie rodu preňho bolo evidentne dôležitejšie.“

Harry sa chopil argumentu, ktorý mu sám predhodil. „A pre teba nie je? Si Malfoy. Tí vždy kládli do popredia to, čo je dôležité.“

Scorpius sa spokojne usmial. „Zabúdaš na Persea. Ten sa o to môže postarať. Napokon, jeho manželka čaká dvojčatá. A keďže je prvorodený, na ňom leží povinnosť dediča,“ vysvetlil rozumne a vlastne tak zmietol zo stola posledné, čoho sa Harry mohol držať.

Starší čarodejník aj napriek tomu iba krútil hlavou. „Scorpius, ja nemôžem! Nedovolím ti zničiť si život! Som pristarý, pochop! Môj syn mal pravdu... Som odporný bastard, ktorý...“

Na ústa mu jemne dopadli štíhle, dlhé prsty, ktoré ho v okamihu umlčali. „Ani to nedokonč, Harry Potter!“ sykol varovným tónom. „Komu záleží na veku, keď ide o lásku? Okrem toho, bol som to ja, kto ťa uhnal. Ja som to bol, kto ťa zviedol... Nie som žiadne neviniatko! A pokojne to vykričím do celého sveta! Počuješ?“

Harry sa smutne pousmial a opäť sklonil hlavu. Scorpius pristúpil ešte bližšie a konečne ho zovrel v náručí. Modlil sa, aby muž konečne rezignoval a prijal veci tak, ako sú. Cítil, ako sa okolo neho omotali silné paže a on si spokojne povzdychol.

„Ľúbim ťa a chcem ťa tak veľmi, ako som nikdy nikoho nechcel, Harry. Si len môj...“ šepkal roztúžene.

Harry sa rozosmial. „Blázonko...“

A Scorpius pritakal: „Ani nevieš, aká je to pravda. Som blázon. Ale iba do teba.“

Sklonil hlavu a prisal sa ústami na jeho pery. Bol to majetnícky bozk. Bozk, ktorý mal tomu tmavovlasému mužovi dokázať, ako veľmi ho chce, ako veľmi oňho stojí, a že sa ho nevzdá za nič na svete. Scorpius láskal jeho pery jazykom a o chvíľu sa celkom poľahky vnoril do vlhkého, horúceho vnútra, keď mu muž vyšiel v bozku v ústrety. Takmer sa rozplynul blahom. Zachvel sa, vošiel prstami do krátkych, no hustých vlasov a primkol sa k nemu bližšie. Tisol sa naňho celým telom, pritláčajúc ho o kamennú stenu krypty zabudovanej v stene. Vôbec mu to nepripadalo neúctivé alebo znesväcujúce. Myslel len na to, že je to správne.

¤¤¤

Keď sa od seba po chvíli oddelili, obaja mali značné problémy s dýchaním. Opierali sa o seba čelami, držiac sa za ruky.

„Ja...“ začal Harry, „a čo v práci? Si môj podriadený a vzťahy na pracovisku sú prísne zakázané.“

Scorpius naňho iba žmurkol a vtisol mu na zrumenené líce mľaskavý bozk. „Dal som výpoveď. Máš ju na stole.“

Harry vytreštil šokovane oči. „To nemyslíš vážne! Si jeden z mojich najlepších aurorov!“

Scorpius sa spokojne zasmial. „No, žiaľ, vždy mi išlo od ruky to, čo ma nanešťastie nebavilo. Ako napríkald Elixíry, ešte na škole. Nechcem ti skaziť ten dokonalý obraz, ktorý si si o mne vytvoril, ale nikdy som o prácu aurora nestál.“

„Tak prečo...?“ otázka ostala visieť vo vzduchu.

Mladík sa iba tajomne usmial. Až potom prehovoril. „Pretože ma ukecal Albus. A pretože som ti mohol byť nablízku. A pretože som sa mohol učiť od najlepšieho z najlepších,“ zložil mu poklonu.

„Ale čo teda budeš robiť?“

„V oddelení Záhad sa uvoľnilo miesto. Dal som si k nim žiadosť. Toto je skutočne to, čo chcem robiť.“

Harry so širokým úsmevom krútil nechápavo hlavou. „Máš odpoveď na každú moju otázku?“

Vtedy sa mladík odtiahol a pozrel naňho s vážnou tvárou. „Ja áno, ale čo ty?“

Harry si povzdychol. „Veď vieš, že ťa milujem,“ riekol nežne. Natiahol k nemu ruku a pohladil ho po hladko oholenom líci.

„Na to som sa nepýtal, Harry,“ upozornil ho a vtedy mu konečne došlo.

„Ja... potrebujem čas. Nie, že by som nechcel,ale... svadba je vážna vec. Chcem vedieť, čo si o tom myslia Al s Jamesom a Lily, dobre?“

Scorpius prikývol, ale pohotovo odvetil: „Al namietať nebude. Lily ťa miluje a stála pri tebe aj vtedy, keď si sa rozvádzal so svojou ženou. A James je jasný. Má svojho priateľa, s ktorým sa nedávno zasnúbil.“

„Aj tak to chcem najprv prebrať s nimi,“ trval na svojom, na čo Scorpius iba pokojne pokrčil plecami. Aj tak vedel, že dosiahne svoje. Skôr, či neskôr.

„Ako si želáš,“ usmial sa. „Pôjdeme?“

Harry prikývol. Všetko, čo chcel, keď sem mieril bolo vzdať hold svojej bývalej láske. Dostal tu však viac, ako očakával.

Scorpius ho chytil za ruku a mrkol na fotografiu svojho otca, ktorý sa na nej spokojne usmieval. Jeho starý otec iba zadumane pokyvkoval hlavou. Scorpius si bol istý, že vie, na čo myslí. Bol Malfoy. A Malfoy vždy dostal, po čom túžil. Zvíťaziť alebo zomrieť, fakt veľmi príznačné pre jeho rodinu...

harik1X.png
24.05.2013 17:20:11
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one