Nový příspěvek

Nový příspěvek

Dokončovanie rozpracovaných!

29. kapitola DDS

:D Predposledná...

29. kapitola

Kostičkár


Ron sa ukázal vo chvíli, keď Lucius vkročil do domu po tom, čo nechal vchodové dvere vybuchnúť. Namieril na ne prútikom a zvolal: „Bombarda!“ Bolo mu jedno, že môže niekoho zraniť. Do haly sa zhŕkli vystrašení sluhovia a nechýbala medzi nimi markíza so svojou sesternicou Asteriou, malý Garrick, či Regulus s Melindou. Všetci sa dívali na Luciusa Malfoya, ako na stelesnený prízrak z temnôt.

Len markíz si zastal pred nimi všetkými a spražil svojho nevítaného návštevníka ľadovým pohľadom. „Stačilo... zaklopať, Lucius,“ riekol pokojne.

Muž proti nemu sa ani nepohol. Zízal na chlapca, ktorý stál po boku svojho otca s hlavou naklonenou na bok, s podivne kalným pohľadom a lesknúcimi sa očami. Dokonca k nemu natiahol ruku a zašepkal: „Draco... synček...“

Severus si dovolil pozrieť na manželku varovným pohľadom. Porozumeli si i bez slov. Prikývla. Všetkým pošepla, aby sa rýchlo pochytali jeden druhého a spoločnými silami s Asteriou a Melindou ich premiestnila z haly preč. Ostal iba Regulus, ktorý sa iba chvíľku pred tým pustil. Vtedy sa Lucius akoby prebal a zabodol do Severusa nevraživý pohľad.

„Kde je?!“ zavrčal. „Viem, že tu ten bastard je! Pár dní som vás sledoval! Snorili ste ako psi! Vydaj mi ho! Vyzývam ho na duel!“ dožadoval sa, s prútikom v ruke, ktorý mieril na Severusa.

I Severus mieril naňho, ani okom nemihnúc pri jeho požiadavke. „Kde je Draco?“ opýtal sa miesto toho.

„Tam, kde má byť! Na hranici! Ten pankhart si iné ani nezaslúži! Keď si pomyslím, že som celé tie roky vychovával bastarda!“ zasyčal s viditeľným znechutením, dokonca si odpľul na mramorovú dlážku.

Severus zaťal zuby. Keby len vedel, čo tým ten psychopat chcel povedať. Keby len vedel... Vtedy sa za Luciusom objavila vo vzduchu plávajúca hlava baróna Ronalda Weasleyho. Mladík mu čosi rýchlo naznačil a znova zmizol. O chvíľu mu barón pošepol do ucha: „Poslal som správu aurorom, už vedia, že tu je. Harry má Draca.“ Takmer viditeľne mu odľahlo. Takže to bude teraz ľahšie. Bude to len o nich dvoch... Len nech sa tu neukáže Black... napadlo ho.

Lenže Sirius Black bol muž, ktorý mal jednu vlastnosť. Objaviť sa nečakane na mieste, kde ho vôbec nečakali.

„Ale, ale... Lucius,“ zatiahol posmešne. „Tak predsa... medi živými?“

Lucius ho prebodol pohľadom a takmer vzápätí letela tým smerom i kliatba. Začal sa boj na život a na smrť, pričom ani jednému z bojujúcich neprekážalo, že si za bojisko vybrali práve halu sídla Cudworth.

Barón si zastal blízko markíza, teraz už bez neviditeľného plášťa. „Toto nevyzerá dobre. Čo urobíme?“ opýtal sa s obavami, keď hľadel na dvojicu bojujúcich mužov.

Severus pokrútil hlavou. „Nie sme to my, koho vyzval na súboj. Nebolo by čestné, zasahovať do toho.“

Ron naňho pozrel, akoby sa markíz pomiatol. „Chápem, ale bolo by to nečestné aj v prípade, ak sa jedná o šialeného vraha?“ ozval sa netrpezlivo. Očividne s jeho názorom nesúhlasil, ale markíza rešpektoval.

„Obávam sa, že áno, barón,“ riekol Severus nekompromisne. Napokon, on si na cti zakladal.

A tak tam len stáli a dívali sa na súboj dvoch absolútne rozdielnych mužov, ktorí proti sebe vytasili prútiky. Ten boj pripomínal ruvačku medzi anjelom a démonom, kde bol anjel ten zlý a démon stál na strane dobra. Pravda, Lucius bol od mala anjelsky krásny a Sirius pekelne komplikovaný.

Regulus sa zakvačil do Severusa a takmer bolestivo mu stisol ruku. „Urob niečo, Severus! Barón má pravdu, teraz sa nesmieš dívať na to, či to je, alebo nie je čestné! Treba ho zastaviť!“

Severus sa k nemu otočil, pričom nespúšťal oči z duelantov. „Neveríš azda schopnostiam svojho brata?“

„Čerta starého neverím, ale...“

Okolo nich padala zo stropu omietka, omaľovaná stena opukala dlhou, krivoľakou vodorovnou čiarou tiahnucou sa nízko pod stropom haly. Luster sa už siedmy raz povážlivo rozkýval a krištáľové ozdoby na ňom zacinkali. Severus ho pre istotu zaistil a ochránil kúzlom.

Bojujúci sa presunuli von. S časti i preto, lebo Luciusa trafilo do hrude kúzlo od Siriusa. Tmavovlasý muž za ním okamžite vybehol.

„Preťahoval si moju manželku!“ vyčítal mu Lucius pomedzi jednotlivé kliatby. „Teraz už viem, prečo bola... taká chladná... Nebola frigídna! Nikdy ma nemilovala!“

„Ani nemohla! Pozri sa na seba! Si vrah! Blázon!“ opätoval mu Sirius a uhol pred zeleným svetlom, ktoré ho minulo len o vlások.

„Najviac ma škrie, že som si... nevšimol... že ten pankhart... nie je môj!“ vrešťal blondiak.

„Nehovor tak o mojom synovi! Neber jeho meno do svojich špinavých úst, Lucius!“

Lucius sa škodoradostne uškrnul. „Čo nepovieš? Čo by si mi mohol spraviť, Black? Čo by si mi tak mohol spraviť, ty chudák? Vieš o tom, že ten tvoj... bastard zrejme už dávno skapal? Podpálil som dom...“ smial sa do noci a odrážal Siriusove kliatby. „Podpálil som dom a on bol vnútri!“

Sirius nereagoval. Prosto zúril. Myslel na Draca. Na svojho syna. Neochránil ho! Neochránil ho pred Luciusom vtedy pred rokmi, neochránil ho ani teraz. Kto vie, či ho Harry našiel... Ak nie...

Lucius zareval a priložil si ruku na poranené líce, odkiaľ sa mu pustila krv z pozdĺžnej rany. Zaspätkoval a vyvalil na Siriusa oči. „Za toto skapeš ako pes!“ zachrčal a pálil jednu kliatbu za druhou. Očividne však prehrával. Videl, že jeho koniec sa blíži. Nech sa snažil akokoľvek...

Dokonca vypálil kliatbu i na trojicu mužov stojacich opodiaľ, ale Severus s mladým barónom ju pohotovo odrazili.

Odrazu sa okolo duelantov zhromaždili aurori. Ostali obkľúčení a Sirius sa díval, ako ich kúzla zväzujú muža stojaceho oproti nemu. Prútik mu vypadol z rúk a jedna z auroriek ho zaistila. I on zložil svoj prútik a díval sa na Luciusa, ktorý padol na kolená, kvíliac do noci ako šialený a preklínajúc všetko a všetkých.

„A toto bolo čestné?“ opýtal sa markíza Ron, na čo markíz iba pokrčil ramenom.

„Nie, toto bolo... aurorské,“ dodal a podišiel k vedúcemu aurorov, ktorý sa práve zhováral so Siriusom.

„Ďakujem za spoluprácu, lord Black. Po tomto mužovi sme pátrali vyše dvoch mesiacov,“ riekol obradne Filius Mallown. „Má na svedomí priveľa životov. Z tohto živý neviazne. Predpokladám, že ho odsúdia na najvyšší trest. Bozk dementora alebo smrť pod gilotínov.“

„A čo vojvoda Malfoy?“ opýtal sa rýchlo Sirius, ktorý nemohol počuť, čo pošepol Ron v hale Severusovi ešte pred jeho duelom s Luciusom.

„Mladý vojvoda je v poriadku. Gróf Potter ho zachránil v poslednej chvíli.“

„A čo sídlo Manor?“ vyzvedal Ron.

„Zhorelo napriek zásahu pohotovostnej jednotky čarohasičov. Keďže sa preborila samotná strecha, veľa sa toho robiť nedalo. Všetci sú našťastie v poriadku.“

„A gróf s vojvodom?“ spýtal sa Severus, kým sa štvorica aurorov so spútaným Luciusom odmiestnila preč.

Mallown si zastrčil prútik do vrecka a posunul si okuliare ku koreňu nosa. „Podľa posledných informácií sú v sídle lorda Pottera.“

„Ďakujeme, pane.“

Všetci sa odmiestnili. Ostala len Ginny, ktorú pojal Ron do náručia a pobozkal ju na vrch hlavy. „Mal som o teba strach. Ale vidím, že si rovnako dobrá ako ostatní, ak nie lepšie,“ usmial sa na ňu povzbudivo.

Jeho mladšia sestra sa začervenala. „Ďakujem. Ale budem musieť ísť. Povinnosti volajú.“

Ron spokojne prikývol. „Ginny, zhováral som sa s mamou. Ľutuje, čo ti povedala. Chýbaš jej.“

„A čo moja práca.“

„Myslím, že je na teba veľmi hrdá,“ odvetil a jeho sestra spokojne prikývla. Potom sa odmiestnila preč i ona.

Severus potľapkal Siriusa po pleci. „Krásny duel. Dlho som sa žiadneho nezúčastnil a tak trochu mi to i chýba.“

Sirius sa uchechtol. „Hej... počul som o tebe, obávaný Čierny markíz.“

Severus sa pousmial. „Čierna povesť - dobrá povesť.“ A s tým sa otočil na päte a vyčaroval svojho patronusa, aby vyhľadal jeho manželku a oznámil jej, že je všetko v najlepšom poriadku. Teda... až na ich halu.

Regulus pristúpil k svojmu bratovi a odkašľal, aby si prečistil hrdlo. „Pôjdeš za Dracom?“

„Ja... neviem. Nepremýšľal som nad tým,“ odvetil Sirius po pravde. „Chcel som iba zaistiť, aby bol...“

„V poriadku, ja viem,“ doplnil ho brat. „Ale nemyslíš, že si zaslúži vedieť pravdu? Stratil matku. Určite nevie, že otec, ktorý ho väznil, a kvôli ktorému tak trpel, nie je jeho vlastný. Dlhuješ mu to.“

„Dlhujem mu viac ako len priznanie,“ riekol s výčitkami svedomia.

Regulus na to nepovedal nič. Iba pokrčil plecami. „Čo vieš? Možno ti odpustí. Keď som ti odpustil ja...“ zamrmlal, na čo sa k nemu jeho starší šokovaný brat stočil.

„Odpustil si mi? Regulus, nežartuješ?“ pýtal sa ho, s rukami položenými na jeho pleciach. No muž oproti nemu sa iba usmieval.

„Sirius, nemám srdce z kameňa. Priznám, že by si dokázal obmäkčiť aj skalu. Čo bolo – bolo...“

Sirius k nemu pristúpil a mocne ho objal. Z oka sa mu dokonca vykotúľala slza. „Mám ťa rád, braček. Naozaj,“ mrmlal dojato Regulovi do ucha emóciami zastretým hlasom, na čo ho mladší brat potľapkal po chrbte.

„Aj ja teba, Sirius.“

¤¤¤

Tyre s Malacayom podišli k Harrymu, ktorý sa premiestnil do záhrady a nechal horiace sídlo ďaleko za svojím chrbtom. Pomohli mu s nehybným telom mladého muža a opatrne ho zložili na levitujúce nosidlá. Okamžite k nim pribehla liečiteľka, ktorá ich od posledného pacienta jemne odstrčila, raziac si k nemu cestu. Rýchlo ho prehliadla, niečo si nezrozumiteľne mrmlúc popod neveľký, no špicatý nos, kým Harry ju nespúšťal z očí. Odčaroval si bublinu, ktorá ho chránila pred hustým dymom vnútri horiaceho domu a jeden z aurorov uhasil i plamienky ohňa na jeho miestami zoškvarenom saku.

Nocou sa rozozvučali hasičské sirény. Chlapi v červených uniformách sa zhrčili okolo horiaceho domu s prútikmi v rukách i s pojazdnou cisternovou striekačkou. Ich veliteľ im vydával pokrikom príkazy.

„Ďakujem,“ zachripel Harry a úkosom pozrel po služobníctve i domácich škriatkoch, roztrúsených dookola. „Sú všetci v poriadku?“

„Áno, pán gróf, všetci do jedného. Boli síce vyhladovaní a trochu dehydrovaní, ale postarali sme sa o nich.“

Harry si prezrel ich zmätené tváre, na ktorých sa odrážala žiara bujného ohňa a čierneho dymu stúpajúceho k oblohe. Dívali sa na sídlo, ktoré bolo ich domovom, a ktoré pažravo oblizovali jazyky plameňa zahalené v dyme na miestach, kde steny domu zasiahli prúdy vody z prútikov hasičov. Nechcel to vysloviť nahlas, ale mal dojem, že je to zbytočná námaha. Keď sa Draco rozkašľal, obrátil pozornosť k nemu a pristúpil k jeho nosidlu. Chytil ho za ruku, kým ten dusivý kašeľ neustal.

„Vojvoda bude v poriadku, pán gróf, len čo sa mu prečistia pľúca. Dostal elixír na prečistenie krvi. Najbližší deň by mal určite odpočítať. Je slabý a možno mu bude trochu nevoľno, ale nič vážne nehrozí. Postarajte sa, aby dostal nejakú ľahkú večeru a zajtra ráno výdatné raňajky. Iba mu to prospeje.“

Harry súhlasne prikývol. „Ďakujem vám, cením si, čo ste pre nich všetkých urobila.“

„To nestojí za reč. Je to moja svätá povinnosť,“ usmiala sa prívetivo a vrátila sa k dvom praktikantom, ktorí stále pobehovali okolo postávajúceho i na dekách sediaceho služobníctva a domácich škriatkov, pričom im rozdávali poháre vody a niečo pod zub.

„Harry,“ zachripel mladík a zažmurkal očami, v snahe zaostriť zrak.

„Áno, láska, tu som...“ šepol Harry tak, aby to počul iba Draco. Ten k nemu natiahol ruku, ktorá sa mu vplyvom oslabenia chvela a dotkol sa jeho líca. Harry sa do toho dotyku oprel a potom natočil tvár tak, aby mu do dlane vtisol bozk.

„Našiel si ma...“ riekol mladík, stále slabým, priškrteným hlasom. „Ty si ma našiel...“

„A už ťa nikdy nespustím z očí,“ dodal spokojne Harry a pohladil ho po bledom líci.

Draco si spokojne povzdychol a stisol mu ruku, za ktorú ho mladý gróf držal.

„Pane?“ ozvalo sa za Harryho chrbtom a on sa otočil. Stál za ním jeden z aurorov s neurčitým výrazom v tvári. „Je tu niečo, čo by ste mali vedieť,“ riekol a preskakoval pohľadom z neho na stále ležiaceho vojvodu. „Ak môžete...“ plavovlasý muž mu naznačil, že mu to chce oznámiť tak, aby ho nepočul mladý vojvoda.

„Moment,“ povedal Harry, zohol sa k Dracovi, čosi mu pošepol a odstúpil pár krokov od nosidla, kde ho v diskrétnej vzdialenosti čakal auror.

„Tak, o čo ide?“ opýtal sa.

„Práve som dostal správu od svojho šéfa. Kostičkár... Pardón, Lucius Malfoy bol zaistený.“

Harrymu z tváre vyprchala všetka farba. „Bol zaistený? Kedy?“

„Pred nedávnom. Barón Weasley nám povedal, že ste mu ho prikázali sledovať. Dal nám tak včas vedieť, kde sa hľadaný zločinec nachádza.“

Harry si v mysli prehrával vypočuté opäť. Na zámku Cudworth? Prečo tam Lucius mieril? Aký mal na to dôvod? Šiel za Severusom? S markízom sa síce poznali, ale... „Viete, či nebol niekto zranený?“

Mladík, starší od neho zhruba o dva roky pokrútil hlavou. „Pokiaľ viem, tak nikto, pane.“

„Vďaka Merlinovi!“ vydýchol a vrhol krátky, spokojný pohľad k Dracovmu nosidlu. Ten pokojne ležal na svojom levitujúcom lôžku, prikrytý dekou a nasával do oslabených pľúc čerstvý vzduch.

Harry sa k nemu vrátil a pošepol mu do ucha. „Vrátime sa domov?“

Draco zažmurkal. „Áno.“

 

13.10.2011 21:45:35
Tesska
VAROVANIE: OBSAH STRÁNOK NIE JE PRÍSTUPNÝ OSOBÁM MLADŠÍM AKO 18 ROKOV! VSTUPUJETE SEM NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ! STRÁNKA JE ZAMERANÁ VÝLUČNE NA MUŽSKÝ PAIRING!!!
Táto stránka nevznikla za účelom zisku. Všetky postavy patria J. K. Rowling!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one